Gustáv Murín

Utorky o zločine (séria ukážok na pokračovanie):

Jozef Roháč je akoby na permanentnom úteku už od čias komunistického režimu, pred ktorým sa pokúsil uniknúť za dramatických okolností únosom námestníka ministra zdravotníctva Imricha Hatiara. Odvtedy sú na Roháča medializované dva celkom odlišné pohľady. Jeden ho portrétuje ako nevinne prenasledovaného „spisovateľa“ (napísal a uverejnil zopár textov i básní priemernej úrovne), druhý ako jedného z najnebezpečnejších zabijakov slovenského podsvetia, ktorý sa vyznamenal najmä krvavými bombovými útokmi u nás i v Maďarsku, kde sa pohybuje ako doma.  Tam by ho aj veľmi chceli mať, ale za mrežami. Naša Generálna prokuratúra ešte vedená Dobroslavom Trnkom po ňom nielenže veľmi netúžila (hoci sa mu dáva za vinu účasť na výbuchu auta Róberta Remiáša, ktorý tak uhorel za živa, ale aj iných pre podsvetie zaujímavých terčov). Dokonca ho vyhlásili za mŕtveho!  Aj preto náhle zatknutie Roháča v nedeľu 28. októbra 2008 muselo byť pre mnohých zainteresovaných šokom.

Roháč vstal z mŕtvych!

Denník Pravda túto správu nadpísal vzletnými slovami: „Úlovok roka“. Nemuseli byť takí skromní, hovorme rovno o úlovku desaťročia. Veď údajný zabijak z povolania unikal takmer desať rokov. Samozrejme, že novinári sa začali pýtať, ako je to možné? Odrazu vysvitlo, že sa celé roky pohyboval voľne medzi Českom a Maďarskom, dokonca ho viackrát videli aj v rodných Leviciach. Netrpel nedostatkom peňazí a mal platné slovenské doklady. Podľa maďarského denníka Népszabadság mohli pochádzať zo Slovenskej informačnej služby za čias jej vedenia neslávne známym Ivanom Lexom. Iná maďarská novinárka naznačuje inú stopu. Podľa nej boli za masakrou na ulici Aranykéz a tým, že pôvodca tak dlho unikal, ešte iné záujmy. Napríklad aj maďarskej tajnej služby.

Novinárka k tomu povedala: „Okolnosti prípadu utajili na 80 rokov. Ako inak sa to dá vysvetliť? Niekto zjavne nemá záujem na tom, aby sa podrobnosti kauzy vyjasnili a aby sa o nich dozvedela verejnosť.“ Nezabúdajme, že Roháč mal navyše skvelé krytie vďaka vyhláseniam slovenskej prokuratúry aj polície, že je mŕtvy. S takou vzácnou podporou najvyšších bezpečnostných síl nemusí byť niekto James Bond, aby bol nepolapiteľný. Akurát, že sa nesmie nechať tak hlúpo chytiť. Alebo ho niekto skrátka vyškrtol zo zoznamu chránených komplicov? Aj proti tomu sa poistil…

Roháč zatknutý, prepustený, a opäť zatknutý

Pred svojím násilným umlčaním sa Roháč poistil. Využil svoje dávnejšie kontakty na VPN. Martinovi Mózerovi k tomu povedal: „Som Martinovi Šimečkovi zavolal, tesne predtým, počas úteku som sa ešte párkrát zdržiaval v Bratislave. Som mu zavolal, že keby sa niečo stalo, tak dostane tú kazetu, kde moji priatelia zistili veľa dôkazov, veľa vecí, ktoré… keby som ja zomrel, tak by to všetko dostal. Aj teraz. Že tá vec by sa neututlala. Tam by boli konkrétne dôkazy, ľudia a tak ďalej, ktoré by dosvedčili, ako to bolo vlastne. Takže by moja smrť už nepomohla…“

Česká strana vydala Roháča do Maďarska vo februári 2009. Súd s ním však priniesol prekvapenie. Obžaloba mala zúfalo málo dôkazov. Účelové vyhlásenie Roháča za mŕtveho zrejme spôsobilo, že vecné dôkazy sa za tých desať rokov potratili či znehodnotili. Dňa 26. októbra 2010 ho prepustili z vyšetrovacej väzby, potom čo ho súd na prvom stupni v Budapešti síce odsúdil na dva roky väzenia za zneužitie výbušnín, tie si však už odsedel vo vyšetrovacej väzbe. Pokus o úkladnú vraždu sa uňho nepodarilo dokázať. Na prvý pohľad to bolo fiasko maďarských vyšetrovateľov, ktorým sa napriek rokom vyšetrovania nepodarilo získať proti Roháčovi ani jeden priamy dôkaz a žiadne usvedčujúce svedectvo. Roháča nezlomila ani zostrená väzba, keď sedel sám na celom poschodí, v cele s nepretržitým dozorom cez otvorené dvere, kde sa svietilo dvadsaťštyri hodín. V noci zazvonil každú polhodinu telefón, aby ho vyrušil zo spánku, a na vychádzky v malej klietke chodil spútaný. Napriek tomu neprehovoril. Roháč sa vrátil na Slovensko.

„Povedal nám, že je šťastný, že nás vidí,“ prezradil jeho syn. „V noci sme prišli domov do Levíc. Otec si dal pohár šampanského. Oslavovali sme a potom išiel von. Vrátil sa až nadránom. Nezaznamenal som u ľudí, ktorých na slobode stretol, negatívne reakcie.“

Sám Roháč k tomu povedal pre TV JOJ: „Prežil som teraz také dobré obdobie. Potrebujem si ešte doladiť nejaké veci, deti, rodinu. Keby som bol na svete už len mesiac, úplne mi to stačí. Vlastne ani nemám už viac chuť žiť… Nebojím sa smrti. Naopak, teším sa na ňu.“ Aj si zaprorokoval: „Policajti ma desať rokov hľadali. Podľa mňa im to nedá, že budem okolo nich slobodne chodiť. Myslím, že sa budú snažiť niečo nájsť. Keď ma uvidia v televízii, tak si asi pri pive alebo borovičke budú hovoriť: ´Pozrite na toho hajzľa, musíme ho dostať do basy!´ A ja čakám, že sa to skutočne stane. Nikdy neuveria, že som nič neurobil. Ale dnes ma to už vôbec neštve.“

A naozaj neuverili. Už 18. februára 2011 v poludňajších hodinách v kaviarni v Leviciach Roháča opäť zadržala slovenská polícia. Dôvod bol prekvapujúci a celkom iný, než dovtedajšie obvinenia…

Viac o tomto prípade sa dočítate v knihe Gorily v podsvetí – Mafia.sk, alebo aj tu.