Gustáv Murín

  Musím opakovane oceniť, ako naša vláda dokáže zvládať nátlak na zatiahnutie nás do amerických plánov, ako využiť ukrajinskú krízu na riešenie ich vlastných domácich problémov. Premiér Fico a jeho do veci zainteresovaní ministri si zaslúžia medailu za odvahu nenechať sa zatiahnuť do veľmocenských hier, kde sú Ukrajinci tiež len návnadou. Veď ak by ich Američania nehuckali prísľubmi, že dostanú ruský plyn div že nie zadarmo (čo EÚ bohužiaľ hneď aj odkýva), tak by sa dnes, či zajtra Rusi s Ukrajincami museli vo Viedni dohodnúť. Samotní Američania práve v týchto dňoch dokazujú, že takmer navonok neriešiteľný izraelsko-palestínsky konflikt je veľmi rýchlo riešiteľný, keď ustane ich iracionálna podpora agresívnym kruhom v Izraeli a šancu dostanú tí mierumilovní. Odrazu, aj ústami ministra zahraničných vecí Kerryho počujeme triezve a rázne odmietnutie iracionálneho stupňovania napätia, z ktorého profituje vojenská klika (vrátane zbrojárov) každej krajiny.

  Aj v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že naša slovenská vláda pod vedením premiéra Fica obdivuhodne odoláva klamným sľubom, na ktoré už doplatili iní. A to je práve aj poučenie, ktoré prinášajú najnovšie vzácne triezve slová nového gruzínskeho prezidenta Margvelašviliho voči Rusku. Práve Gruzínci na americké sľuby už doplatili.

  Predošlý prezident Saakašvili bol najmä Američanmi predstavovaný ako pravzor demokratického vodcu, v skutočnosti však to bol paranoidný budovateľ policajného štátu, čo brutálne prenasledoval každú opozíciu. Nenávidený vo vlastnej krajine sa stal závislým na svojich zaoceánskych patrónoch, ktorí ho nechali v ilúzii, že si získa späť sympatie Gruzíncov, ak v deň začiatku olympijských hier napadne bez varovania Južné Osetsko a Abcházsko pod kontrolou oficiálnych mierových rusko-gruzínskych síl! Ale ako som už vtedy písal – Saakašvili nie je blázon. Vie, že si s nimi neporadili, ani keď to boli ešte celkom osamotené rebelantské oblasti a gruzínska armáda bola ešte v plnej sile. Vedel tiež, že ťahať tigra sa chvost sa nevypláca. Ibaže… ibaže by nás v tom podporil celosvetový krotiteľ – Američania! Znásilňovať logiku, keď máte za chrbtom najsilnejšieho chalana na dvore sa vypláca. Prečo teda Gruzínci dopadli tak biedne? Pretože práve to Američanom poslúžilo lepšie…

Republikánske jastraby a demokratické holubice

  Tento spor v americkej zahraničnej politike trvá už desaťročia. Republikáni sa netaja tým, že sú im ukradnuté ľudské práva, demokracia i obyčajná ľudská slušnosť, ak ide o ich kšefty pod pláštikom „amrických národných záujmov“. Radi by sprivatizovali celú Ameriku a demokrati im v tom bránia. A najlepšie kšefty si republikánske jastrabyzvykli robiť so zbraňami. Pri súčasných sofistikovaných zbrojných systémoch sa totiž ťažko odhaduje cena a na druhej strane dobre motivovaní republikánski (ale ak ide o dobré provízie, tak zjavne aj niektorí demokratickí) senátori odhlasujú bez problémov akékoľvek vojenské výdavky, lebo čím vyššie ich odhlasujú, tým viac sa ujde aj im. To je ešte stále rezonujúci prípad z apríla 2013, keď vzácne obe hlavné strany amerického Kongresu trvali na tom, že sa musí (napriek masívnym škrtom a obrovskému štátnemu dlhu!) minúť najbližšie dva roky až neuveriteľných 436 miliónov dolárov na modernizáciu tankov Abrams napriek tomu, že sa americká armáda takémuto „daru“ bráni a jej predstavitelia opakovane prehlásili, že sú to zbytočne vyhodené peniaze, ktoré by vedeli zužitkovať užitočnejšie.

  Aby nám bolo jasné – USA nepotrebujú skutočnú vojnu z Ruskom, ale domnelého nepriateľa takých rozmerov, aby sa ospravedlnili nákupy zbraní za miliardy. Ide o stále napätie, ktoré by ospravedlnilo masívne zbrojenie, nové zákazky a teda aj zisky tam, kde je americký export najúspešnejší – zbrane. A to v dobe, keď hroziaca recesia celej ekonomiky už vyľudňuje hlavne priemyselné americké mestá v Ohiu, na čele s Detroitom. Ich automobilový priemysel krachuje, zmeškali celý biznis s mobilmi, spotrebnou elektronikou ich zaplavuje juhovýchodná Ázia, filmový priemysel je už v rukách Japoncov a polovicu spotrebného tovaru na americký domáci trh dodáva Čína. S Ruskom také silné obchodné väzby, a teda ani závislosti, nemajú. To sa teda ľahko provokuje.

