Gustáv Murín

Utorok na cestách:

   Radošinské naivné divadlo nezastihnete na ich domovskej scéne až do druhej polovice septembra. Momentálne sú na šnúre vystúpení do konca mesiaca s hrami Polooblačno a Šťastné konce v Kysuckom Novom Meste, Dubnici nad Váhom, Senici,  Kežmarku,  Košiciach a ďalších východoslovenských mestách a mesiac ukončia predstavením pre kúpeľných hostí  v Sliači.

 Júl začnú parádnymi vystúpeniami  hry „Jááánošííík po tristo rokoch“ v amfiteáteroch vo Východnej a tiež Bojniciach.

  Už pol storočie hrajú pred vypredanými sálami. Bol som sa o tom presvedčiť včera do piešťanského Domu umenia, ktorý bol vypredaný. Je to priam zázrak životaschopnosti Radošincov, ale aj optimálnej dramaturgie piešťanskej sály pre 600 divákov, ktorá má ročný priemer obsadenosti 461 miest!

  Ľudia sa chcú baviť. A Radošinci na čele s nezničiteľným principálom, autorom aj protagonistom Stanislavom Štepkom im prinášajú inteligentný, nápaditý humor až domov. Špeciálne u „Jááánošíííka….“ (komunistami pôvodne zakazovanej hry) je obdivuhodné, že Štepka (ktorý sa obnoveniu premiéry tejto v histórii divadelníctva možno najúspešnejšej hry slovenského autora dlho bránil) dokázal zachovať pôvodný pôdorys aj náladu hry, ale zároveň ju dokonalo obmeniť a aktualizovať. Bol som nedávno na pokuse obnoviť kabaret vo V-éčku večermi Milana Markoviča a Pánov bratov (Peter Niňaj a Robo Puškár) a môžem povedať, že Štepka je v klasickej hre s dátumom v krstnom liste 1979 ďaleko aktuálnejší, než Markovičov kabaret, kde je aktuálnosť priam povinnosťou žánru!

  Šťastnú ruku mal Stanislav Štepka aj s angažovaním dvojice Malachovský – Štúr, ktorí spoľahlivo a pritom svojsky rozosmievajú publikum.

  Túto hru môžu vidieť diváci aj v auguste a začiatkom septembra takmer po celom Slovensku. Tu je prehľad.

P.S. Viem, že kultúry-dbalí Piešťanci zvyknú dochádzať vlakom do Bratislavy a vernisáže a premiéry. A nemajú problém s návratom domov. Ja som zažil šok, keď som po predstavení zistil, že od deviatej večer až do štvrtej ráno z Piešťan do Bratislavy sa na hlavnom dopravnom koridore Slovenska  môžete zviesť tak akurát na vagóne s uhlím.

  Ešte šťastie, že sa na Štepkovcov prišli pozrieť autobusom diváci až z Viničného a Pezinka. Obetavý a dlhoročný šofér, pán Mlynek, ma zachránil tak, že som v Pezinku ešte včas chytil osobák a na Vinohradoch poslednú električku domov.

  Má pán Štepka stále o čom písať a ukazovať našu slamu v botách!