Gustáv Murín

Nemal som silu ísť na koncert za obete v Nórsku, hoci si to dodatočne vyčítam. Pretože na rozdiel od hudobníkov a tiež inak, než novinári, spisovatelia prinášajú najautentickejšie svedectvo historických okamihov. Toto je svedectvo môjho priateľa a kolegu predsedu Nórskeho PEN Centra, tak ako ho napísal nášmu spoločnému priateľovi, ktorý už roky bojuje za právo iných slobodne prehovoriť. Nikdy som nečakal, že by medzi nami mali odznieť takéto slová. Posúďte sami:

Drahý Larry,

je tretia noc „po“. Jedna z tých bledomodrých škandinávskych júlových nocí. Oslo je plné sviečok a kvetov. Mali sme tu pochod na pamiatku obetí – zúčastnilo sa ho 150 až 200 tisíc ľudí. je to viac ako tretina ľudí, ktorí žijú v meste. Každý z týchto ľudí priniesol kvety a položil ich na rôzne miesta v centre. Nikto nechce ísť domov, ľudia sa potulujú po meste, často zastanú a objímajú sa aj s cudzími ľuďmi. „Potrebujete objatie?“, pýta sa ma mladé dievča kráčajúce okolo mňa, asi takým štýlom, akoby sa pýtala „ste v poriadku?“. Iní – najmä mladí ľudia – iba postávajú na chodníkoch a plačú. A takmer na každom rohu je hromada kvetov. Ľudia nimi pokryli aj policajné autá. Zábrany, ktoré obklopujú miesto, kde sa „to“ stalo, sa zmenili na múry z ruží. Je to zvláštne, také nenórske  a zároveň také typické. Chcem povedať „ťažko si to niekto predstaví“, no hneď na to mi napadne, že New Yorčan pravdepodobne môže. Myslím, že väčšinu z tvojich nórskych priateľov katastrofa priamo nezasiahla. Ale sme taká malá krajina, že je to čistá matematika: Každý z nás má niekoho, koho to zasiahlo: Synov alebo dcérin spolužiak, susedov príbuzný, priateľov priateľ.

Ako vieš, moja kancelária je hneď oproti vládnym budovám, ktoré boli v epicentre výbuchu.