  A práve pred touto provokačnou politikou varuje nový gruzínsky prezident Margvelašvili vo vzácne triezvom komentári pre Associated Press tento piatok. Trpká skúsenosť, že jeho vlastná krajina sa za predošlého prezidenta stala obeťou takejto provokácie (gruzínsku agresiu, samozrejme, Rusi ľahko potlačili a výsledkom bolo trvalé obsadenie dovtedy sporných území a , pozor, americké vojnové lode vstúpili do gruzínskych prístavov). Rovnaký scenár sme si mohli všimnúť už pri ZOH v Soči, kedy americké vojnové lode provokačne zakotvili na dohľad, aby „zachránili“ vlastných občanov, keby bolo treba. Rovnako americký torpédoborec pri pobreží Krymu uprostred najväčšej krízy nemohol byť ničím iným než provokáciou, najmä ak vysielal aj špionážne drony. A súčasné vysadenie niekoľko stoviek amerických výsadkárov v Poľsku a pobaltských krajinách – to má byť vtip? Na skutočnú vojenskú akciu je to smiešny počet a aj absurdné rozptýlenie tých pár Rambov je dobré na nič iné, než eskalovanie napätia. Gruzínsky prezident naopak varuje pred provokovaním Rusov, ktorí sa tým pádom stanú nepredvídateľnými. Najhoršia je v tom strata priamej komunikácie a tú, bohužiaľ, Obama už stratil.

  Prečo to všetko? No predsa preto, aby tie Ambramsy mohli páni senátori a kongresmani konečne zdôvodniť ako „nevyhnutné“. Proti teroristom sú to absurdne veľké zbrane, ale proti „veľkému nepriateľovi“ ideálne. A v USA agresívni republikánski jastraby potrebujú dnes „veľkého nepriateľa“. Potrebujú výdavky na zbrojenie a čím vyššie budú, tým viac im kvapne na ich politické kampane a oni predsa potrebujú populárneho Obamu nejako odstaviť, či nie? Ako by mu mohol agresívne ultra-konzervatívny McCain (veľmi podobný takmer až komunisticky fanaticky anti-komunistickému McCarthymu z 50. rokov, ktorého besnenie museli zastaviť samotní demokratickí Američania) odpustiť porážku, ak nie štedrou náplasťou nátlaku na prezidenta Obamu, aby vlastne podľa ultra-nacionalistického republikánského želania vykonal to, čím McCain-a americký ľud predvídavo nepoveril. Ten sa však stále vnucuje za štátnika, čo píše Rusom výzvy, aké písali „sovietsky pracujúci“ do Československa počas Pražskej jari.

  Umelým zvyšovaním napätia proti Rusku zároveň USA odpútavajú pozornosť sveta od ich škandalózneho špicľovania celého zvyšného sveta (čo odsúdil aj bývalý prezident Carter), takže úprimná Obamova snaha zbaviť sa tohto dedičstva po militantnej bushovskej klike možno vyjde do stratena a samostatný svet tajných amerických služieb si zachová svoje finančné zdroje a aj vplyv na celú Ameriku. Veď kvôli tomu neváhali prispieť oficiálnymi dezinformáciami (a možno aj čímsi viac) k dodnes zakrývanej vražde vlastného prezidenta (spomeňme si na smrť J. F. Kennedyho v krížovej paľbe na dallaskej Elm Str., ako ju popisuje Thomas G. Buchanan v knihe „Kto zavraždil Kennedyho“). A mali na mále, keď sa najnovšie prevalilo aj ich špicľovanie vlastných senátorov z Výboru na kontrolu tajných služieb. Bol najvyšší čas nájsť spoločného nepriateľa pekne ďaleko – a Rusi sú (aj vďaka skutočným prešľapom putinovského samoderžavia) taký vďačný terč!

Švejkovia sa pridávajú

  Úvahy a záujmy republikánskych jastrabov sú tak priezračne jednoduché, že nemôžu uniknúť napodobovateľom. Pravda v tomto prípade ide o komické napodobovanie:

  Český prezident Zeman ako mierotvorca nobelovských ašpirácií? Snáď len keby prešiel zo slivovice na vodku.

  Šéf českého generálneho štábu Pavel vraj pošle 1 200 vojakov na hranice. Na hranice? A to ktoré? Snáď nie tie naše?!

  No a bývalý náš minister obrany Fedor si tiež prihrieva polievočku – vraj málo manévrujeme s NATO! No, mne to pripadá, ako keď africkí domorodci riešia blížiacu sa búrku rituálnym tancom okolo kmeňového ohňa. Lebo asi taký je vplyv manévrov NATO na našom území na 1 500 kilometrov vzdialený ukrajinský Doneck.

  Večná škoda, že tie múdre slová gruzínskeho prezidenta Margvelašviliho nemá kto počúvať…

P.S. Ďalší politik malého národa s triezvym pohľadom fínsky právnik, donedávna diplomat a člen Rady Európy, koordinátor OSN Peter Iiskola ukazuje na vinníkov.