Gustáv Murín

Kniha „Mafiáni v Bratislave“, ktorá vychádza v týchto dňoch prináša nové fakty z bratislavského podsvetia a dorozprávava príbehy jednotlivých mafiánskych bossov vďaka novým odhaleniam a súdom:

Mafiáni v Bratislave

Po všetkom, čo vieme o vyčíňaní „sýkoriek“ by niekomu mohlo napadnúť, že kým prvý super-boss Sýkora expandoval mimo Bratislavy, druhý super-boss Černák nikdy neskúšal zabrúsiť do teritória hlavného mesta. To na dlhé roky, takmer desaťročia, ovládol (a s tým sa aj uspokojil) Róbert Lališ. Zdá sa, že je to tretí a posledný super-boss starej mafiánskej gardy. Už sme si o ňom povedali veľa, ale na web-stránke Huffi.post vyšla 20. 7. 2012 zaujímavá štúdia. Ako všetky anonymné ponúka (napriek gramatickým chybám a preklepom) zaujímavé fakty, ktorým môžeme veriť a nemusíme. Tak to skúsme:

„Kýbel má svoju prezývku od doby, keď bol na základnej vojenskej službe. Tam ho jeden vojak nazval, že nie je vyšší od kýbla. Odvtedy mu prezývka zostala. V jeho postavení mu to však nik takto otvorene nepovedal. Raz to skúsila jedna myš-pešiak, veľa rokov dozadu, a sám Róbert si ho podal za pomoci svojej ochranky. Odvtedy si to už nedovolil nikto. Kariéru začínal ako všetci budúci mafiáni. Bol klasický autičkár. Po páde socializmu mohol kariéru autičkára rozbehnúť naplno. Spolu s legendou slovenskej mafie Miroslavom Sýkorom podnikali v tejto oblasti vo veľkom. Hlavne s autami Nemcov a Rakúšanov, ktorí hneď po páde komunizmu prichádzali do Bratislavy…“

Toto chce malé vysvetlenie. V tej dobe sa totiž u nás kradli zahraničné autá aj na objednávku ich majiteľov. Tí sem priviezli auto, nechali si ho ukradnúť, a za vybranú poistku si kúpili nové. Ale vypočujme si anonyma a jeho pohľad do zákulisia vtedajšieho zločinu ďalej:

„Zarobili prvé väčšie peniaze. V 1991 začali po večeroch robiť biletárov v jednom klube v Lamači spolu s Mirom Sýkorom. Vtedy začali okolo seba naberať chalanov z Dúbravky a Lamača, ktorý za nich robili špinavú robotu. Prelom nastal, keď sa Mirovi podarilo zohnať ľudí na krádež vo VÚB cca 180 miliónov korún. Začali skupovať podniky a nehnuteľnosti v centre Bratislavy. Na nešťastie sa delenie koristi veľkého balíka peňazí stalo Mirovi Sýkorovi osudným. Duran z bratislavskej Rače mal dojem, že dostal málo. Miroslav Sýkora bol zastrelený pred hotelom Holiday Inn. O pár mesiacov na to Duran vybuchol, a o pár rokov zastrelili oboch bratov Diničovcov Róberta aj Eda. Tvrdí sa v podsvetí, že na týchto vraždách sa podieľali spoločne dve najsilnejšie skupiny Sýkorovci-Kýblovci a vtedy veľmi silný Miroslav Sloboda (Jozef Svoboda?, pozn. aut.). Písal sa rok 1998 až 1999, keď vrcholil boj o bratislavské podsvetie. Kýbel si svoje postavenie upevnil zabitím Jana Takáča, pravej ruky Surovčíka, ktorý bol spolu s Kmotríkom nástupcom Mira Svobodu (??, pozn. aut.). Podarilo sa mu po divokých rokoch vraždenia nastoliť mier, aj keď skrytá vojna bola medzi skupinami stále, len bola menej viditeľná. Podarilo sa mu aj tvrdých militantov okolo Piťa dostať do svojej skupiny. Piťo mu tiež odvádzal nejaké percentá a za to mu dal Kýbel pokoj. Bolo to pre všetkých výhodné. Jednoducho, Kýbel fungoval ako dobre zabehnutý franchising. Každá skupina u sýkoriek robila samostatne a Kýblovi odvádzala určité percento. Laco Bališ, Fero Borbély, Piťo aj Rus mu odvádzali nejaké percentá zo svojich ziskov. Kýbel mal za úlohu skupinu držať po kope a urovnávať spory medzi skupinami, ale aj s konkurenciou. V posledných rokov však výpalné a vymáhanie pohľadávok je veľmi nebezpečný biznis. Všetko prebrali novodobý výpalníci s pečiatkami tzv. exekútori. Nad vodou Kýbla stále drží jeho oddaný človek s prezývkou Malý Ďuro, ktorý prevádzkuje niekoľko podnikov v starom meste ale aj v Eurovei vlastní kaviareň so zmrzlinou. Malý Ďuro je vlastne Jurij Fejer, ktorého zadržali za vraždu Romana Deáka, takže Kýbel má problém s financovaním svojho úteku…“

Nepolapiteľný?

   Ľahko sa stratíte, keď je oficiálne pátranie zavalené falošnými stopami. O tie sa postarali Kýblove skvelé kontakty na polícii aj v tajnej službe.

