Gustáv Murín

Som dlhoročným verným poslucháčom Slovenského rozhlasu. Medzi moje najobľúbenejšie relácie patrí „Pálenica Borisa Filana“. Ale čoho je veľa, toho je príliš.

Dlhé roky beží v najlepšom dopoludňajšom sobotnom čase Filanova „Pálenica“, v poriadku.

Nedávno k nej pribudli v najlepšom dopoludňajšom nedeľnom čase Filanove „Verejné tajomstvá“? Oba víkendové dni plné Filana, prečo všetko naraz?

A túto sobotu som mal dojem, že neverím vlastným ušiam – v sobotu ráno už má vlastnú reláciu o cudzokrajných kuchyniach aj Filanov syn Oliver! Dobre som počul??? Tak som sa na to počuté pozrel a už neverím ani vlastným očiam…

Už len čakám, kedy bude mať svoju reláciu aj Filanov pes – veď niektoré správy by sa dali fakticky len odštekať. A mám podozrenie, že pri súčasných programových šéfoch nášho spoločného rozhlasu táto zvieracia relácia chýba len preto, že Filanovci psa nemajú…

A teraz po poriadku

Radšej Filanove cestopisy počúvam, než ich osobne čítať v knihe. On sám má z čítania svojich príbehov evidentné potešenie a to je to, čo sa cení. A cení sa až tak, že človek občas oželie aj zjavné nepochopiteľnosti v tejto relácii.

„Pálenica“ nemá žiadnu dramaturgiu. Netušíte ktorý deň, čo bude, a či sa náhodou jej autor nezobudí s inou náladou a tak namiesto čítania zaznie rozhovor. Už toto je dramaturgické zlyhanie, ak tá relácia vôbec nejakú dramaturgiu má.

Filan je rozprávač. Nikdy nebude trpezlivý počúvač, čo je podmienka dobrého rozhovoru. On otázky nekladie preto, aby sme sa my ostatní vďaka tomu niečo dozvedeli, ale preto, aby si sám odpovedal. Jeho rozhovory sú monológy, kde má hosť úlohu zámienky na to, aby sa Boris Filan mohol rozrečniť na ďalšiu tému a dokázať nám, že všetko videl a všade bol dva krát. Koľko krát som márne dúfal, že hosťa pustí k slovu – nepustil. Je mi ich ľúto a je mi ľúto aj tohto nami márne plateného času. Možno to Slovenský rozhlas kompenzuje tým, že neplatí dramaturga. Lebo „Pálenica“ evidentne nemá odbornú oponentúru. A tak sa v poslednom čase zvrháva na to, že sa dozvedáme kto všetko je Filanov dobrý, lepší a najlepší kamarát (a „spovedá“ výhradne len ich, alebo ľudí, ktorých prítomnosťou sa rád blysne); najnovšie sme sa napríklad dozvedeli, že Filanov naj-naj-najlepší kamarát je Arpáš, hoci netuším načo je nám to dobré vedieť. Mnohé z takto šírených informácií na nami platených vlnách sú vlastné Filanovské súkromné klebety. Korenené tým, čo kde pil a jedol a prípadne z čoho sa po…

A mimochodom, keď už sme pri tom platení. Najlepšie kúsky z „Pálenice“ sú Filanove čítané cestopisy. Tie, ktoré predáva vo svojich knihách. Takže je to reklama. Ak by to mal zadarmo, to by som chápal. Ale prečo túto reklamu platíme my všetci z grantu Ministerstva kultúry, to naozaj nechápem.

Nedeľné „Verejné tajomstvá“ sú z dôvodov, ktoré som už uviedol, festivalom premárnených príležitostí. Okrem obvyklej plejády Filanových kamarátov, či známych sa tu raz zjavila mladá filmová kritička, ktorá si jediná dovolila v éteri s jeho maximami a generalizáciami nesúhlasiť (jááááj, veľká chyba). Dosť som obdivoval, že sa dostala vôbec k slovu a na tej minimálnej ploche stihla povedať svoj názor. A neuveríte, Filan to vydržal. Lebo vedel, že aj tá statočná slečna nakoniec „prehrá“, pretože len, čo vyjde zo štúdia, Filan do éteru (naozaj!) dodal, že na danú tému je aj tak najväčším odborníkom on. Opäť – chýba akákoľvek dramaturgia a logika čo, kto, prečo a ako. Takže som márne dúfal, že Deana Horváthová povie o Jakubiskových filmoch čosi viac, ako jednu anekdotu z nakrúcania. Nestihla. A najhoršie na tomto inak dobrom nápade mapovania našej kultúrnej histórie je, že sa takto premrhá na zbytočnej exhibícii autora a moderátora v jednej osobe, takže je tým pádom na dlhé roky daná téma dokonalo pochovaná. Načatá, ale nedohovorená…

O relácii Filanovho syna Olivera škoda mlčať. V Slovenskom rozhlase nie je čas už roky na poriadnu reláciu o vede (tie ranné anekdoty Jána Mečiara nemožno brať vážne), ani o tom ako si predĺžiť život, či o partnerských vzťahoch. Nie je čas na prepojenie slovenských a českých osobností kultúry, vedy, či športu vo federálnej relácii. A ako by aj mohol, keď je prefilanovaný?

Prečo tá Filan-tropia?

To naozaj netuším. Každý umelec má tendenciu zahltiť všetky dostupné kanály, proti tomu nie sme imúnni nikto. Ale práve preto existujú obecné pravidlá, ktoré nastavujú mieru a tiež vhodný čas. Ktosi mi tvrdil, že rozhlasovú pyramídu dnes ovláda záujmová skupiny „inakých“ manažérov a tvorcov. Tento príklad však ukazuje evidentne, že to také jednoduché nie je. Ale snáď sa teraz nájde niekto, kto sa k tejto Filan-tropii prihlási a vysvetlí nám, prečo je odrazu z verejno-právneho média víkendový rodinný podnik…

P.S. A ako tak počujem dnes, 18.4.2015, tak ten pán v Pálenici vykráda už aj svoje desaťročia staré texty, napr. o Keni.