Jar je plná malých zím – spieva na niektorej z platní Pavol Hammel. Je to zázračné obdobie prísľubov. Všetko sa zdá krajšie a nádejnejšie, ľudia sa rozhliadajú, akoby veci na uliciach a okolo svojich domovov videli po prvý krát. Ženy zhadzujú ťažké kožuchy a otvárajú sa svetu ako kvety oživené rannou rosou. Tento pravidelný cyklus príchodu nových nádejí, kým príde únava z letných horúčav a limitov našich snažení, je to, čo sa chvalabohu nemení. Tieto pocity nás spájajú s rovnakou jarnou eufóriou aj pred polstoročím. A tento paradox rovnakých, pravidelne sa opakujúcich dejstiev našich životov, ale s radikálne inými rekvizitami je základom mojich nedeľných výletov do minulosti vo fiktívnom, ale realite presne zodpovedajúcom sídlisku s budovateľským názvom Budúcnosť, kde sa ako na modeli v mierke 1:50 môžeme presvedčiť, čo všetko sme podstúpili za polstoročie prechodu od komunizmu ku konzumizmu. Veď posúďte sami:
Naše DETSTVO bolo bez dnešných bezbrehých možností rozptýlenia v podobe päťdesiatich televíznych programov, videa, DVD a internetu. Televízny signál, spočiatku čiernobiely, vysielal dva programy. A hoci susedia oproti cez ulicu, starší manželia, si sadali každý večer k televízoru vo večernom spoločenskom oblečení, on v obleku a ona v šatách, kvalite obrazu a obsahu to nijako nepridávalo. To boli časy, kedy vlastné zážitky boli podstatnejšie, než tie sprostredkované. Tak raz stál Nášhrdina na zastávke električky pri pivárni Bratstvo, mimovoľne sa obzrel k nej a uvidel úžasný zápas človeka s vlastnou rovnováhou. Bolo skoré jarné popoludnie a z pivárne Bratstvo vykročil vrchný čašník, ktorému práve skončila veľmi veselá služba, lebo bol nacenganý ako motorka. Ale pretože to bol v zásade decentný pán, pokúsil sa prekráčať tú nekonečnú vzdialenosť od pivárne k zastávke električky pokiaľ možno dôstojne. Ten nadľudský výkon postupne sledovali už všetci postávajúci na zastávke. Bolo to ako v kovbojskom filme.
Celá debata | RSS tejto debaty