Podľa „zaručených správ“ mal byť v Argentíne, ale aj v Kosove, Srbsku, Albánsku či v Kambodži. Júlia Mikolášiková na svojom blogu napísala, že podľa zdroja z polície: „Na jeseň 2013 policajti získali informácie o mieste pobytu Kýbla ďaleko za hranicami Slovenska – v Thajsku. Schovával sa medzi Slovákmi, ktorí tam dlhodobo žijú, ale tí ho bonzli“. Podľa nej policajti aj pripravili akciu na jeho zadržanie, informácie však niekto vyzradil a Kýbel ušiel. No pripúšťa aj to, že oznámenie o Kýblovom pobyte v Thajsku sa nezakladalo na pravde, malo len zmiasť políciu a odpútať pozornosť. A ďalej píše: „Jeho kamaráti z prostredia tajnej služby, v kriminálnom prostredí a aj medzi novinármi mohli zámerne šíriť nepravdivé informácie o mieste jeho pobytu a čakať, čo sa bude diať. Možné je aj to, že informáciu zámerne ´vypustili´ policajti, aby mohli sledovať, aké budú reakcie Kýblovi oddaných ľudí. Jeden z advokátov osoby blízkej sýkorovcom zase začal šíriť fámy, že Kýbla v lete 2013 videli v Bratislave. Kýbel neovláda cudzie jazyky, anglicky hovorí veľmi zle. To mu sťažuje nenápadný pohyb v zahraničí.“

Kýbla postupne obvinili z organizácie a vykonania týchto mafiánskych vrážd:

Z  vraždy Róberta Holuba v októbri 1997.

Z vraždy Miloša Piliara na jar 1998.

Z vraždy Eda Diniča v máji 1998.

Z vraždy Alojza Házyho v júni 1998.

Z vraždy Maxima Malkartiho v septembri 1998.

Z vraždy Róberta Diniča v októbri 1998.

Z vraždy  Dalera Hlavačku v máji 1999.

Z vraždy Juraja Matzenauera v apríli 2000.

Z vraždy Róberta Pála v novembri 2003.

Ale tých popráv by mohlo byť až dvadsaťtri. V auguste 2016 pribudlo obvinenie z vraždy Tibora Bugára v januári 1999.

Preventívna poprava

   Lališa pre jeho krutosť sýkorovci medzi sebou volali aj Gestapák. Každému z podriadených nezabudol pripomenúť, že „ak budú rozprávať“, pozabíja im ženy, deti a nakoniec ich. A myslel to vážne. Doplatil na to Tibor Bugár alias Bugy. Ten sa zviditeľnil pri násilnom obsadzovaní TV Markíza, ktorému velil Čongy. Naposledy ho videli robiť ochranku spolumajiteľovi Gamatexu Štefanovi Aghovi, ktorý spolu s Kočnerom boli za tým obsadením. V ten deň, 11. 1. 1999, sa Bugy ešte objavil v obľúbenom bare sýkoriek v Holiday Inn. Potom zmizol. O mesiac niekto odstavil jeho VW Golf pri ceste na Senec. V tom roku bol vyhlásený za mŕtveho, nedožil sa 32. narodenín. Po sedemnástich rokoch boli z jeho vraždy obvinení Róbert Lališ, Ladislav Bališ a Martin Bihári. Podľa „kajúcnika“ Fejera mal na Kýblov rozkaz popravu vykonať sám Čapatý Billik, ktorý nielenže vraždil, ale sa tým ešte aj chválil. Ako príklad uviedol práve vraždu Fejerovho kamaráta s prezývkou Bugy: „Bugyho zobral Rus na chatu do Senca, bol tam aj Bališ. Čapatý ho zaškrtil a oni ho držali. Čo bol Billik na vraždách, tak potom Kýblovi rozprával, ako sa kto pošťal a ako smrdel a ako to robil. Niekedy sa na tom s Bališom a Havlom zabávali.“ Billik odmietol, že by sa osobne niekedy dopustil vrážd, ktorých vraj bolo dosť, ale on podľa vlastných slov robil maximálne sledovača. K vražde Bugyho povedal vyšetrovateľom: „Ja som ho nezaškrtil, ja som ho zakopal.“

Bugy musel zomrieť kvôli zdanlivej banalite, na výstrahu. Pri jednej z akcií sýkoriek si zabudol stiahnuť kuklu cez tvár. To by nič nebolo, keby ho na to nezačali hľadať neznámi ľudia a on urobil tú chybu, že sa s tým zveril ostatným. Tak sa to dostalo do uší Kýbla Lališa a ten rozhodol o poprave. Telesné ostatky Bugyho našli policajti v novembri 2015 pri obci Čataj, necelých deväť kilometrov od sídla sýkoriek v Senci.

Bulvár sa popásol na tom, že Bugy bol vzdialeným bratrancom Bélu Bugára, hoci ten ho v živote nevidel. Na dotieravé otázky našiel jedinú rozumnú odpoveď: „Je dobré, ak každý trestný čin je dôsledne vyšetrený a jeho páchatelia, pokiaľ je to možné, potrestaní.“ Politik sa sám stal terčom granátového útoku na jeho dom potom, čo sa príliš nahlas zaujímal o bašovanie mafiánskeho gangu pápyovcov v Dunajskej Strede. Vďaka tomu mal, podľa vlastného vyhlásenia, istý čas samopal doma pod posteľou.

Viac v knihe „Mafiáni v Bratislave“.