Gustáv Murín

Symbolicky, deň po veľkej sláve, si dovoľujem pripomenúť, že revolučný pátos tých dní sme sa s partiou kamarátov okolo divadielka U Rolanda pokúsili korigovať humorom v prvom porevolučnom samizdate „Hlas kotolne“. Pred Novembrom 1989 sa „samizdatovo“ šírili ilegálne tlačoviny kritizujúce komunistickú stranu. Nám už teda nič nehrozilo, ale považoval som za potrebné iniciovať takéto svojpomocné ne-periodikum práve pre ten prepotrebný ventil humoru v čase, keď sa nám tu začali premnožovať oneskorení hrdinovia a hrozili nenapraviteľné revolučné gestá. Veď aj preto sme ako jediní uverejnili jeden z nápisov, ktorý sa v tých dňoch objavil na múroch v Starom meste. Ten znel „Opitý mocou, neriaď!“. Lenže naši priatelia vo VPN riadili, až doriadili, čo mohli.

Neberme sa vážne

Vopred zdôrazňujem, že obrovská práca študentov a hercov pri erózii komunistického režimu, ich obetavé výjazdy po celom Slovensku si zaslúži našu úctu. Akurát, že práve títo skutoční revolucionári ostávajú v anonymite, či sa skromne k svojim zásluhám nehlásia. O to viac máme dnes dodatočných hrdinov. Len z tej hŕstky zakladateľov VPN sa vytvorili minimálne štyri skupiny pamätníkov, ktorí si pamätajú zaručene niečo iné, než tí ostatní…
Ja si pamätám scény, ktoré humoristické spracovanie priam vyžadujú:
Ako môžete uveriť revolučným vodcom, že bojujú s režimom, keď krátko po tom, čo zídu z tribúny sa motajú po Starom meste a hľadajú reštauráciu, kde by sa navečerali? Utápali sa v debatách s kde-kým kto sa objavil a keď sa premiestnili do tzv. Mozartovho domu, v jeden večer to už vyzeralo, že dvaja ožrani ich všetkých vlastnoručne vyhádžu na ulicu aj s ich revolúciou. Revoluční vodcovia si varili guláš a strácali čas, kým v Prahe sa robila veľká politika. O tom, že ŠtB držala v rozhodujúcich novembrových dňoch ochrannú ruku nad práve sa formujúcou alternatívnou mocou, prehovoril sám generál Lorenc v knihe Dešifrovaný svet: „…udalosti, ktoré hrozili prerásť do živelného vývoja, mohli byť predsa len niekým usmerňované a ďalej na rokovanie bol potrebný partner… Preto nebolo rozohnané, či pozatýkané pražské Občanské forum. Ani Verejnosť proti násiliu.“

Naozaj nechápem, ako mohli naši neholuční vodcovia na Slovensku uveriť, že môžu revolučniť bez takéhoto požehnania?

