Gustáv Murín

Márne sme dúfali v sľuby pána ministra Krajcera. Všetko smeruje k tomu, že ak sa nepodaril komerčný predaj Domova slovenských spisovateľov Budmerice, tak sa podarí komerčný prenájom toho istého. Na tento účel slúži dymová clona poloprávd a vyložených lží fabrikovaných za naše dane, konkrétne:

MK SR vyhlasuje DSS Budmerice za „pretrvávajúco prebytočné“, čo je pri polstoročnej plnohodnotnej funkcii tohto zariadenia pre kultúru doslova absurdné. Pri takejto logike je prebytočné aj celé MK SR.

Toto vykonštruované označenie napomohlo ďalšej absurdite – vyhláseniu súbehu na komerčný prenájom Budmeríc! Ak nové vedenie ministerstva ani po mesiacoch vo funkcii nepochopilo, že vnucovať Literárnemu fondu ako národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcii komerčný prenájom je v rozpore s úlohami ministerstva aj Literárneho fondu, tak môžeme úspešne pochybovať o ich ministerskej kompetentnosti.

MK SR účelovo vytvára lživý dojem, že na Budmerice údajne „dopláca“, pričom vôbec neberie do úvahy, že LF svojou prevádzkou a údržbou každoročne zachováva v plnej funkčnosti a hodnote túto národnú kultúrnu pamiatku, teda šetrí prostriedky ministerstva a nás všetkých. Prevádzka tejto národnej kultúrnej pamiatky nestojí MK SR ani cent, tú si hradia umelci, novinári, prekladatelia, ale aj vedci z vlastných príspevkov! Naopak z už terajšieho prenájmu plateného Literárnym fondom MK SR profituje!

MK SR tieto svoje podozrivo neúprimné, dvojtvárne postoje zakrýva tvrdením, že vraj „musí“ konať podľa zákona. Vieme dobre, že takéto zákony tvoria ľudia a sú omylní. Ak nejaký zákon nanucuje národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcii súťažiť o komerčný prenájom s komerčnými firmami, tak je chorý ten zákon, aj tí, čo ho stvorili. Choré je aj odvolávanie sa naň, pretože veľmi dobre vieme, že výklad zákona stojí len na dobrej, či zlej vôli príslušného úradníka. V toto prípade sa zdá, že sa komusi veľmi hodí využívať akokoľvek absurdne pokrútený paragraf, aby mohol nakoniec tvrdiť, že chlácholivé vyhlásenia ministra Krajcera sa nakoniec „žiaľ“ nepodarilo naplniť, veď ten „nezodpovedný“ Litfond nepreplatil túžby privatizérov a úbohí ministerskí úradničkovia s veľkou ľútosťou zlikvidujú pôvodný účel DSS Budmerice. Ale tým to len začína, to je precedens, ktorý je verejnosti na očiach. Ale opýtajme sa – čo sa deje s našim majetkom v rukách takýchto ministerských úradníkov, ktorý na očiach verejnosti a umeleckej spoločnosti nie je?

Máme sa čoho obávať, veď na MK SR v týchto dňoch v tichosti zlikvidovali Centrálnu servisnú organizáciu, ktorá mala nielen Budmerice, ale celý rad hnuteľného aj nehnuteľného majetku na starosti. Zlikvidovali tým ľudskú pamäť, kde čo je a v tomto chaose sa ľahko strácajú hodnoty, ktoré patria nám všetkým, ale v takýchto chvíľach akoby nikomu. Nájom DSS Budmerice končí v máji. MK SR hlása nutnosť efektívneho využitia tohto zariadenia pre slovenskú kultúru, ale sami svojím podozrivo pomalým ne-konaním tomuto využitiu bránia. Tvorivé pobyty umelcov boli v neistote umelo vyvolanej MK SR zrušené. Možno sa to bude komusi hodiť v argumentácii, že keď je kaštieľ prázdny, teda nevyužívaný, nemá zmysel jeho pôvodnú funkciu zachovávať. Nehovoriac o zarážajúcej neúcte k ľuďom, ktorí tu vytvárali ako zamestnanci desaťročia prostredie pre tvorivú činnosť slovenských (ale aj zahraničných) umelcov i vedcov a ktorí sú teraz vydaní, rovnako ako tisíce protestujúcich tvorcov, napospas ministerskej svojvôli.

Pod výzvu „Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!“ sa podpísalo sedem organizácií zdržujúcich takmer 2000 spisovateľov, prekladateľov, hudobníkov, televíznych tvorcov aj novinárov s podporou viac ako tisícky občanov na Changente a web-stránke SC PEN. Hovorkyňa MK SR Chudinová vtedy pre médiá vyhlásila, že sa „dobíjame do otvorených dverí“. Keď sme do tých dverí chceli vstúpiť a v osobnom stretnutí s ministrom Krajcerom podporiť jeho zámer zachovať DSS Budmerice pôvodnému účelu, stalo sa neuveriteľné. Dodnes, už druhý mesiac,  v kancelárii pána ministra predstierajú, že o ničom nevedia, hoci naša ponuka na stretnutia vyšla aj v tlačovej správe. Čo sa im nehodí, to skrátka neexistuje. Presne v duchu komunistického pravidla – naplánovanej iniciatíve sa medze nekladú, nenaplánovanej sa nehovorí iniciatíva.

Ako ďaleko toto Kocúrkovo ešte dôjde?

(časť tohto textu vyšla dnes v denníku Pravda, rubrika Ohlasy)