Náš najdlhšie fungujúci medzinárodný filmový festival opäť láka do šera kinosál. Tentoraz bez festivalového stanu a o to väčšia tlačenica je v kúpeľnom kine Prameň. A je to to pravé festivalové kino, lebo na jeho stene ešte nájdete obecne už dávno zabudnutý nápis „Jesť a piť počas premietania zakázané!“. Áno, tu je ešte film zážitkom ducha a nie zámienka na džganie sa pop-cornom a nalievanie litrami coly.
Nie je D.C. ak D.C.
Musím pochváliť riaditeľa festivalu Petra Nágela za skvelý výber úvodného filmu pri slávnostnom otvorení festivalu. Už som prestával veriť, že v americkej komédii je možné povedať vtip bez toho, aby niekoho zastrelili. Podľa hollywoodskej normy je totiž jedna spektakulárne odpravená mŕtvola na päť minút filmu ideálom. A nie že by hollywoodskí producenti pili krv na raňajky, to len zneužívajú naše darwinovské pudy, ako som to opísal v eseji „Biológia televízneho diváka“. Komédia „Danny Collins“ je priam anti-americká, teda bez mŕtvol. Úžasne zľahka načrtnutý príbeh starnúceho speváka, ktorý má vďaka Al Pacinovi šarm a vtip už aj v gestách. Dobre mu nahrávajú ďalšie hollywoodske hviezdy v na prvý pohľad ne-hollywoodskej produkcii. A najmä je to príbeh uveriteľný až po ten limit, že zázraky sa tu dejú opäť po americky – len vďaka peniazom. Aspoň v tomto si hollywoodskí producenti presadili svoje – zarábaj, človeče, aby si mohol konzumovať. Ako v tom skvelom vtipe, keď sa americký turista pozastavuje nad tým, že mladý taliansky rybár sedí už o desiatej ráno na kávičke, lebo svoju dávku rýb od rána dávno vychytal a predal, takže už celý deň nemusí nič nerobiť. Tak ho presviedča, že by mal ísť na more znova, chytiť viac rýb, potom založiť fabriku, dať tie ryby do konzerv, rozbehnúť ich predaj do sveta a stať sa milionárom. A taliansky rybár sa pýta „A načo by to bolo všetko dobré?“ Odpoveď je americká: „No, nato, že až sa vďaka tomu všetkému staneš milionárom, budeš si môcť po ránu dať o desiatej kávičku a už celý deň nič nerobiť…“
Peter Nágel si však nechal do zásoby ešte inú filmovú postavu s monogramom D.C. Film „Hosť“ je dokonale hollywoodsky. Všetko sa rieši streľbou. Ešte aj krátky dialóg s čašníčkou. Ľudia tu umierajú hygienicky hladko, nekričia, nič ich nebolí, zásahy sú čarovne presné, ako vo virtuálnej hre. Až, samozrejme, detaily kaluží krvi nás majú ubezpečiť, že to predsa len boli ľudia. Tento masový hnus založil tuším ten úchyl Tarantino. Osoba, ktorú by v normálnej spoločnosti dali do rúk psychiatrom pre jeho obsesiu násilím, je hýčkaným hollywoodsky plničom pokladnice chladnokrvne vykalkulovanými zvrátenosťami. Bol som zhodou okolností v USA, keď sa začal premietať jeho debut „Pulp fiction“, ktorý som videl v univerzitnom kampuse. Komentáre študentov po premietaní? Je to „fun“ a „cool“. A potom sa strieľajú naozaj a sú zaskočení, že to aj niekoho bolí. A takáto spoločnosť sa dáva za vzor svetu, či skôr, vnucuje svoj vzor svetu?!! V týchto dňoch, po vystrieľaní černošských návštevníkov kostola v Charlestone, len tak „cool-ovo“ a „fun-ovo“, prezident Obama priznal, že tomu nedokáže zamedziť, lebo „zabijacka (rozumej „zbrojárska“) lobby“ to nedopustí. Veď aj penaze zo z predaja vražedných zbraní komukoľvek nesmrdia, však? Texaský guvernér dokonca presadzuje nosenie aj rýchlopalných zbraní na verejnosti, lebo v jeho chorej mysli vraj ozbrojení návštevníci klenotníctva odradia lupičov od prepadu. A príkladom (jedným z tisícov, čím kŕmia amerických divákov takmer denne) takejto logiky riešiť všetko streľbou je aj film „Hosť“. Len škoda, že tento anti-hrdina nevystrieľal v rámci rozcvičky aj režiséra so scenáristom, dvoch zvrhlých intelektuálov, čo sú pre peniaze ochotní vyprodukovať každé svinstvo. Veď je to „fun“ a „cool“. Ja si ešte pamätám Ameriku, kde ľudia nezamykali dvere od áut a ani od svojich domov. Evidentne však existujú dve Ameriky – tá hollywoodská a tá skutočná. Obávam sa (aj s ohľadom na vyjadrenie prezidenta Obamu), že aj vďaka takýmto filmom sa tá druhá čím viac podobá na tú prvú.