Divadlo namiesto činu

Uprostred tých revolučných dní, na prelome novembra a decembra, mi niekto zavolal z VPN, že mám prísť na verejnú debatu s aktivistami VPN o životnom prostredí. To bola celkom legitímna požiadavka, lebo už od októbra roku 1988, kedy vyšla moja reportáž „Plánované pláne“ (Lit. týždenník, 7.10.1988), sa okolo mojich článkov (nasledovala reportáž „Vrásky krásky na Dunaji“, Lit. týždenník, 16.6.1989) strhla dovtedy nemysliteľná polemika. Hoci ma dotknuté komunistické organizácie udali verejne na prokuratúru (kde som už bol predtým vyšetrovaný pre podobnú autorskú aktivitu medzi ochranármi), šéfredaktor Vincent Šabík sa ma zastal a namiesto zákazu publikovania (ktorý som zažil predtým opakovane) otvoril tému na verejnú polemiku. Takže som predpokladal, že asi v tomto duchu si tam spolu s inými niečo povieme. Ale keď som prišiel do šatne Hviezdoslavovho divadla, zažil som šok. Bolo tam celé vedenie VPN!
Prvé, čo mi napadlo, som hneď aj vyslovil, lebo som ich kvôli už vyššiespomenutému (a aj účasti na ochranárskom zápase o záchranu Ondrejského cintorína ) roky poznal: „Čo tu preboha, robíte?“
A Feldek odpovedal: „Ideme hovoriť s ľudom!“
Ja na to: „Čo je to za nezmysel? Veď tu sa bude len rečniť a vy nesmiete strácať čas. Vy máte sedieť niekde dobre schovaní a dávať dokopy zoznamy nových ľudí, čo obsadia momentálne najdôležitejšie posty. Vyberajte nových ministrov, poslancov, Veľvyslancov, ale nerečnite zbytočne!“
Vtedy sa zdvihol Zajac a povedal: „Ty tomu nerozumieš!“
A išli sme. Bolo to celé omyl. Ja som tam nemal čo robiť, lebo to bolo stretnutie šéfov miestnych VPN-iek z celého Slovenska. A drahí revolucionári (boli tam Budaj, Zajac, Gál, Šimečka, Feldek a ďalší) tam mali prísť pripravení, ale oni neboli.
Takže sa tam zdvihol chlapík zo Žiliny, čo hovoril česky a povedal: „Máme pod kontrolou městský rozhlas, tiskárnu a k dispozici divadlo. Co máme dělat?“
Odpoveď znela presne v duchu hesla v 68-mom: „Sme s vami, buďte s nami“.
Žiadne konkrétne informácie, inštrukcie, nič užitočné. Zbytočné reči a navyše už vtedy sa ukázalo, že im veľká časť ani VPN-károv nerozumie. Lístočky s otázkami zo sály išli cezo mňa, lebo som sedel na kraji, takže dobre viem, čo tam tí ľudia písali: „Hovorte zrozumiteľnejšie, my vám nerozumieme.“
Lenže naši drahí revolucionári sa vtedy vyžívali vo výrazoch ako „decízori“ a „konzenzus“. Úplne podcenili zrozumiteľnosť svojich vyhlásení. Takže to potom Mečiar mal o to ľahšie.
Ten míting v divadle mal pokračovanie. O niekoľko dní som sa zastavil v Mozartovom dome na VPN-ke a Juro Falmík mi povedal vyčítavo: „Prečo si tu nebol včera, potrebovali sme kooptovať päťdesiat nových poslancov do Federálneho zhromaždenia. Posielali sme do Prahy skoro každého, kto šiel po chodbe.“
Necitujem to presne, ale v tomto duchu sa práve v tej chvíli aj objavil jeden z tých šťastných. Matne som si ho pamätal z ochranárskych akcií a na to, čo povedal, bolo ešte kuriózne, že bol Čech. Hlásil, že ráno dorazil do Federálneho zhromaždenia a zapísali ho ako poslanca niekoľko minút predtým, ako tam za danú obec dorazila kandidátka miestneho vedenia VPN. Takže ona išla domov s prázdnou a tento človek sa úprimne pýtal: „Hele, já ani nevím, kde to je, neměl bych tam zajet a představit se jim?“
Ale nad tým si hlavu nikto nelámal. Odišiel som šťastný, že som sa takto nestal poslancom za niekoho, kto ani nevie, že existujem.

