Kniha „Mafiáni v Bratislave“, ktorá vychádza koncom septembra prináša nové fakty z bratislavského podsvetia a dorozprávava príbehy jednotlivých mafiánskych bossov vďaka novým odhaleniam a súdom:
Mafiáni v Bratislave
…Podľa štúdie Generálnej prokuratúry: „…na prelome rokov 1989 a 1990 bol denný obrat šikovného veksláka okolo 200 000,- Kčs. Keď bol ešte v letných mesiacoch roku 1988 zadržaný príslušníkmi odboru kriminálnej polície ekonomického oddelenia Okresného riaditeľstva Bratislava II, Peter Steinhübel, známy tiež pod prezývkou Žaluď, bolo u neho počas jedinej bezpečnostnej prehliadky nájdených 35 000,- Kčs, 5 500,- DEM, 10 000,- ATS.“ To je viac ako päťtisíc eur alebo tiež 175 vtedajších mesačných platov v jednom veksláckom vrecku…
…Peter Steinhübel bol zdatný a hlavne usilovný vekslák. Jeho obľúbené stanovištia boli pri dnešnom Alize (pôvodne obchodný dom Baťa), pri bývalom obchodnom dome Prior (dnes MY) a susednom hoteli Kyjev alebo pred obchodným domom Dunaj. A samozrejme, aj majster tesár sa utne. Podľa neoverených správ sa Žaluďovi v roku 1986 podarilo obrať omylom „ruličkovým“ trikom šéfa moskovskej kriminálky. Ten bol v skupine, ktorá priletela z Moskvy do Bratislavy a loďou pokračovali do Viedne. Žaluď mu podstrčil poľské zloté zabalené v päťstokorunáčke. Bol to, pochopiteľne, veľký škandál, ale ani to Žaluďovi neublížilo. Na mesiac sa stratil a vrátil sa, keď už bolo všetko urovnané. Mimochodom, ani na úteku nezaháľal. S kamarátkou, ktorá mu robila volavku na cudzincov, vtedy veselo veksloval v pražskom hoteli Ambassador…
…Žaluď bol majster vo vymýšľaní, ako nejakou „kulehou“ prísť podvodne k peniazom. A šiel po nich nekompromisne, bez zábran. Novinár Pavel Jacz v treťom diele série dokumentov RTVS Mafiáni nazval Žaluďa „zvieraťom v ľudskej podobe“. Mal s tým svoju osobnú skúsenosť, ale nie je jediný, kto sa nad chorobným podvodníctvom Petra Steinhübela a jeho podnikaním cez mŕtvoly rozhorčil. Zaujímavé, že negatívne charakteristiky mafiána Žaluďa neodradili od podnikania s ním práve Borisa Kollára, ktorý šestnásť rokov po smrti Žaluďa zvliekol kožu kontroverzného podnikateľa a vo voľbách v roku 2015 so svojou podozrivo založenou straničkou vehementne presadzuje zákonnosť a transparentnosť v podnikaní, pričom sám ide vzorom – určite politickými heslami.
Pred dvadsiatimi rokmi o ňom a hlavne o Žaluďovi hovoria záznamy vtedajšej kontrarozviedky inak. Steinhübel vtedy len začínal hľadať cestu z role veksláka využívajúceho bizarné valutové pravidlá za komunistickej vlády, na post zbohatlíka, čo šiel vo veľkých peniazoch a a ešte väčších podvodoch. Podľa dokumentov, ktoré získal denník SME, boli jeho najbližšími pomocníkmi a kumpánmi (dokument ich nazýva „poskokmi“) – Roman Deák, Boris Kollár a Ján Daniš. Spojivom medzi nimi mohli byť zisky z veksláctva. Steinhübel mal vždy čuch na peniaze a neuhasiteľné ambície, a tak sa zapojil aj do práve sa rozbiehajúceho obchodu s drogami. Vtedajší Úrad na ochranu ústavy a demokracie zaevidoval dve správy operatívneho dôstojníka Čambora v septembri a októbri 1990. V nich sa píše, že Steinhübel „zorganizoval prevoz asi 6 kg heroínu… k vlastnej organizácii prevozu použil svojich poskokov Romana Deáka, Borisa Kolára a Jána Daniša“. Nech nás nepletie skomolenie mena Borisa Kollára, v dokumente sa uvádza správna adresa jeho vtedajšieho bydliska. Drogy mali previezť cez priechod Kitsee-Jarovce, kde vraj nebol pes vycvičený na hľadanie drog. Túto informáciu mohol mať Žaluď od ním podplatených colníkov…
