Gustáv Murín

Včera mala byť odvysielaná v RTVS televízna reportáž, ktorá by (ako som dúfal) objasnila prečo som už nenašiel inú formu protestu, než otvorený list ministrovi obrany. Bola už druhý krát odložená a ktovie, či ju vôbec pustia. Tak teda píšem, aby ste sa aj vy pobavili, čo všetko je schopné ministerstvo pod vedením pána Glváča.

Vopred zdôrazňujem, že predmet môjho protestu nie je podstatný. Ja naozaj nepatrím k tým, ktorí by bez vyradeného bunkra z 2. svetovej vojny nemohli žiť. Ale patrím k tým, ktorí uverili tomu, že treba aspoň niečo z tejto našej histórie zachrániť. O tie bunkre totiž v prvom kole ponuky Agentúry správy majetku MO SR (ASM) nikto neprejavil záujem. Tak som zbuntošil priateľov a známych (napr. aj Andyho Hryca, ako je vidieť aj v prvej TV reportáži) a prehovoril ich, že do toho jedného kusu histórie teda investujeme. V tomto duchu som aj podľa návodu ASM poslal cenovú ponuku.

A odvtedy sa nestačím čudovať. Stal som sa obeťou takého kolotoča absurdít, že to iste stojí za stručný opis.

Pozoruhodne zablúdený list

Svoju ponuku som poslal včas, t.j. 18.8.2014, a to doporučeným listom. Za normálnych okolností musela byť doručená poštou už 19.8., najneskôr 20.8.2014, teda v deň uzávierky ponúk. Lenže list vraj prišiel až 21. 8.2014, neuveriteľné!

Logika dá, že rozhodujúci by mal byť aj tak dátum odoslania. Nie pre ASM a preto bola moja ponuka z formálnych dôvodov vyradená. Vraj som uviedol zlé PSČ. Vážne? Veď (ako dokazuje aj ich list o „neskorom doručení“) v príkazovom riadku inzerátu pracovníci ASM žiadne PSČ neuviedli a tak som bol nútený použiť oficiálne PSČ Slovenskej pošty! Nebol teda žiadny dôvod, prečo by doporučený list mal blúdiť tri dni po meste. Iba ak…

Jedno vysvetlenie by bolo – ak by chcel niekto svojmu známemu dohodiť takúto kúpu, formálne sa zbaví potenciálne vyššej ponuky a zabezpečí sa tak pred „konkurenciou“. Na otváranie pozvánok som mal právo prísť a bol som teda naozaj zvedavý, či je niečo také možné.

Hádajte, čo sa stalo? No, moju vyššiu ponuku formálne vyradili a vyhrala tak najnižšia možná, lebo jediná, čo zostala. Nechali by ste to tak?

Takže som protestoval.

Medzi-hra

Ja naivka som si myslel, že my občania máme rovnaké práva ako zamestnanci ASM a preto, ak nám prišijú jednu formálnu chybu, oni budú niesť zodpovednosť za tie ich. V konkrétnom prípade totiž nezabezpečili dôkladnú prehliadku daného objektu, kde podľa znaleckého posudku mali byť aj unikátne pancierované dvere a mreže. Všade inde sú totiž už v takýchto desaťročia opustených objektoch rozkradnuté. Tento fakt teda významne ovplyvnil aj vyvolávaciu cenu. A teraz pointa – tie dvere ani mreže tam v čase otvárania obálok už neboli. ASM teda predávalo za cenu, ktorá bola zavádzajúca! Takže som na otváraní obálok zápisom do Zápisnice, aj v následnej sťažnosti navrhol, aby sa tento predaj zastavil a jednoducho zopakoval už bez formálnych i závažných chýb v novom kole. Nič viac, nič menej.

A teraz len začína tá hra. Lebo oni sa s vami za naše peniaze, v pracovnom čase z našich daní, hrajú najneuveriteľnejšími trikmi.

Začína to tým, že vás ignorujú. Riaditeľ ASM sa neuráčil odpovedať ani na moju sťažnosť, ani na jej urgencie. Naveľa, po mesiaci, mi oznámil, že na to tu je SEKO (Sekcia kontroly).

SEKO mi v podstate oznámilo, že oni nič nekontrolujú. Niekto si pri mojom predošlom blogu dobre všimol, že sami napísali, že oni sťažnosť „ošetria“. Teda ošetrujú, nevyšetrujú!

