Gustáv Murín

Čítanie na nedeľu:

Naše školstvo je v kríze. Tvrdia to školské odbory, priznáva to premiér tejto krajiny. Chystá sa veľký štrajk, ktorý už mal svoju generálku. Zákonite, a v týchto časoch zvlášť, máme pocit, že žijeme hrozné časy. Bol by som rád, keby sme si od napätia každodennej politiky oddýchli aspoň v nedeľu pripomienkou iných časov. Vybral som si na to fiktívne, ale realite presne zodpovedajúce sídlisko s budovateľským názvom Budúcnosť, kde sa ako na modeli v mierke 1:50 môžeme presvedčiť, čo všetko sme podstúpili za polstoročie prechodu od komunizmu ku konzumizmu. Veď posúďte sami, aké bolo školstvo, a my v ňom, vtedy:

ŠKOLSTVO V BUDÚCNOSTI tvorilo frontovú líniu medzi dedinou, ktorou toto sídlisko nikdy nebolo, a mestom, ktorým sa nikdy nemohlo stať.

1. Prepadlíci a bitie učiteľov: „Napríklad rodina Šenkovcov, klasickí dedinčania nasťahovaní do obytného domu v Budúcnosti, vinohradníci, čo nasekali desať detí, z ktorých boli v škole samí prepadlíci. No a kto si s nimi mal poradiť, keď bratov bolo šesť, jeden väčší grázel než druhý? Učiteľ matematiky Aldener, čo si zobral slovenčinárku a bol prísny, to skúsil. Ale dobre zohraní bratia Šenkovci ho po škole zbili tak, že skončil napoly v bezvedomí v kontajneri na odpadky. Školník ho tam našiel až ráno“.
2. Tresty od učiteľov: „… žiadne prekvapenie, že na tento neľútostný každodenný boj sa vyzbrojovali aj učitelia. Učiteľ občianskej výchovy Krasko vychovával malých Budúcnovčanov hrčavou paličkou, ktorou ich bil po rukách, keď vyrušovali. To naopak učiteľ hudobnej výchovy Ulrich razil Gándhího metódu nenásilia. Jeho trestom bolo, že tí, čo vyrušovali sa museli naučiť spievať pesničku „Kohútik jarabý, nechoď do záhrady…“. A to toľkohlasne, koľko bolo vyrušujúcich. Obetavo to s nimi nacvičoval po vyučovaní. Pesnička sa stala takou hrozbou mutujúcich žiackych hlasov, že na jeho hodinách bolo čoskoro ostražité ticho a žiaci si trúfli otvoriť ústa len na pokyn, aby zaspievali niečo podľa školských osnov.“
3. Grázli a školské bandy: „…žiak Rudo Janíček, zvaný Čiko, bol rekordérom, ten prepadol osem krát! Ale komunistické školstvo sa nevzdávalo a tak ďalej strašil ako veľký cap v piatej triede na základnej škole. Bolo jasné, že z neho mali strach nielen učitelia, ale aj žiaci. Ten dilino, len aby zamachroval, na výtvarnej výchove vypil vodu, čo sa v nej čistili štetce. Ale ako šéf miestnej puberťáckej bandy si to zasa vynahradil tým, že spolu našťali do fľaše od piva a potom nútili mladších žiakov na záchode v škole, aby to pili. V takýchto pomeroch sa Nášhrdina, ktorý prechádzal z ročníka do ročníka s vyznamenaním, raz s Čikovou bandou zraziť musel. Aj keď nechtiac.“