… Ale naozaj veľké peniaze za jednoduchú transakciu sa začali sypať až potom, čo Žaluď prišiel na prostý rozdiel v cenách striebra v čerstvo demokratickom Československu (s ešte stále štátnym monopolom na zlatníctva) a kapitalistickom Nemecku. Žaluď v roku 1991 zistil, že vo Frankfurte možno získať za 5 miliónov korún tonu striebra a tú anonymným výkupom predať v Klenotoch Bratislava či v Safine Praha za 7 miliónov korún. Pravda, museli tam mať svojich komplicov, ktorých ten rozdiel nebolel, keďže išlo ešte stále o štátne podniky. Keď kúpili Žaluď s kumpánmi jednorazovo namiesto jednej až šesť ton, získali iba za týždeň na tie roky úctyhodných 12 miliónov (398-tisíc €). Pomohli aj kontakty a skúsenosti z rodiny – už jeho otec bol v bratislavskej „galérke“ známym priekupníkom so zlatom. A kapitál na túto transakciu mali vďaka štedro zhodnoteným markám dosť. Ako sa na Slovensku hovorí – veľká kopa pýta viac…
Zhodou okolností „obchodovanie so striebrom“ malo podľa jeho vlastných slov pomôcť pri získaní veľkého kapitálu v tej dobe aj Borisovi Kollárovi (Plus 7 dní): „…Vlastnil som stánok na Zlatých pieskoch a predával cukrovú vatu. Neskôr som ho predal a začal som prevážať počítače z Nemecka a obchodovať so striebrom,‘ spomína na staré časy…“ Kollár sa však k Žaluďovi oficiálne nehlási…
…Žaluď nebol vynálezca fúrika, aby ho musel tlačiť. Robil len to, čo pred ním aj po ňom robili kriminálni zbohatlíci – premyslene rozdávanú pseudo-charitu. A isteže si nezabudol vylepšovať imidž aj gestami sponzorstva. Akurát, že to zase bolo na jeho spôsob. Do televíznej relácie Úsmev ako dar priniesol za Tatravagónku 20 tisíc korún v papierovej škatuli. V televízii prispieval na Vianoce na zbierku Hodina deťom, snažil sa nájsť si priateľov medzi politikmi a hercami, navštevoval Dni polície na bratislavskom Štrkovci. Dano Junas pre SME o Steinhübelovi: „Keď som potreboval finančnú pomoc pri koncertoch pre deti z detských domovov alebo pri tvorbe televízneho Triangla, obrátil som sa aj na Petra Steinhübela“. Junas potom moderoval škandalózne finále Steinhübelovej Queen of Slovakia.
Pomohol aj nejakému hudobnému festivalu, čím spôsobil nezabudnuteľný zážitok organizátorom, ktorých vyplácal hotovosťou schovanou vo veľkom drevenom odklápacom glóbuse v pracovni. K tej mal patriť aj biliard s nízkymi lampami ako z filmu Krstný otec.
Sponzoroval aj cenu Grammy a isteže nie nezištne. Potreboval sa odrazu objavovať na verejnosti nie s vagabundami ako Tuti a jeho bandou, ktorí mu pomohli nahrabať špinavé, až krvavé peniaze, ale s dôveryhodnými tvárami, najlepšie zo show-biznisu, lebo sú populárni. Aj Steinhübel chcel byť odrazu populárny. A osoby ako Junas mu v tom ochotne pomáhali. Nič nové pod slnkom. Veď z nakradnutého sa ľahko rozdáva. Surovčík to po ňom len zopakoval. Mali svoj vzor – Frank Sinatra prepájal klan Kennedyovcov s mafiánom Samom Giancannom. Toto všetko je len otázkou elementárnej morálky. A umelci v tomto smere nie sú nasledovaniahodnými vzormi. Dokonca ani niektorí novinári. Známy kontroverzný novinár Štefan Hríb tomu nasadil korunu, keď pre SME komentoval Žaluďov násilný koniec slovami: „Možno si dnes ľudia hovoria, že si to zaslúži a možno aj majú pravdu, ale napriek tomu je mi ho ľúto.“ Pán Hríb nikdy nevyjadril verejne ľútosť obetiam Žaluďových špinavých podvodov a kšeftov aj cez mŕtvoly…
Viac v knihe „Mafiáni v Bratislave“.
Celá debata | RSS tejto debaty