A veľmi radi používajú akýsi paragraf 4, ktorý si vysvetľujú tak čarovne, že výsledkom je formulácia – „vaša sťažnosť nie je sťažnosť“. Najnovšia perlička – pán generálny riaditeľ SEKO Blanárik mi vracia (aj fyzicky ??) sťažnosť, že som doteraz nedostal odpoveď, ako „ošetril“ celú kauzu, pretože táto sťažnosť (volajú to „podanie“) má „charakter vyjadrenia, názoru, žiadosti a nie je v ňom jednoznačne vyjadrené, ochrany akého svojho práva alebo právom chráneného záujmu sa domáhate“. V ďalšom odstavci mi ale na to isté „podanie“ odpovedá, že moja prvotná sťažnosť (teda to čo oni uznávajú za sťažnosť a ani nepotrebujú vedieť ochrany akého svojho práva alebo právom chráneného záujmu sa tým domáham) bude „prešetrená“. To nemohol napísať rovno, bez týchto obradných tančekov s paragrafmi a vracaním listu? Vy tomu cirkusu rozumiete? Ja teda nie. A keď sa pýtate, akým kľúčom rozhodujú, čo je sťažnosť a čo nie je (viď. vyššie paradoxy), nedozviete sa to. Už som to skúšal. Neodpovedia.

Tým to nekončí…

„Ošetrenie“

Od 4.9. už ubehol celý september, aj október a končí nám november. Ale vraj sa nemám vzrušovať, lebo (ako už vieme) oni majú na „ošetrenie“ 60 pracovných dní. No, človek by si myslel, že za tak dlhú dobu sa dá vyšetriť celá záhada Psa baskervillského aj s mysterióznym pomočovaním čivavy pani Pipíškovej a nie zbabrané ponukové konanie…

Jediné, čo som dosiahol, je, že mi poslali Zápisnicu. A to bol šok.

Verím, že neuveríte.

Moja výčitka znela, že ASM koná proti vlastnej úlohe predať „prebytočný majetok“ za najvyššiu možnú cenu. Veď z dvoch ponúk to priklepli tej minimálnej.

A odrazu sa dívam do Zápisnice a neverím vlastným očiam. Podľa nej bol rozlepovaniu obálok prítomný tretí záujemca, ktorý moju ponuku „prebil“ o 13 eur (??? prečo práve 13 eur a ako to, že sa v Zápisnici uvádza u jeho ponuky aj zmätočná suma 43 eur???).

No, začínam pomaly veriť na duchov!

Nezabúdajme, že ja som v tej neveľkej miestnosti bol. A, samozrejme, číhal na každého, kto by sa prihlásil ako záujemca, aby som mu povedal o tom podvode s cenou a navrhol spoločný protest. Prezenčnú listinu som mal pred sebou na dosah ruky. Pokiaľ trvalo oficiálne otváranie obálok nikto okrem mňa sa do nej nezapísal. A žiadna vyššia suma nezaznela. Veď, ak by zaznela, nemal by som sa prečo sťažovať! Dotyčnému by som pogratuloval a šiel spokojne domov. Ak by existoval, nemusel som stráviť tri mesiace tristným zápasom s metódami všetkých tých ASM a SEKO!

A predsa, pán generálny riaditeľ SEKO ma ubezpečil, že duchovia existujú (nie však v oficiálnej odpovedi uzatvárajúcu sťažnosť, na ktorú si stále dáva na čas – len v akejsi podivuhodnej bleskovej, už za pár dní, odpovedi, kde ani nezapochyboval, či je moja sťažnosť naozaj sťažnosť).

A ešte perlička: priezvisko tej tajomnej tretej osoby sa zhoduje s priezviskom náčelníka generálneho štábu Ozbrojených síl SR…

Čo s tým?

Po skúsenostiach s kauzou budmerického zámku (pôvodne vyhlásený za „prebytočný majetok!) a bývalých pozemkov mesta, ktoré ako „prebytočný majetok“ ktosi z magistrátu zašantročil pre podnikavcov (prípad Hagarova 17 – 19), som na to, ako sa zaobchádza s našim prebytočným majetkom, naozaj citlivý. A iste nie som sám.

Neviem ako sa z názvu Ministerstva obrany vytratilo to slovo „národnej“, ale po trojmesačnej skúsenosti s týmto betónovým Kocúrkovom už viem, že toto je predovšetkým ministerstvo ich obrany. Aj keď sa v najlepšej dobrej vôli snažíte upozorniť na prešľapy, ktoré robia, a navrhovať nenáročnú nápravu, považujú vás za nepriateľa a tak s vami aj jednajú. Všetko je dobré na to, aby vás odradili a znechutili. A všetky ich lapsusy sú vopred ospravedlnené.

A ja sa pýtam – ak sú schopní urobiť takéto kotrmelce kvôli kusu desaťročia vyradeného betónu za pár stoviek eur, čo asi robia, keď ide o desaťtisíce, státisíce, milióny našich eur?