Gustáv Murín

Už sme v našej politike zažili kde-koho: železničného výpravcu Dzurindu, robotníka Ľuptáka i profesionálneho alkoholika Slotu. Odrazu sa nám do nej tlačia podnikatelia aj podnikavci, ako keby po nahrabaných miliónoch potrebovali ešte jednu hračku.

Nie sme jediná krajina, ktorá má túto novú skúsenosť.

Politika na predaj?

   Bývalý prezident U.S.A. Jimmy Carter v rozhovore pre Huffington Post (3.8.2015) označil dve hlavné americké politické strany v podstate za práčky peňazí. Povedal doslova: „Niekto, kto je už v Kongrese, má teraz oveľa viac na predaj.“

V tomto duchu sa zdá, že najvyššie posty v štátoch strednej a východnej Európy začínajú  obsadzovať – podnikatelia…

Asi najzaujímavejším príkladom je gruzínsky miliardár Ivanišvili. Spočiatku podporoval premiéra Saakašviliho, ktorý sľuboval boj proti korupcii. Ivanišvili to v praxi naplnil tým, že financoval z vlastných zdrojov platy štátnych úradníkov, aby nebrali úplatky! Keď sa režim Saakašviliho zvrhol na absurdné vojnové avantúry (napadnutie južného Osetska v prvý deň Letnej olympiády v Pekingu) a krutosti paranoidného prenasledovania oponentov, sám Ivanišvili vstúpil do politiky. Vyhral voľby a stal sa premiérom len preto, aby pripravil pôdu pre nového prezidenta Margvelašviliho. Potom z postu premiéra odstúpil a dnes, pôsobiac z pozadia, je považovaný za ikonu nových čias pre Gruzínsko.

To „český“ miliardár Babiš s naším Kiskom sa nezdajú byť až takí štedrí. Aj keď rozdávanie prezidentského platu potrebným je vďaka Kiskovi precedens.

Málo ale vieme, že tento trend zasiahol aj Rumunsko. V roku 2014 tu v prezidentských voľbách zvíťazil etnický Nemec Klaus Iohannis. Podnikanie si overil ako primátor mesta Sibiu.

Do východnej Európy sa počíta aj Fínsko. Tu sa v máji 2015 stal premiérom podnikateľ Juha Petri Sipilä.

Trtko a pipina

   U nás máme problém tento jav správne pomenovať, lebo výraz „podnikateľ“ sa používal aj na mafiánskych bossov do doby než boli odsúdení, zastrelení, či vyleteli do vzduchu. A budete mi to musieť odpustiť, neviem Boriska Kollára s čistým svedomím zaradiť medzi podnikateľov. Určite tým vyššie menovaným zo zahraničia nesiaha ani po kľučky ich nablýskaných limuzín. Jemu sa to bohatstvo akosi „prihodilo“ a to zhodou okolností, keď jeho „kamaráti z mokrej štvrti“ (rozumej mafiáni Steinhübel a Deák) náhle zle skončili a ich majetok sa po ich násilnej smrti záhadne rozplynul. Ale keďže poznáme fyziku, tak vieme, že peniaze sa nevedia vypariť, len premiestniť z vrecka do vrecka. Pre takýchto zbohatlíkov je však typické české porekadlo „lehce nabyl, lehce pozbyl“. A veril by som teórii, že pre Kollára je vstup do politiky únikom pred krachom. Veď ako prvý ľudský inseminátor čelí určite bezodnej studnici požiadaviek zlatokopiek v podobe matiek na jedno použitie, tzv. jednorázoviek. Len aby bolo dosť zlata na toľko hladových krkov.

Ten výraz „trtko“ sme u nás v Krasňanoch používali na niekoho, kto sa tak tešil, že sa na neho niektorá ulakomila, že ju pre istotu hneď „napustil“, aby aj ostatní videli, že je „chlap“. Neviem, či toto je vysvetlenie bizarných sexuálnych praktík pána Kollára, ale svojím svojským prístupom k ženám mi pripomína Berlusconiho. A keďže už aj u nás existuje trest verejných prác, mám obavy, aby tam čerstvý pán poslanec raz neskončil pre neplatenie výživného až všetko rozpredá. Snáď neverí, že sa mu budeme na to skladať my ako občania?

V nedávnej televíznej debate u moderátora Norberta Lichtnera v novej IN TV sme sa obaja zamysleli nad tým, čo mali v hlavách tí, čo volili stranu „My sme rodina“. Zaujímavejšie je ale zamyslieť sa, čo má v hlave pán Kollár, keď si s toľkým maslom na hlave trúfol vyjsť na ostré slnko politiky? Na tom sa už spálila jeho ženská napodobenina a tiež ambiciózna „podnikateľka“ a „politička“ Mojsejová. To bola šedá myška za chrbtom veľkého Rezeša, ktorá vraj spravovala jeho financie. Hlavne vraj tie v igelitkách. A keď náhle zomrel, pochybujem, že by sa vedelo, čo bolo v tých igelitkách a koľko ich ostalo. Normálny človek by sa po toľkom „šťastí“ s tým všetkým schoval, nevytŕčal, neprovokoval a nenasieral normálnych pracujúcich. Mojsejová to robila dovtedy, kým pod tlakom kriminálnych vyšetrovaní nespľasla. A teraz si zoberme pána Boriska a jeho dodnes nejasnú, aj mediálne spochybňovanú minulosť v kontakte s mafiánmi Steinhübelom, Deákom, Piťom a kto vie s kým ešte. Ale na chvíľu uverme tomu, že on, označovaný policajnými hláseniami za mafiánskeho „poskoka“, nerozpoznal, že sa „kamaráti“ a „obchoduje“ (Žaluď sa musí v hrobe točiť ako na grile, ak to počuje) takmer výhradne s mafiánmi? S mafiánmi, ktorí v 90. dávali okato a naschvál najavo, že sú mafiáni! Zvlášť pri Žaluďovi, ktorý, ako vieme, nikomu nič len tak nedaroval, naopak. A náš multiocko Borisko nič nerozpoznal?! Ak by sme tomu mali uveriť, tak pod podmienkou, že multiockom je pre nejaký komplex, ktorý znižuje jeho schopnosti rozpoznať sociálnu normu, a mafiánov vedľa seba nerozpoznal, lebo je hluchý a slepý. No ale, ak je to pravda, čo potom robí hluchý a slepý sociálny deviant v našom parlamente?

