Gustáv Murín

Dzurinda je Harabinom našej zahraničnej služby. Rovnako ako Slota, keď si vypýtal do svojho „léna“ Ministerstvo životného prostredia, aby nám ukázal, čo znamenajú národné záujmy hlbokých vreciek až vriec jeho podarenej kumpánie, aj Dzurinda sa na Ministerstve zahraničných vecí správal a správa ako na dobytom území. Bola to jeho odmena od Radičovej za to ako sa „obetoval“ vo voľbách, keď neustál svoje hriechy z predošlých rokov s podozrivým financovaním SDKÚ-DS a do čela predvolebnej kampane sa dostala Iveta Radičová.

Keď sa Dzurinda stal ministrom zahraničných vecí, ako keby sa hladový dostal ku korytu. Za dlhé roky konečne solídne postavená zahraničná služba nášho štátu sa dostala do rúk amatéra, ktorý si potreboval  vynahradiť všetky tie suché roky, kedy „svojim“ mohol len sľubovať, ale nie rozdávať. Odrazu mohol rozdávať a aj sa o niektorých príkladoch jeho radodajnosti písalo v novinách. Len za 78 tisíc korún (to bola hodnota reklamných predmetov, ktoré dodal Dzurindovmu Úradu vlády ešte v roku 2006) sa akýsi ing. Marcel Král stal riaditeľom Správy účelových zariadení ministerstva zahraničných vecí, kde sa každodenne nakladá s majetkom štátu za stovky miliónov bývalých korún. Podľa informácií denníka Pravda potreboval k tomu Král ešte odporúčanie priateľa Martina Marušku, vedúceho služobného úradu ministerstva zahraničných vecí. Keď sa na to hovorcu rezortu pýtali novinári, tak tvrdil, že Král bol vedením poverený len dočasne. A presne tak, ako predpovedal nimi oslovený politológ, táto “dočasnosť“ trvá dodnes.

Hneď po nástupe Dzurindu do funkcie boli prepúšťaní hromadne pomaly aj vrátnici, aby vzápätí na ich miesto prišli tí „praví“ – zúfalí amatéri, zato užitoční straníckym a osobným záujmom pána Dzurindu. Príkladom by mohol byť vynútený odchod dlhoročného skúseného diplomata Miroslava Musila. Po úspešnom pôsobení vo funkcii riaditeľa Slovenského inštitútu v Ríme, ktoré mu vynieslo uznanie talianskej strany v podobe zaslúžených talianskych vyznamenaní, sa pripravoval na post Veľvyslanca v tejto krajine. Nebol to však „Dzurindov človek“ a tak sa nielen nedočkal uznania, ale aby svojimi kvalitami komusi z „jeho ľudí“ nezavadzal, musel z diplomatickej služby odísť úplne.

Tu sú, podľa denníka Pravda, príklady ďalších ľudí, ktorých MZV SR zamestnalo počas Dzurindovho pôsobenia:

Martin Maruška – bývalý Dzurindov hovorca

Lucia Klapáčová – bývalá zahraničná tajomníčka SDKÚ

Tatiana Šúrová – bývalá herečka a moderátorka straníckych mítingov SDKÚ

Katarína Vanková – bývalá asistentka poslanca SDKÚ Milana Horta

Tomáš Michaľák – neúspešný kandidát do parlamentu za SDKÚ

Vladimír Talian – bývalý člen rozhlasovej rady (nominant SDKÚ)

Maroš Mitrík – príbuzný šéfa SIS Karola Mitríka (nominant SDKÚ)

Viktória Jančošeková – bývalá poslanecká asistentka Dzurindu

Denisa Lukáčová – sestra Jančošekovej

Viacerí dlhoroční slovenskí diplomati na protest odišli. Boli to kvalitní ľudia so skúsenosťami a ktovie, či sa teraz vrátia.  Od roku 1989 totiž nikto tak „nesprivátnil“ a „nezostraníckoval“ toto dôležité ministerstvo ako Dzurinda.

Dzurindov apetít sa nezastavil ani pred rozvrátením celej našej služby obchodných radcov. Vydrankal si ich od Ministerstva hospodárstva, aby mal opäť čo rozdávať svojim za naše.

Výpravca v zahraničnej politike

Dzurinda ešte ako premiér neprekročil svoj tieň výpravcu a vyrobil nám prvú veľkú hanbu, keď v Essene pred výberom špičkových nemeckých priemyselníkov prehovoril asi takto – aké dobré, že som tu, veď máme veľa spoločného, napríklad prvý vlak, čo som vypravoval išiel do Nemecka… To je už aký „štátnický prejav“?

Keď prišiel na návštevu americký prezident George Bush Jr. od nášho premiéra dostal „darom“ výpravčícku čapicu a plácačku?! No hotová komédia.

A prvý prejav Dzurindu ako ministra zahraničných vecí v USA? Vyhlásil, že Slovensko je dnes vďaka automobilovej výrobe ako americký Detroit v Európe. A to v čase, keď Detroit je spustnuté mesto, ktoré automobilová výroba masovo opustila na dôkaz, aké je to nepevné, labilné priemyselné odvetvie v čase krízy. Tento amatér si ani nedal včas zistiť ako veľmi tára, keď nás prirovnáva k náhrobku po bývalom boome automobilového priemyslu. Alebo, že by „umění nechtěného“ a vlastne prorocké slová?

Dzurindove insitné schopnosti v diplomacii sa prejavili aj koncom minulého roku, kedy humanitárnu pomoc do Kene „musel“ odprevádzať osobne, pretože podľa riaditeľky tlačového odboru ministerstva na päť ton humanitárnej pomoci sa zozbierali v prvom rade zamestnanci MZV SR! To naozaj chcel Dzurinda osobne skontrolovať kam išla tona jeho obnoseného šatstva? Tomu máme uveriť? A akútnej nutnosti ísť osobne dojednávať diplomatické styky so štátom Južný Sudán, ktorý poriadne ani neexistuje? Nebol to skôr „zaslúžený výlet“ v dobe, keď už vedel, že si po páde vlády a pred voľbami veľa výletov za naše spoločné peniaze neužije? Jediné, čo tam za Slovenskú republiku nemohol okrem Dzurindu urobiť nikto iný je, že si tam OnLen zabehal s miestnym maratóncom. To je dzurindovská „služba“ občanom!

Ešte sa zaperiť

Je neuveriteľné, že za tie roky v politike Dzurinda dokáže žiť v úplnej schizofrénii. V týchto dňoch pobehuje zbesilo po Slovensku presviedčať tých posledných hlupákov, čo by mu uverili, ako to s nami všetkými myslí úprimne. A súčasne veľmi úprimne rozdáva ešte na poslednú chvíľu diplomatické korýtka svojim kumpánom. Kedy toto skončí? No len vtedy, keď pri voľbách pošleme Dzurindu a spol. za Mečiarom von z parlamentu. Nezabúdajme totiž, že kariéru začal ako jeho nezmieriteľný kritik. A toľko s ním bojoval, až je dnes od Mečiara na nerozpoznanie…