Kniha „Mafiáni v Bratislave“, ktorá vychádza koncom septembra prináša nové fakty z bratislavského podsvetia a dorozprávava príbehy jednotlivých mafiánskych bossov vďaka novým odhaleniam a súdom:
Mafiáni v Bratislave
Píše sa rok 1994. Na politickej scéne sa dostáva na vrchol moci Vladimír Mečiar a v bratislavskom podsvetí Miroslav Sýkora. To dvojvládie im k vzájomnému prospechu vydrží až do Sýkorovej smrti.
Sýkora dostáva pozoruhodné návrhy, ale nie každý splní. Napríklad mal podľa Petra Tótha dostať zákazku od SIS (tlmočenú zrejme Svěchotom) zabiť známeho podnikateľa a jedného z prvých miliardárov Jozefa Majského. Ten sa to vraj dozvedel a pozval Sýkoru na debatu: „Ty máš 150 vojakov, ja mám 400. Ak sa začneme strieľať, kto nakoniec vyhrá?“ Sýkora potom objednávku vraždy zrušil. Ako si ešte povieme, Majský mal blízko k najsilnejšiemu ukrajinskému gangu u nás vedenému Ivanom I. Miškom…
Povesť všemocného mafiánskeho bossa mu prihraje ešte nezvyčajnejšiu ponuku, ktorú dostáva vo svojom sídle v Senci. Miestni podnikatelia, znepokojení už len správami o vyčíňaní pápayovcov v Dunajskej Strede, údajne prehovorili seneckého starostu a spolu si pozvali na poradu Sýkoru. Vraj budú oni aj obec radšej platiť jemu, než tým primitívom. Vyzvali ho teda, aby urobil poriadok. Pápayovi totiž chýbal v bande mafiánsky „ekonóm“, a tak existenciu bandy založil na primitívnom výpalníctve, kde brali svoju „daň“ prakticky zo všetkého. Boli horší ako štát, ktorý o mnohých príjmoch (napríklad z ilegálneho hazardu či kariet) nevedel. A samozrejme, Dunajská Streda im bola čoskoro malá, a tak rozširovali svoje územie, až kým nenarazili. Tak prišli do Senca, lukratívnej lokality, obľúbeného zázemia boháčov z Bratislavy. Ich emisárom sa tu stal Cigán prezývaný Bengoro. Predstaviteľ primitívnej, brutálnej sily, ako boli oni sami. Ibaže Senec bol zázemím už vtedy super-bossa Sýkoru, a ten tu potreboval pokoj. Pápayovcov nemohol prehliadnuť, pretože podľa ich zvyku sa prišli rozdrapovať aj do jeho obľúbenej reštaurácie Gardenia. To bola jeho pracovňa. Správal sa tu slušne, skôr nenápadne, a vždy zaplatil. Mal tu spoločníka Stana M. a spoločnú firmu, ktorá sa volala v kombinácii ich mien. Ako to už býva, časom prišli nezhody a ten spoločník neskôr ušiel pred Sýkorom do USA. Sýkora v Senci rozhodne nepotreboval „bordelárov“, ako boli pápayovci, ktorých drastické metódy nátlaku boli neprehliadnuteľné. K protiakcii ho navyše povzbudila v dejinách slovenskej novodobej mafie, ako už vieme, celkom kuriózna okolnosť. Aj keď nie je isté, či tá ponuka naozaj odznela, začal hrozbu invázie pápyovcov do Senca naozaj riešiť. V jednaní s inak naozaj primitívnym bossom Pápayom mal v rukáve tri tromfy:
Kontakt na Rusov a Ukrajincov, ktorých rešpektujú aj v Dunajskej Strede. Veď šéf ukrajinskej mafie vyhlásil Sýkoru za svojho syna. Keď už sme si zvykli na inštruktáže z východu, ako sa buduje komunizmus, tak na nás dobrodinci z východu nezabudli ani pri budovaní raného kapitalizmu. Odtiaľ prichádzajú poučenia, ako sa dá v porevolučnom chaose rýchlo a relatívne ľahko zbohatnúť. Privatizácia, biele kone, tunelovanie bánk. Toto bolo Sýkorovo mafiánske „know-how“. Na Pápaya mohlo zapôsobiť to, že Sýkora mu mohol ponúknuť podiel na zisku z ekonomickej mafiánskej činnosti, ktorej Pápay vôbec nerozumel. Dostali napríklad svoj diel z veľkokrádeže v nitrianskej pobočke VÚB. To bol vítaný bonus toho, že preberali bez diskusie jeho príkazy a pokyny.