Veď si uvedomme, ako sa tu podprahovo aj vymývajú americkým divákom mozgy. Už po svojej prvej návšteve Ameriky v roku 1995 som v poviedke napísal, že americkí hrdinovia dnes už nepoužívajú výzvu „Ruky hore“, spomaľuje to akciu. A naozaj, aj v tomto filme sú všetky ľudské a občianske práva na smiech. Dobrý záchranca (zásadne černoch) prenasleduje zloducha (zásadne belocha so žiarivými zelenými očami – že by špeciálne šošovky?), pretože ten druhý vraždí bez logiky (pardon, on je predsa vojak „špeciálnych jednotiek“ a je tak „naprogramovaný“, on za to vlastne nemôže, veď je to ten prototyp fasa chlapca od susedov, čo šiel do Afganistanu, „aby tam po ňom strieľali“ – aj taká zhovädilosť v tom filme zaznie). Takže – zásadne sa nedáva šanca, aby sa ten zlosyn vzdal. Tiež žiadny varovný výstrel, bez ktorého by aj policajta u nás odsúdili za neprimeraný výkon služby. Nie, tu sa rovno strieľa bez ohľadu na ľudí okolo. Autá sa občanom zabavujú, lebo my, diváci, vieme, že je to tak potrebné, hoci v skutočnosti by to tak jasné iste nebolo. A pri naháňačke autami, samozrejme, treba zdemolovať všetko, čo sa pritrafí po ceste. A ešte drobnosť, zlosyn zomiera na tisíc spôsobov a predsa sa vždy znovu zdvihne. Takže posledné slová filmu vyslovené tínedžerkou sú naozaj aj výstižnou kritikou celej logiky takejto produkcie, doslova citujem: „Do piči…“
Chvalabohu, európsky film!
Ešte šťastie, že sme v Európe. A príkladom celkom iného anti-hrdinu je islandsko-dánsky film „Fúsi“. Anti-hrdina je tu skutočný – veď je to infantilný tučko so spomaleným, detinským myslením. A predsa, pomaly, postupne sa spod toho tuku vylupuje dobrá duša a ukazuje, že dobré skutky sa dajú konať aj bez balíka peňazí. Je to film pokojný, dialógy nesršia brilantínou intelektu, sú islandsky rozvážne, ale presné. Je to skvelý film. Len sa obávam, že sa nielen neobjaví, ale ani nehodí do tých „filmových hál konzumácie“, kde do pôvodného ticha v prítmí kina znie urputné žuvanie čohokoľvek a loganie enormných dávok bublinkovej umeliny.
Vďaka ti, Artfilmfest za názornú ukážku, ako kedysi vyzeralo to pravé kino s nápismi na stenách „Jesť a piť počas premietania zakázané!“.
Celá debata | RSS tejto debaty