Budúcnosť bolo tak vzorové sídlisko, že tam boli hneď dve základné školy. Lenže po rokoch niekde rozhodli, že tú staršiu prerobia na strednú kníhtlačiarsku školu (veď o pár ulíc ďalej stáli veľké polygrafické závody) a tak sa žiaci museli premiestniť do tej modernejšej základnej školy. S nimi aj Nášhrdina, ktorý samozrejme netušil nič o nejakej Čikovej bande, čo tam už dlhšie kraľovala. A tak keď sa so spolužiakmi bláznili na veľkej prestávke, ktorú museli všetci stráviť povinne na chodbe, dal z bujarej radosti odzadu podnožku nejakému chalanovi zo skupinky, čo korzovala chodbou pred nimi. No a to nemal. To bola akurát Čikova banda. Zastavili sa, chvíľu boli zarazení, že kto si to trúfol, potom sa obzreli a videli vychechtaného krpatého okuliarnika s postavou dobre živeného komára. Na celej rozhučanej chodbe bolo v okamihu ticho. Len Nášhrdina sa ešte pochechtával akože „čo je, čo sa deje“, ale to už Čiko zavelil, banda ho obstúpila a na ďalší povel ten potknutý dlhý chalan vrazil srandistovi facku. A bolo po srande.

Po takej lekcii aj Nášmuhrdinovi došlo, že sa ocitol v inom svete. Do triedy prišiel po prestávke zarazený a to si všimol najväčší prepadlík ich triedy, zvaný Macko. To bol proti nim piadimužíkom už pomaly dospelý chlap a Nášhohrdinu mal rád práve preto, že s ním bola sranda. Hneď vyzistil, čo sa stalo, prišiel za ním a povedal: „Neboj, to sa spraví.“

Nášhrdina si myslel, že tým je vec vyriešená, spravovať to bude kamoš Macko a na celú vec zabudol. Ale o pár dní mali telocvik a v spoločnej chlapčenskej šatni sa ocitli hneď dve triedy. V jednej bol Nášhrdina a v tej druhej ten potknutý starší chalan z Čikovej bandy. Než si to Nášhrdina stihol dať dokopy, už bol Macko rozkročený v strede šatne a velil:

„Biť jedného, keď ste celá banda, to si frajer, čo? No tak teraz uvidíme, či je to aj naozaj.“

Potom pozrel na Nášhohrdinu a zavelil: „Teraz mu to vráť!“

Nášhrdina sa nestíhal čudovať. Nápad to bol dobrý, ale ako na to? Ako má dať facku chalanovi, čo je o hlavu vyšší? Mal už za sebou nejaké bitky na dvore a tak sa stihol poučiť, aké falošné sú všetky tie hollywoodske pästné súboje. Pretože v skutočnosti niekoho trafiť poriadne do brady je skoro zázrak. Väčšinu času strávia amatérski bojovníci tým, že mlátia rukami do vzduchu a sú okoliu skôr na srandu. Takže ak útočiť, tak na telo, ale ako pri takom dlháňovi?

V šatni už bolo zasa to surové, vyčkávavé ticho. Všetci sa rozostúpili, ring bol voľný. S postoja  Čikovho chalana bolo jasné, že radšej znesie facku od malého škulibandra, ako nakladačku od veľkého Macka. Ale ako mu ju zavesiť, keď je tak vysoko?

„No tak, picni mu jednu,“ volal povzbudzujúco Macko.

A  Nášhrdina to zobral odspodu. Nakopol dlháňa pod koleno, ten sa v bolesti zohol a už bol Nášhrdina na ňom. Lenže čo taký komár porieši so žirafou? Nášhohrdinu v zúfalstve napadlo jediné spásne riešenie. Dlháň mal bujnú šticu a tak sa do nej naše tintítko zadrapilo oboma rukami. Trhal tie bujné vlasy od seba. Dlháň reval, ale držal.

„Stačilo?“ povedal s nádejou Nášhrdina.

Dlháň zajačal, že stačilo, vyfasoval ešte symbolickú facku a bolo po bitke. Odvtedy mal  Nášhrdina po celej škole povesť nebezpečného bitkára. Ale nikdy už nikomu neznámemu nedával podnožky, aby náhodou nemusel dokazovať, či ja tá povesť naozaj pravdivá…

Vybrané z knihy „Návrat do Budúcnosti„ (vyd. Marenčin PT).