Gustáv Murín

Už roky a desaťročia sa traduje, ako veľmi si dokážu Česi vážiť svoju históriu a akým by nám Slovákom mali byť vzorom. Pod dojmom najnovších správ spoza rieky Moravy o tzv. „ružovom tanku“ je stále jasnejšie, že sa ako Slováci nemáme prečo obzerať na českého brata v úcte k histórii.

Natretie sovietskeho tanku z konca 2. svetovej vojny na ružovo už vtedy pred dvadsiatimi rokmi sme mohli považovať za znak revolučnej zaslepenosti a nežného výpadku pamäti. Ale ak to po dvadsiatich rokoch autori už za asistencie ich štátnej inštitúcie Vojenského múzea zopakovali a nikto sa v celom českom národe neozve, tak sa historické povedomie takého národa a úcta takéhoto národa k vlastnej histórii rovná úbohej švejkovine. Podľa autora toho nápadu menom Černý je celá kauza „ružového tanku“ čiernou škvrnou na českej historickej pamäti.

Všetko začalo „pražským revolučním odpolednem“. Keď už je po bitke, skúsiť ešte nakopnúť porazeného, to je veľmi české. No ale ani ten porazený „fricek“ nemal dojem, že akurát Česi (čo tak poctivo do poslednej chvíle zvyšovali výrobu zbraní pre tretiu ríšu a boli najposlušnejšími vazalmi nacistov) by ho mali v Prahe nakopávať do pozadia a tak sa schyľovalo k tragédii. Zvlášť, keď si iniciátori „májových dnů“ chytrácky mysleli, že to za nich vybojujú vlasovci a čeští vlastenci budú mať najväčšie starosti s rozvešiavaním vlajkoslávy. Veď to boli oni, ktorí už obkľúčenú kompletnú posádku pražského gestapa pustili pod vlastným dohľadom so všetkými zbraňami a parádnym krokom na slobodu.

Vlasovci sa po neúspešných vyjednávaniach stiahli, Američania sa ani nechystali prísť (hoci ich prieskumné jednotky sa pred Prahou objavili) a sami českí povstalci na Nemcov nemali. A čo sa stalo? Dodnes si to môžu vypočuť návštevníci príslušného pražského múzea so záznamu českého rozhlasu: „Praha volá o pomoc!“

Presne tak, vážení. Praha zúfalo volala o pomoc Červenú armádu. Tá mala už po boji. Už dobyla Berlín. Tí, čo roky išli blatom, snehom, prachom bojísk pokrytí krvou (kým ich české rovesníci chodili vzorne do českých zbrojoviek, aby pomohli k vyššej produkcii nemeckých zbraní, a aby z tej práce pre Hitlera neboli frustrovaní, tak im najznámejší českí herci hrali filmové komédie) sa tešili domov. Nie do Prahy, domov! A vtedy „matička stověžatá“ začala zúfalo volať, aby prišli. A oni šli.

Posádka toho tanku, ktorý je dnes tak potupne hanobený nejakými exhibicionistami, boli mladí chlapci. Mali život pred sebou. Ale boli to práve oni, ktorí ten život položili, aby sa ich rovesníci v Prahe dožili mieru. Ten pomník, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne, mal hlbokú logiku a zmysel. Nehovoriac o tom, že je samozrejmé v civilizovanom svete, uctiť si padlých, hoci boli nepriatelia. Veď aj Nemci udržiavajú vojenské cintoríny sovietskych vojakov, ktorí ich tretiu ríšu prevrátili na ruiny. Na jedno z výročí významnej bitvy prvej svetovej vojny pri tureckom Galipoli, povedal Atatürk pozostalým po nepriateľských vojakoch pochovaných na plážach: „Nesmúťte za svojimi synmi, už sú to aj naši synovia.“ To prehovoril štátnik. O nebezpečných nepriateľoch, útočníkoch, ktorí jeho krajinu napadli! Nie vychcaný Švejk o svojich osloboditeľoch, ktorí mu šli na pomoc a pre jeho vlastnú záchranu položili svoje mladé životy. O tomto bol pomník tanku s číslom 23 (ak si dobre pamätám skôr, než to číslo prekryli nejakí zabudnuteľní čierni exhibicionisti), nie o „propagande komunistického režimu“. A už vôbec nič nemali spoločné tí mladí sovietski tankisti s udalosťami o štvrťstoročie po ich smrti.

Za posledných dvadsať rokov sme bratov v Čechov v mnohom dobehli a zdá sa, že napríklad v niektorých reformách aj prekonali. Ale ťažko sa môžeme tešiť z toho, že silný moment súdržnosti českého národa v ich historickej pamäti sa mení na švejkovskú karikatúru…

P.S. O tom, že nie všetci Česi súhlasia s takýmto vymazávaním ich histórie svedčí aj diskusia k tomuto môjmu článku v Britských listoch.