Ale tým to nekončí. Kollár doviedol do parlamentu svoju ex-milenku Krištúfkovú, čo si netrúfol ani tak bizarný politik, ako bol Mečiar. A opäť tá istá pesnička. Keď čítame pamäti istej pôvodne neplnoletej zlatokopky v knihe „Mafiánske pipiny“, ako keby sme mali predobraz Krištúfkovej. Podľa médií skákala z postele jedného mafiána do postele ďalšieho mafiána – najskôr Róbert Dinič, s ktorým má dcéru, potom Peter Havaši alias Havel od sýkoriek, k tomu ešte Piťo Ondrejčák a ďalší… A bola vo vyhľadávaní krátkožijúcich zločincov tak dôsledná, že vraj dostala prezývku „Čierna vdova“. Ale keby s nimi len spala, stalo sa horšie! Keď bola s mafiánskym bossom „Havlom“ Havašim, predala budovu v centre hlavného mesta, v ktorej mala jej dcéra po mŕtvom Diničovi iba šestinový podiel, bez vedomia ostatných majiteľov. Pripomeňme si k tomu svedectvo pôvodnej Diničovej manželky, lebo sú aj ženy, ktoré časom rozpoznajú, že majú dočinenia s mafiánom a ten vzťah ukončia. A rozpoznajú aj to, že mafiánski „kamaráti“ idú po majetku zabitého bossa: „Rozvádzala som sa s úplne iným človekom, než za akého som sa vydávala. Nikdy som si nemyslela, že peniaze môžu niekoho až tak veľmi zmeniť.“ To konštatovala pre médiá Ľubica Diničová. Zaujímavé, toto riešenie Krištúfkovú nenapadlo. Ľubica Diničová tiež opísala, ako sa Havaši pokúšal votrieť do jej priazne aj postele, aby ľahšie uchmatol majetok po nebohom mafiánskom bossovi. U nej neuspel a u Krištúfkovej áno? A to až tak, že Krištúfková pred súdom tvrdila, že uvedenú budovu podvodne predala a o dedičstvo pripravila ostatných pod Havlovým nátlakom? A ani táto skúsenosť s mafiánmi jej nestačila, aby sa vrhla do náručia ďalších?

Autorka knihy „Mafiánske pipiny“, kde opisuje svoje zážitky so Žaluďom, aspoň priznáva, že vedela, že ide o mafiána. Najväčšou zábavou mafiánov totiž je chvastať sa tým, koho všetkého brutálne zbili, okradli, dokonca zabili. A najviac sa, samozrejme, chvália v posteli. A teraz na chvíľu uverme tomu, že večná slečna Krištúfková u celej série mafiánov nerozpoznala, že sú mafiáni a stala sa tak ich dobrovoľnou „obeťou“. Tomu by sme mohli uveriť len pod podmienkou, že uznávame aj to, že večná slečna Krištúfková je, mierne povedané, „mdlého rozumu“. Na príklade podvodu s budovou priam nesvojprávna hračka v rukách iných. Ak to tak je, ostáva posledná otázka – to má byť vzorom zákonodarkyne v našom parlamente nesvojprávna bytosť s inteligenciou na úrovní húpacieho koníka? A nad priečelím Národnej rady Slovenskej republiky bude raz visieť jej okrídlený výrok: „Radšej budem sedieť smutná v Mercedese ako veselá v autobuse?“

Príklad spoza oceánu

   A aby toho nebolo málo, najnádejnejším republikánskym kandidátom v najbližších prezidentských voľbách v USA je známy miliardár Donald Trump. Trumpove bohatstvo je pritom často spochybňované a možno sa aj preto stal nášmu Boriskovi Kollárovi vzorom v pokuse o záchranu imidžu cez politiku.

Je to o to pozoruhodnejšie, že ambície amerických veľkopodnikateľov v tomto smere v minulosti spoľahlivo zlyhávali. Trump však porušil všetky pravidlá slušnosti predvolebných kampaní, vykašľal sa novátorsky na zhovadilosť zvanú „politická korektnosť“ a rétorikou hodnou Mussoliniho na jednej strane očaril nemálo voličov a na druhej vystrašil vlastnú Republikánsku stranu. Tá teraz s hrôzou sleduje všetky jeho etické a politické prešľapy a snaží sa hľadať alternatívu voči bezškupulóznej šťuke americkej politiky Hillary „Killary“ Clintonovej. A možno nás ešte prekvapia, keď sa na poslednú chvíľu objaví skutočný boháč Michael Bloomberg, aby bol ten tretí, čo zvíťazí, keď sa dvaja bijú.

P.S.

   V minulosti sa v našich končinách preferovali vo vysokej politike intelektuáli, ktorí však zlyhali (viď Václav Havel a i.). Na čas v nej prevládli bývalí právnici a predstavitelia iných pragmatických remesiel i znalostí. Keď sa teraz k moci derú zbohatlíci, je to dobré, či zlé? Verte mi, že neviem. Je to však ďalší pokus a my sme tí pokusní králici…