Anjeli na cestách:
Každý šofér vie, že keď napadne sneh, je to problém. Jeden rok však pred Veľkou nocou napadali rovno kalamitky. Iste si to mnohí pamätáte. Pred sviatočným víkendom bolo Slovensko na pokraji dopravného kolapsu. Neexistencia južného koridoru preplnila trasu Bratislava – Žilina – Košice. Klasickým neurotickým uzlom bolo vtedy vyústenie diaľnice pred Považskou Bystricou. Keď sa zo štvorprúdovky mali všetci zrovnať do zákrut okresnej cesty, aby vzápätí celý prúd začal kúskovať hlavný semafor v meste, tak je kolaps na dohľad aj za všedného dňa so slnečným počasím. Tak sme si postáli hodinu a to sa ešte nič mimoriadne nestalo, len si jeden kamión s osobákom oškreli blatníky. Pred následnou trasou Považská Bystrica – Žilina nás varovali pohotové rozhlasové správy. Obchádzka cez Púchov znamenala plaziť sa 20-tkou cez centrum tohto mesta. Ale radšej sa plaziť, než stáť.
K večeru dosiahol chaos maximum a tak niektoré autá prešli vzdialenosť Žilina – Martin za ŠTYRI hodiny. Pešo je to rýchlejšie. Zvolili sme preto obchvat cez Terchovú, ale za touto obcou je kopec, kde havaroval niekto tak zle, že musela prísť sanitka. Autá stáli kilometre až späť do dediny. Ako znalci kraja sme sa rozhodli pre ústup na miestne cesty vedúce na lesnú skratku z Vychylovky do Oravskej Lesnej. Táto improvizácia už dvadsať rokov zachraňovala to, že komunistickí plánovači na tomto ťahu medzi Kysucami a Oravou naplánovali priehradu, ale už zabudli naplánovať aj náhradnú cestu, ktorú zaliala. V prudkom, zľadovatenom kopci nad skanzenom už stáli dve autá. Tie čoskoro vytiahol traktor, asi po známosti. My ostatní sme sa museli spoľahnúť na zimné pneumatiky a reťaze. A tu nastal problém. Neviem nasadiť reťaze.
Ale verím v anjelov. A hneď sa ich prihnala celá dodávka. Zjavne robotníci po týždňovke na ceste domov. Ich auto sa pokúsilo rozprávkový sklenený kopec (tak bol predošlými pokusmi áut vyglančený) zdolať, ale vrátili sa cúvaním z polovice. Vtedy som vyšiel z auta a zveril sa im s problémom. Ten hravo vyriešili. Jeden z jednaj strany, druhý z druhej nasadili reťaze, ešte ma upozornili, že mám pokusne urobiť pár metrov dopredu a dozadu (vôbec mi nenapadlo, že reťaze treba aj dotiahnuť) a prišiel čas na zázrak. Naše plne naložené Punťo sa s reťazami premenilo na snežný pluh a už sme si to fičali nielen týmto, ale aj ďalšími kopcami.
Vo chvíli, veď sa zdalo, že máme po probléme, začal sa ozývať buchot od ľavého kolesa. Zastal som na krátkej rovinke, vyšiel von pozrel na koleso (bolo tam) a vrátil sa za volant. Veď som už povedal, že som ani len neušil, že reťaze treba aj dotiahnuť. Výsledok sa čoskoro dostavil. Po krátkej ďalšej jazde čosi v ľavom kolese ruplo a keď som sa na to šiel pozrieť, našiel som roztrhnutú ľavú reťaz. Smrtonosne neznalý, zložil som ľavú reťaz, ale nechal tú na pravom kolese. Až neskôr mi niekto vysvetlil, že to bola chyba. Reťaz na pravom kolese bránila súbežnému záberu oboch kolies. Veď som aj márne túroval motor, nepohli sme sa. To som si ale myslel, že je len kvôli tomu, že stojíme v kopci. Mali sme za sebou už niekoľko hodín cesty, zotmelo sa a my sme boli sami uprostred kopcov. Auto sa odmietalo pohnúť. V ňom žena a dve malé deti. A ja technický antitalent.
Opäť pomohli anjeli. Znenazdania sa z tmy vynorila skupina akýchsi zázračných turistov, ktorí sa akurát vtedy a tadiaľ rozhodli prejsť do cieľa našej cesty – Oravskej Lesnej. Nedalo im ani veľkú námahu, aby nás potlačili a auto sa poslušne rozbehlo. To som sa už len modlil – ešte kopec, ešte kopček, ešte jedna zákruta, ešte…
Odrazu sme sa ocitli na hrebeni posledného kopca a dolu pod nami sa rozžiarili svetielka dediny. Vydýchli sme si. Predčasne. Ako som schádzal poslednou zákrutou k prvým horným dedinským domom, vôbec netuším ako, ale začali sme sa šmýkať bokom. Bolo to beznádejné. Pri takom šmyku som nemal šancu, len sa držať volantu a bezmocne volať – nieeeee. Došlo mi totiž, že nie sme so ženou pripútaní, ako sme pobehovali bezradne okolo roztrhnutej reťaze. A prudko sme sa sunuli k okraju zasneženej cesty, za ktorým bolo osemsto metrov hladkého svahu až do potoka. Ak sa prevrátime a začneme rotovať, všetci sa v aute navzájom pobijeme. A záchrany nebolo…
A predsa, zabudnutá reťaz na pravom kolese zaúčinkovala. Ako sme sa dostali k okraju cesty, narazila do nahrnutého snehu a vrátila nás späť na cestu. Rýchlo som pridal a za chvíľu sme už boli pod našou chatou.
V ten večer mi borovička a život zvlášť chutili. Záchrana vďaka neznalosti? To tu ešte nebolo…
A čo vy. Stretli ste anjelov a šťastné zhody okolností na svojich cestách?
Celá debata | RSS tejto debaty