Gustáv Murín

Zákonite, a v týchto časoch zvlášť, máme pocit, že žijeme hrozné časy. Bol by som rád, keby sme si od napätia každodennej politiky oddýchli aspoň v nedeľu pripomienkou iných časov. Vybral som si na to fiktívne, ale realite presne zodpovedajúce sídlisko s budovateľským názvom Budúcnosť, kde sa ako na modeli v mierke 1:50 môžeme presvedčiť, čo všetko sme podstúpili za polstoročie prechodu od komunizmu ku konzumizmu. Veď posúďte sami:

JE PRIAM NEUVERITEĽNÉ, ako sa v rôznych časoch a režimoch správajú ľudia v tých istých situáciách rôzne. Dnes, keby Nášhrdina vstúpil do obchodu s kožušinami, tak by sa od neho predavačka nepohla, kým by nejaký kožušinový výrobok aspoň nevyskúšal. Za komunizmu si predavačky zákazníkov zásadne nevšímali, bol to otravný hmyz. A tak raz ako gymnazista vstúpil do kožušníctva, odhodlaný prekonať nezáujem predavačiek a kúpiť si takzvaný ľadviňák, kus králičej kože okolo pása na ochranu ľadvín pred nachladnutím. Chystal sa totiž začať chodiť po horách ako čundrák, čo bol vtedy populárny šport mládežníkov, ktorí sa vždy cez víkend vybrali na „čunder“, teda výlet do najbližší hôr. A v Budúcnosti boli hory hneď za rohom. Odhodlane teda vstúpil do obchodu, kde nebolo nikoho, len predavačka a jej známa, s ktorou sa bavili na nejakú nekonečnú babskú tému. Vydržal tých desať minút, kým si ho všimli, a potom konečne mohol prejaviť záujem kúpiť si ľadviňák, ktorý len nedávno vystavili vo výklade.
„Načo ho chcete?“
Táto otázka mu vyrazila dych. Nie je jedno, načo chce kúpiť niečo, keď to oni predávajú? Ale nabral nesmiernu odvahu na nesmierne odvážnu odpoveď.
„Nato, načo to je…“
„A načo to je?“ opýtala sa ho bez zaváhania predavačka, ktorá by to mala vedieť prvá.
To ho zarazilo. A tým dvom dalo šancu mu ten bláznivý nápad vyhovoriť.
„Čo je to za somarina, kupovať si ľadviňák?“ rozčúlila sa predavačka, ktorá bola platená za to, aby tých ľadviňákov predala čím viac.
„Mladý muž,“ dohovárala mu predavačkina známa, „len si ublížite. Vaše ľadviny si na tú ochranu zvyknú, raz si to zabudnete dať a budete mať problémy do konca života!“
Nášhrdina ostal v nemom úžase. A už sa z neho až do dnešných dní nespamätal. Lebo tie dve ženské mu spojenými silami ten ľadviňák NEpredali. Nech hovoril, čo hovoril, odmietli mu ublížiť tým, že by jedna z nich splnila svoju pracovnú povinnosť a druhá by bola toho svedkom. Odišiel bez ľadviňáku. To bol komunizmus…

BUDÚCNOSŤ PRIPRAVENÁ NA VOJNU. V čase, keď miestni obyvatelia budovali svoju Budúcnosť, považovalo sa takmer za nevyhnutné, že bude vojna. Samozrejme, atómová a pochopiteľne zavinená zlými kapitalistami. Boli tu už skúsenosti z druhej svetovej vojny a preto bol postavený pod každým obytným domom masívny bunker s vetracími šachtami a núdzovými východmi. To bol raj pre chalanov z Budúcnosti. Vo vzácnych chvíľach, keď sa odvážili do veľkej pivnice, ktorá viedla popod celý obytný dom, chodili skúšať aj veľké pancierové dvere do bunkra. Ako malí šraci neuspeli, ale čas prináša zmeny. A tak v šesťdesiatych rokoch, kedy sa zdalo, že vojna predsa len nebude a bunkre už viac ako desať rokov stáli bez úžitku, správcovia domov sa predsa len dali obmäkčiť. Rock´n´roll vtedy zaútočil na sídlisko s razanciou atómového úderu a dospeláci zúfalo hľadali riešenie, ako sa zbaviť svojich jačavých detí, ale nestratiť ich pri tom z dohľadu. A tak sa sídlisko Budúcnosť stalo v celom Hlavnom meste najvychytenejším miestom stretávania mladých amatérskych kapiel a ich poslucháčov. V rozmerných betónových bunkroch mohli jačať vďaka pancierovým dverám až do vykričania hlasiviek.
Budúcnosť však mala aj svoje ďalšie vojnové tajomstvá, o ktorých pochopiteľne každý vedel. Boli to vojenské sklady v lesoch nad sídliskom, ale nebezpečnejší bol závod na periskopy do tankov a obrnených transportérov na rozhraní sídliska a tých lesov. Každému bolo jasné, že v prípade vojny budú nepriateľské bomby padať prednostne na Budúcnosť a tak boli radi, že majú aspoň tie bunkre. Našťastie, až do pádu pokusného komunizmu zažila Budúcnosť len jeden letecký poplach. To keď sa pri veľkej búrke splašili sirény nad tajným zbrojárskym závodom a hučali do tmavej noci tak, až vystrašili deti a tie sa s plačom pýtali rodičov, čo sa deje. Ale tí neodpovedali, len skúmavo pozerali jeden na druhého. Za komunizmu mohol prísť atómový úder takmer v každej možnej, ale aj nemožnej chvíli. Namiesto neho však nečakane zaútočila Chlorella.