Gustáv Murín

Akoby prišla revolúcia. To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo a odrazu sú ľudia v uliciach kvôli Gorile, Sasanke, možno aj Mokysu a internetovom zákone. Ale hlavne pre to veľké sklamanie a z neho prameniaci hnev, ako nás tí naši demokratickí papaláši v zhode zo zbohatlíkmi a mafiózami ošklbávajú. Akoby sa  vrátila Nežná revolúcia, až na jednu výnimku. Na týchto demonštráciách nápadne chýbajú umelci. Všimli ste si?
Úspešná demonštrácia potrebuje dramaturgiu. Tie slová sklamania a výzvy na nápravu nemožno verklíkovať donekonečna. Chce to aj osobný príklad solidarity uznávaných osobností s problémami bežných ľudí. To je veľká parketa pre umelcov. Pamätáte si ich v roku 1989? Na tribúnu sa priam driapali herci, o dušu hrali hudobníci, literátov bolo už vtedy pomenej. Vlastne za všetkých sa najviac ozýval len jeden a ten si mal, čo žehliť. Bol to takzvaný „radový komunista“, čo si za angažované básničky pre minulý režim postavil „na voľnej nohe“ vilu.

Kde sú umelci?

V roku 1989 to boli oni, kto prebúdzali národ a spustili lavínu občianskeho hnevu, ktorá zmietla komunistický režim. Kde sú teraz dočerta zalezení? Organizátorom proti-gorilej demonštrácie v Košiciach odmietli účasť vraj všetci oslovení umelci. Ktovie či nejakých oslovili organizátori v Bratislave a iných mestách. Ale nápadne chýbajú.
Stretol som v týchto dňoch náhodou jedného, ktorý sa v spoločnosti chválil, že cez Internet zvolával ľudí na prvú demonštráciu proti Gorile v Bratislave. Ale sám tam nešiel…
Je možné, že by si ich za to takmer štvrťstoročie všetkých noví papaláši kúpili? Tak ako Joža Ráža privatizéri Rezešovci, za čo bol schopný verejne ospevovať LenOna a nešlo pritom o jeho omnoho slávnejšieho hudobného kolegu? Alebo Haberu, čo ospevoval HZDS, či Kazíka, čo spieval jedným aj druhým?
Nie, na takúto papalášsku smotanu dosiahne len zopár z nich. V tom to nie je. Som presvedčený, že je to v tom ako umelecké remeslo a najmä jeho mravnosť za to štvrťstoročie kapitalizmu zdegenerovali. U spisovateľov určite.

Aká to elita?

V literatúre môžem potvrdiť obecnú degeneráciu organizovaného života. Dnes je v rukách funkcionárskej zberby, ktorá nemá žiadne vyššie ciele, len šéfovať čomukoľvek a starať sa hlavne o to, čo za to. Výslovné absurdity, nad ktorými by zdravý rozum nielen zostal stáť, ale stratil by sa od hanby, tu nie sú náhodou, ale dlhoročným pravidlom. Príklady máme v nechvalne známom Spolku a doslova virtuálnej Obci. Zvyšok, so vzácnou a dlhoročnou výnimkou PEN klubu, už roky degeneruje na krúžky šikovných rúk, kde sa tí pozostalí po kedysi hrdom remesle navzájom so slzou v oku ubezpečujú, akí sú neuznaní chudáci. Nedokážu (alebo nechcú?) pochopiť ani, keď im to stokrát názorne ukážete, že nemôžu byť uznaní, keď nič uznaniahodného nestvorili a chudáci sú nie preto, že by bolo v kultúre a literatúre málo peňazí, ale preto, že sa ani o tie spoločné, spisovateľské nemalé financie vôbec nestarali, takže im ich hŕstka „šikovných“ funkcionárov prešustrovala. A ide o milióny!
Jediní zástupcovia PEN klub sa ozvali a upozorňovali na katastrofický scenár, ktorý sa žiaľ apatiou zástupcov ostatných spisovateľských organizácií aj naplnil. Mimochodom, PEN klub samotný vyvíja väčšiu činnosť, než všetky ostatné spisovateľské organizácie dokopy aj s ich platenými funkcionármi a sekretariátmi a ako jediná spisovateľská organizácia šíri systematicky literatúru do každého kúta Slovenska, venuje sa deťom, prináša slovenskú literatúru našim krajanom a naopak na Slovensko priniesol v unikátnom projekte Celosvetovej PEN knižnice už takmer štyritisíc kníh zahraničných autorov v ich pôvodnom jazyku z 53 krajín sveta.

