Gustáv Murín

Novinár Pavel Jacz nazval Žaluďa „zvieraťom v ľudskej podobe“ v treťom diele série dokumentov RTVS „Mafiáni“, ktorý uvidíte už tento piatok o 21:55 na Jednotke. Mal s tým, ako sa presvedčíte,  svoju osobnú skúsenosť, ale nie je jediný, kto sa nad chorobným podvodníctvom Petra Steinhübela a jeho podnikaním cez mŕtvoly rozhorčil. Veď je o tom celý ten diel. Zaujímavé, že negatívne charakteristiky mafiána Žaluďa neodradili od podnikania s ním práve Borisa Kollára, ktorý tak vehementne presadzuje zákonnosť a transparentnosť v podnikaní, pričom sám nám ide vzorom – určite politickými heslami.

Pred voľbami som privítal kandidatúru Borisa Kollára s jeho vlastnou „rodinnou“ stranou, ako šancu pre novinárov zistiť, čo je toto vlastne za zjav. Jediný analytický materiál som zaznamenal od Daga Daniša, ktorý upozorňuje, že s Kollárovým podnikaním to vôbec nie je také ružové, ako to práve v tej kampani staval na obdiv. Ono to môže ešte dopadnúť ako v prípade Kučerenka, tiež s podozrivými zdrojmi provokatívne na obdiv vystavovaného „bohatstva“. A politická kariéra práve v poslednom volebnom období štedrom na eurofondy, ktoré tak rád využíva, by to mohla zachrániť?

Stále však nevieme, ako mohol práve Boris Kollár, ktorý nepôsobí nijako veľmi pracovito a ani mysliteľsky, tak zázračne zbohatnúť, keď okolo neho padali obrazne aj v skutočnosti hlavy s ním spájaných mafiánov. Z dodatočne, až po voľbách, zverejnených dokumentov vidíme Borisa Kollára (spolu s Romanom Deákom a Jánom Danišom) ako jedného z „poskokov“ Steinhübela alias Žaluďa pri pašovaní drog. S Deákom a Steinhübelom ich podľa tohto zdroja zverejneného v SME malo spájať aj pašovanie počítačov. Ani jedno, ani druhé však nedáva šancu stať sa tak zázračne boháčom, ako sa prezentuje Kollár.

Nedávno ma ktosi upozornil na obdobný prípad Mojsejovej. Táto prostoduchá osoba sa, rovnako ako Kollár, nedokázala nepochváliť bohatstvom až urážlivo arogantne. A pridávať k tomu legendu, aký je ona podnikateľský génius. To ju prešlo hneď, čo proti nej začali vyšetrovanie orgány činné v trestnom konaní. A zaujímavé je, že táto Mojsejová sa v 90. objavovala ako šedá myška za chrbtom nepochybného boháča Rezeša v roli jeho osobnej účtovníčky. Nie je jasné, aké to bolo účtovníctvo, ale po náhlej Rezešovej smrti, ju už vidíme v celkom inom svetle. Ako pravzor podnikania v divokých 90. rokoch.

Na podnikaní Kollára so Steinhübelom (ktorých zrejme dalo dokopy to, že obaja začínali ako tzv. veksláci, teda podvodníci s valutami) je zaujímavé, že Žaluď vždy každého, kto s ním obchodoval, ošmekol. Veď aj preto tak skončil. Kollára však zrejme nemal o čo ošmeknúť a ten pri ňom naozaj nevídane, nepochopiteľne a zázračne zbohatol. A to po smrti Žaluďa, kedy Kollára už odrazu vidíme v celkom inom svetle. Ako pravzor podnikania v divokých 90. rokoch. V tých rokoch existovala aj kriminálna inštitúcia „bielych koní“, teda poskokov, na ktorých si mafiáni písali firmy a niektorí aj majetok. Tie „biele kone“ po čase preventívne likvidovali, ale niektorí mafiánski bossovia prišli o život tak rýchlo, že to proste nestihli.

Ďalšou zaujímavosťou je, že Kollár sa po prvý krát zviditeľnil kúpou FUN rádia. Tam si čudne vypomohol dotáciou štátu,  o čom píše Daniš. Ale aj tak potreboval ďalšie veľké peniaze a tie mal len jeho kumpán Steinhübel, známy tým, že rád investoval do médií. Ale potom náhle skončil jedinou guľkou ostreľovača…

Jediným ďalším veľkým kšeftom a zdrojom zázračného zbohatnutia Kollára boli lyžiarske vleky a strediská. Tie vraj rozbehol s Romanom Deákom. A toho zastrelili tri mesiace po Žaluďovi. Kollár tak náhle ostal na to podnikanie sám. Mne to tak pripadá, že Kollárovi sa to bohatstvo skrátka bez nejakej väčšej zásluhy „prihodilo“, z čoho by preplo asi aj menším ego-centrikom, a odvtedy frčí ako neriadená strela.

Tomu by napovedala aj ešte jedna spoločná črta, ktorú má so Žaluďom – bizarné vzťahy k ženám. Žaluď vyhľadával tie neplnoleté, Kollár zasa pripomína inseminátora posadnutého šírením svojich génov pomocou bizarného počtu žien. Trochu to pripomína Berlusconiho a len sa modlime, aby Boris nechcel byť premiérom a nerobil „bunga-bunga večierky“ v sídle vlády. Možno je Kollárovi vzorom v absurdnom nasadzovaní krasotiniek do politicky nominovaných pozícií, kde sa dajú dojiť štátne financie. Koniec-koncov Berlusconi bol tiež podozrievaný, že si v začiatkoch pomohol kontaktmi s mafiou.

Borisovi Kollárovi vyčítajú aj ďalšie kontakty s novodobými mafiánmi – údajne diničovcov, aj piťovcov. A koniec-koncov najbližšie mu je notorická milenka mafiánov starej gardy, ktorá mala opletačky s ich dedičstvom a ktorú na obdiv priviedol aj do parlamentu. Tam sa pokúšali preniknúť nielen spomínaná Mojsejová, ale napríklad aj Marián Kočner, známy z kauzy Technopol a mafiánskych zoznamov. Aj prvého slovenského super-bossa Sýkoru lákala politika. A jeden z najväčších mafiánskych bossov na svete, Pablo Escóbar, bol tiež poslancom parlamentu.

Mimochodom, keby si Mojsejová v tichu užívala podivuhodne nadobudnuté milióny, nebola by dopadla dnes ako troska a živá karikatúra takejto „úspešnosti“. Čo to je, že títo ľudia nemajú ani len pud sebazáchovy, čo by im zabránil provokovať čudne nadobudnutým majetkom dovtedy, kým to už naozaj niekoho nepohne šetriť, čo je za tým?

Tak ako som vítal kandidatúru Kollára do súčasného parlamentu, tak vítam, že v ňom odteraz bude denne na očiach novinárov a politických komentátorov. Snáď nám aspoň dodatočne vysvetlia, čo je toto za zjav…