Navyše má Sýkora podľa všetkých zverejnených indícií blízky kontakt na Lexovu SIS a vybavuje pre ňu krvavé politické zákazky. Má teda čo ponúknuť. Len vďaka nemu sa neskôr mohol Pápay chváliť, že ho chráni SIS, či už to bola pravda, alebo nie. Faktom je, že bol na výzvu Sýkoru prítomný pri vražde Remiáša. A tá sa SIS i Mečiarovej vláde veľmi hodila.
A do tretice, Sýkora má chuť expandovať, ako aj odvahu a aroganciu vládnuť. Toto dunajskostredským chýba. Majú nečakané problémy na vlastnom území, dochádza k prerozdeľovaniu moci. Preto sa pomoc z Bratislavy hodí jedným aj druhým.
Možno za tým bolo ešte čosi viac, ale Dunajská Streda od tej chvíle bez odporu akceptovala Sýkoru ako bossa všetkých bossov. A nebola na to treba ani obvyklá mafiánska manifestácia sily. Pravda, Bengoro, ktorý to asi nechcel pochopiť, skončil podozrivou autohaváriou pri Zlatých pieskoch. Isté je, že sa pápayovci podriadili, respektíve Pápay sa stal Sýkorovým emisárom pre celý juh Slovenska. Cez Sýkoru sa tu pápayovci zrejme stretli aj s Černákom. Ten do Senca za Sýkorom párkrát prišiel, a vtedy sa ešte tváril primerane úctivo. Od pápayovcov prešiel k Černákovi neskôr Mišo Maďar Csémi, ktorého ukrýval po vypuknutí vojny medzi pôvodným zápasníckym gangom a pápayovcami v Dunajskej Strede. Csémi vraždil na strane pápayovcov a neskôr významne napomohol k likvidácii pápayovskej konkurencie práve cez Černákove vražedné komando, keď pôvodného bossa zápasníkov Šipoša aj s ochrankárom Potáčom vylákal do Banskej Bystrice. A to už sme krok od Roháča, lebo vieme, že ten sa v Budapešti stretol s Černákovým pobočníkom Kaštanom. A že bol pôvodne v službách Sýkoru, a neskôr zabíjal aj na zákazky Černáka. Pozornejšiemu čitateľovi by na celej tejto hypotéze založenej na JPP (agentúra Jedna pani povedala) mohol nesedieť závažný rozpor. V Maďarsku mal Roháč vraždiť v rámci takzvaného „Mečiarovho komanda“, čo je novinárska nálepka. Isté však je, že Sýkora, Roháč, Černák aj Pápay boli tak či onak previazaní s námestníkom SIS Svěchotom. Od neho teda mohli ísť pokyny, či povzbudenia k Roháčovej krvavej kariére v Maďarsku. Ako sa však potom mohli zjaviť dohady, že toho istého Roháča kryla maďarská tajná služba, ktorá bola predsa na opačnej strane barikády? To sa zrejme naozaj už nikdy nedozvieme. Ale fakt je, že aj nepriatelia môžu mať spoločné záujmy, najmä, ak sú tajné…
Pápayovci chodili za Sýkorom do Senca, do jeho obľúbenej reštaurácie Gardenia. Spolupráca Sýkoru a Papa Joa je názorným príkladom, ako mafia zľahka rieši aj vlečúce sa národnostné otázky. Desiatky politikov maďarského pôvodu z južného Slovenska žijú z tvrdenia, že slovenský jazyk im nie je nanič a vystačia si s maďarčinou. Na podobný postoj doplatili ostatní z bandy, lebo Papa Joe jediný z nich vedel po slovensky, hoci dosť biedne. Černák spomínal, že sa na jeho slovných skomoleninách bavil celé tie dni, čo strávili na spoločnej dovolenke na Kanárskych ostrovoch. Napriek tomu sa Pápay spoľahlivo zastupoval super-bossa Sýkoru. Vďaka tomuto kontaktu na Bratislavu, vtedy hlavné mesto zločinu, stúpla aj jeho osobná prestíž a moc. Po smrti Sýkoru „zdedil“ jeho slávny Hummer a mal tú drzosť, že sa na ňom dostavil na promócie absolventov policajnej akadémie. Bol tam pozvaný jednou čerstvou magisterkou bezpečnostných vied. Na krátko sa vydával dokonca za Sýkorovho nástupcu. A zle skončil aj s celou bandou…
Viac v knihe „Mafiáni v Bratislave“.
Celá debata | RSS tejto debaty