Budmerický lakmusový papierik

O škandalóznej likvidácii kaštieľa v Budmericiach už ste iste počuli. Aj o tom ako sa istý Krajcer rozhodol stať prvým ministrom kultúry na Slovensku, ktorý vyhlási takúto podporu tvorby za prebytočnú. Dokonca škandalizoval tvorivé pobyty vedomým klamstvom, lebo vraj 83 000 eur na nevyhnutné opravy v Budmericiach v priebehu piatich rokov sú „doplácaním“ na kultúru. Potom, čo odtiaľ vyhnal spisovateľov, prekladateľov, novinárov, filmových a televíznych tvorcov, ale aj vedcov, sme všetci na ušlom prenájme od Litfondu, nevyhnutnej údržbe a strážnej službe, čo neustrážila rozkrádanie vzácnych umeleckých predmetov, doplatili vďaka pánovi Krajcerovi sumou presahujúcou 250 000 eur za jediný rok! Ale stačila hrozba volieb a pád volebných preferencií SaS a odrazu si pán Krajcer vymenil okuliare, literátov priam zbožňuje a svojimi sľubmi vyráža dych – jeden a milióna eur vraj dá na rekonštrukciu Budmeríc, aby mohli opäť slúžiť umeniu?! Aké to salto! Nikto nedokáže toľko dať, ako Krajcer nasľubovať. Najmä, keď vie, že už o pár týždňov ministrom kultúry nebude…
A čo umelci, spisovatelia samotní? Jediný PEN klub vytrvalo hájil nielen záchranu tejto národnej pamiatky a jej kultúrneho využitia, ale aj poslanie Litfondu, s nemalým ohlasom našich občanov aj kolegov zo zahraničia. A ostal v tom medzi spisovateľmi osamotený! Máme dva sekretariáty, Spolku a Asociácie, s platenými funkcionármi a sekretariátmi. Celé tie mesiace držali hubu a krok. A to sa Krajcer ešte ani nedostal k plánovanej likvidácii jedinej neštátnej inštitúcie už polstoročie financujúcej tvorbu tisícov  spisovateľov, prekladateľov, novinárov, filmových a televíznych tvorcov, ale aj vedcov – Literárneho fondu. Pritom tí nemí spisovateľskí funkcionárski papaláši sedia priamo v Rade Litfondu! Môže byť príklad väčšej morálnej degenerácie? Môže!
Nezabúdajme predsa na výrazné individuality. Koho iného by sme takto mohli označiť, než Ľubomíra Feldeka. A Feldek nesklamal, ostal sám sebou aj v kauze ministerského pokusu o likvidáciu Domova slovenských spisovateľov Budmerice. Pamätníci tvrdia, že sa tam objavil už ako asi šestnásťročný talentovaný básnik, aby recitoval nejakým komunistickým funkcionárom, veď chcel byť a aj sa stal jedným z nich. Od tej doby sem často chodieval po celé desaťročia aj s početnou rodinou. Feldekovci boli v kaštieli známi ako „demolačná čata“, lebo ich deti boli schopné rozobrať i krištáľové lustre na poschodí a pred ich hlučnou spoločnosťou unikali v panike aj národní umelci. A keď sa Feldeka po tých desaťročiach využívania kaštieľa novinári trúfli opýtať, čo si myslí o tom, že ministerstvo kultúry vyhlásilo kaštieľ v Budmericiach za „pretrvávajúco prebytočný majetok“, odpovedal v tom zmysle, že nech sa o kaštieľ bije ten, kto tam chodí. No, veď možno má pravdu on a mýlia sa všetci tí pamätníci. Asi tam nikdy nebol!

Dobre aj tak?

A teraz úprimne. Akoby sa takíto zúfalci mohli zasadzovať o obecné, nedajbože celospoločenské a národné problémy, keď nepohnú prstom, ani keď im samým berú rovno z pod rite aj to posledné, čo im ešte ostalo?
A medzi nami. Vy by ste vážili takúto elitu národa? Myslíte si, že tento morálne zdegenerovaný umelecký stav by mal ísť práve teraz na tribúny zdvíhať morálku národa? Ono je vlastne dobré, že sú zalezení, tam kde sú. Len nech si preboha nehovoria svedomie národa…