Absurdity za pochodu

V Koordinačnom centre VPN panovali moji drahí priatelia intelektuáli neuveriteľne amatérskym spôsobom. Už pred novembrom 1989 prebiehala medzi ochrancami prírody debata, či má prevládnuť ochotnícky alebo profesionálny prístup k ochrane Prírody. Tú debatu prerušili revolučné udalosti a v nich v tichosti prevládli ochotníci. Tu je príklad.
Bol som zavolaný do poradného zboru VPN práve v deň, keď tam dorazila správa o udalostiach v Rumunsku. Okamžite sa spustila debata, ktorá nebrala konca kraja. V nej dominoval nemenovaný televízny režisér, ktorý nám farbisto opisoval, ako má na telefóne takmer každého herca a ako skvelo narežíruje vyhlásenie našej zásadnej rezolúcie k Rumunsku. Takže mu nakoniec prischlo spísanie tej rezolúcie. Nebol veľmi šťastný, tiež si to predstavoval inak. Po ďalšej nekonečnej debate bolo konečne niekoľko tých štátnických viet na svete. V tej chvíli sa zistilo, že ich nikto nezapisuje a začalo sa odznova. Nakoniec už bola konečne rezolúcia v poznámkach pána režiséra a ten sa v pokročilých hodinách vybral ešte s niekým hľadať ešte otvorenú kanceláriu s písacím strojom, aby tomu textíku dali reprezentatívnejšiu podobu. Po dlhšej dobe sa teda zjavili, ale to už sa pán režisér kamsi ponáhľal a tak tú dejinnú úlohu odniesť rezolúciu do televízie pripadla náhodnej delegácii v zložení Milan Šútovec (v tej dobe už poslanec FZ a neskôr šéf jednej zo Snemovní FZ) a ja. A ja len preto, že pán Šútovec mal auto a sľúbil ma zviesť domov, lebo sme bývali v jednej štvrti. To, čo sa v tej televízii udialo, bolo tak, ale tak bizarné, že som už viac na žiadny poradný zbor nešiel.
Vysvetlenie je prosté. Keď sme prišli na vrátnicu STV v dnešnej budove Ministerstva kultúry SR, nikto ju nestrážil, bol tam len ospalý vrátnik. Keď sme mu oznámili o čo ide, zavolal službe v štúdiu. Odtiaľ po čase prišiel úplne rozklepaný človek a s hrôzou v hlase nám oznámil, že v televízii už dávno odznela rezolúcia o udalostiach v Rumunsku. Samozrejme, že iná, vydaná v Prahe a podpísaná OF aj VPN, pretože akurát v ten večer bol v Prahe Ján Langoš a jeho súhlas stačil. Boli sme tam za blbcov. Ale ten redaktor aspoň snaživo sľúbil, že tú našu rezolúciu prečítajú na slovenskom okruhu. Neviem, či to urobili, ale pre mňa tá lekcia revolučného chaosu vo VPN dokonalo stačila.

Hlas kotolne

Verím, že už veríte, že takto do-riadená revolúcia sa dala prečkať len s humorom. Takto sme si to v kotolni sformulovali:
,,Hlas kotolne by mal byť fórom, kde faktický historický materiál prejde oponentúrou a kontrolou na možné dosiahnuteľné ciele – neomylnosť, univerzálnu angažovanosť dejinný význam redakčného kolektívu, ktorý vedie ústredné kúrenie a.. šéfredaktor“ (HK, č. 1/89)
,,… Hlas kotolne je časopis, ktorý vznikol z neodbytného pocitu, že uverejňovať v oficiálnych novinách znamená pridať sa na čiusi stranu. HK nemá redakciu, aj redakčná rada sa schádza len raz do mesiaca na pokec. Preto je HK prispievateľským korešpondenčným občasníkom, ktorý nesleduje nejakú tendenciu a závisí od poslaných príspevkov. V zásade uverejňujeme všetko, čo príde a zdá sa nám dobré. … Každý môže písať iba pod pseudonymom. Nejde nám o mená, ale o myšlienky; vlastným menom sa označujú len osoby verejné, pričom kritizovaný má automatický nárok na uverejnenie článku.“ (Rubrika ČéČé – čo čitatelia?!, HK 7/90)
Myslím, že tú slobodu slova sme u nás založili práve tou podmienkou, že každý autor musel mať povinne pseudonym. O to slobodnejšie písali a o to sviežejšie, a samozrejme aj bláznivé, príspevky to boli. Všimli ste si ako ten najpotrebnejší humor práve 25 rokov po Neholúcii z oficiálnych médií vyprchal? Česť kotolníckej pamiatke!

Ukážky textov z HK nájdete tu.

Ukážka zadnej strany: