Čítanie na nedeľu:
Pri minulej ukážke z knihy „Návrat do Budúcnosti“, kde sa opisujú premeny jedného bratislavského sídlsika behom posledného posltoročia, vznikla polemika, či násilie na školách bolo až také veľké. Nehľadiac na to, že šikana medzi staršími a mladšími žiakmi existuje zrejme dodnes, tie roky 70. a 80. boli špecifické prílevom množstva obyvateľov do Bratislavy z vidieka. A ako sa píše v tej knihe: „Toto sídlisko osídľovali vtedy noví obyvatelia a prinášali si svoje staré zvyky.“ A k tým zvykom to násilie sedelo pozoruhodne logicky.
Výsledkom bolo to, že sa vtedy musel vedieť biť už pomaly aj prváčik. Tu je príklad:
Chlapi sa často mlátili len tak, zo zábavy. Zámienka na bitku sa našla ľahko. Napríklad, keď k vám niekto pristúpil a výhražne sa opýtal: „Čo dýchaš?“ Po takej výzve ostávali len dve možnosti, útočiť alebo utiecť, presne podľa pravidiel zvierat v najdivokejšej džungli. Ale ľudia sa predsa len od zvierat odlišujú a tak raz pri tejto notorickej hláške ostal oslovený pokojne sedieť, lebo našiel správnu odpoveď. Pozrel na vyzývateľa a zreteľne odpovedal: „Vzduch!“ Tým vyzývateľa zosmiešnil a bolo po bitke.
Tento bitkársky duch odkukali pochopiteľne aj deti. Aj Nášhrdina bol v takomto drsnom prostredí Budúcnosti celkom dobre cvičený. Hneď ďalšou lekciou, ktorú vyfasoval v druhej triede základnej školy, bolo ponaučenie, že nie so všetkými naokolo sa dá vychádzať po dobrom a že svoj životný priestor si raz za čas treba aj vybojovať. V ich triede samých ušatých prváčikov sa totiž zjavil chalan z lesa. Jeho rodina, spolu s dvomi – tromi ďalšími, naozaj bývala v akýchsi kamenných búdach v lese nad sídliskom. A hoci sa budoval komunizmus, štát ich tam akosi znášal, ale čo neznášal, bola absencia ich detí v škole. A tak ten chalan zišiel z lesa do školy, aby sa zistilo, že je mierne mentálne pripečený a tak prepadol z tretej triedy späť k nim do druhej. Hneď sa aj pochválil, že jeho starší bratia už majú skúsenosť s miestnou policajnou stanicou, lebo kradli v cudzích záhradách. A tí mu vraj prezradili, že budúcnovskí policajti majú na takých výtečníkov jednu špecialitu – celú sadu rôznofarebných obuškov. Previnilec tak pred bitkou dostane aspoň šancu vybrať si farbu obušku. Ako však musel zvedavým novým spolužiakom priznať, modriny po tých farebných obuškoch mali farbu jednotnú.
Tohto prepadlíka volali Fuki, lebo jeho základnou komunikáciou bolo, že vám jednu fukol, ani ste nevedeli prečo. Len tak, ako prevenciu proti plochým nohám. Zakrátko mal triedu celkom pod palcom. Nikto si netrúfol ani pípnuť v obave pred jeho nepredvídateľnými fukancami. Nášmuhrdinovi nešlo do hlavy, ako sa niečo také vôbec môže stať. Veď keby sa dali dokopy traja šraci, akokoľvek malí, vedeli by si s ním poradiť. Aj niektorých nahováral, ale bez úspechu. Tak si v tej svojej malej hlave zrovnal, že asi najlepší bude názorný príklad a potom sa ostatní iste pridajú. Cez jednu prestávku Fuki vŕtal do spolužiačok, lebo tie sa mu na rozdiel od spolužiakov páčili, ale robil to tak nemotorne a svojsky, že tie jačali od strachu. Tak Nášhrdina pochopil, že je čas stať sa hrdinom. Zdvihol sa z lavice, potľapkal milého Fukiho odzadu po pleci a keď sa ten otočil, jednu mu fukol. Len tak, proti plochým nohám. Detsky a bez slova. Fuki vyvalil oči na o hlavu menšieho šraca, pomaly mu došlo, aká neuveriteľnosť sa tu stala, ale to už pre zmenu zvonilo a tak len stihol zasyčať: „Veď počkaj ešte“. Nášhrdina bol spokojný, hrdinský čin vykonal a teraz by sa mali pridať ostatní. Aj žmurkal na spolužiakov, posielal im lístočky a nakoniec drgol aj do toho, čo sedel vedľa neho, ale všetkých práve v tú hodinu tak zaujal výklad matematikárky, že sa neozvali. To len niektoré dievčatá sa na neho povzbudivo usmiali, ale to neriešilo problém sľúbenej bitky od Fukiho. Na ten ostal beznádejne sám. Prišla prestávka a s ňou ďalšie prekvapenie. Zvyšok triedy, najmä chalanská časť, zobrali ten boj ako príma rozptýlenie. Vytiahli si desiaty a tešili sa na zábavu. A Fuki nastúpil. Boj to bol krátky, zmätený a hlúpo nešikovný. Žiadne pôsobivé údery, skôr zmätený mlyn rúk a nôh, v ktorom odrazu s prekvapením zistil, že akýmsi nedopatrením má navrch, čo Fukiho priviedlo (viac ako tridsať rokov pred boxerom Tysonom v súboji s Holyfieldom) k zúfalému pokusu zvrátiť situáciu a zúrivo sa zahryzol Nášmuhrdinovi do útleho hrudníčka. To bol rev! Hneď sa zbehli učiteľky a začalo vyšetrovanie. Fukiho poslali s poznámkou domov a jeho na ošetrenie rany (chvíľu dokonca zvažovali, či nemá dostať injekcie proti besnote!).
A mravné ponaučenie? Jednoduché, Fuki pochopil, že nemôže terorizovať triedu sám a tak vytvoril bandu z tých spolužiakov, čo sa ho najskôr báli a teraz boli potešení, že mu môžu robiť poskokov. A Nášhrdina už ako malý šrac pochopil, že v Budúcnosti by Zorro Pomstiteľ neprežil ani prvé tri ročníky základnej triedy…
Celá debata | RSS tejto debaty