Gustáv Murín

V mojej najnovšej knihe je unikátne svedectvo z prvej ruky vďaka novoobjavenému tajnému denníku východoslovenského bossa Róberta Holuba. Po vychodení Strednej odbornej školy, odbor stavebný, a absolvovaní zámerne skrátenej vojenskej služby sa rozhodol presadiť v košickom podsvetí. Jeho centrum bolo v tej dobe v hoteli Slovan. A svoje postavenie si tu musel vydobyť, ale ako čoskoro zistíme skôr vydobiť. Takto o tom hovorí jeho denník:

Tajný denník mafiána

Čačo bol jedným z najsilnejších v Košiciach v tej dobe. Čačo bol chlap z Michaloviec a v dobe komunistov bol zamestnaný ako tanečník v Ukrajinskom divadle v Prešove.
   Mal pod prstom vekslákov a iné aktíva, ktoré mu zaistili príjem peňazí.
   V tej dobe ako jeden z mála mal nový mercedes, pre svoj imidž. Sedával v Slovane a riadil svoje kšefty.
   Upozornil na seba po tom, ako sa pýtal na Máriu, keď navštívila svojho uja J. Baloga, známeho huslistu, v divadle v Prešove. Čačo našiel adresu mojej ženy a navštívil môjho svokra, ktorý ho nevpustil dnu, keď sa pýtal na Máriu.
   Napokon, sme sa stretli v Košiciach a on pozdravil moju ženu. Mariena mi povedala, že bol aj u nás doma. Zasmial som sa a nereagoval som, ale zapamätal!
   Nečakane sme sa potom stretli pred vstupom do hotela Slovan, kde nám povedal, že mne s Lojzom dáva zákaz vstupu! Samozrejme, že začala poriadna bitka, hneď skočili jeho ľudia do mňa a do Lojza. Čačo mal zbraň, ktorá sa mu zasekla, a tak utekal predo mnou hore schodmi. Ja som vytiahol železnú tyč z koberca na schodoch a nasledoval som ho až na strechu hotela, kde došlo k vážnej bitke. V okamihu, keď bolo počuť políciu, utekali sme každý na svoju stranu.
   Čačo sa nám vyhrážal, že nás dá dole!
   Po krátkom čase sa našla jeho hlava v smetnom koši. Škaredá smrť.
   Jeho éra skončila.

Mafiánsky boss

   Po smrti takéhoto bossa, ako bol Čačo, dochádza vždy k preberaniu jeho teritória a novému deleniu. Tak sa Holub stal najmocnejším v celom regióne. Ako sám píše v tajnom denníku:

Albánci a partie chlapov, ktorí pôsobili v Košiciach, došli sa s nami dohodnúť o pôsobení.

Banda sa rozrastala, „roboty“ bolo pre každého dosť. Do bandy však prijal aj svojich budúcich zradcov:

   Ivanisko ma zoznámil s Kolárikom. Ten sa práve vrátil domov. Sedel v Poľsku za krádež. Nemal peniaze, a ani meno, aby mohol fungovať. Dal som mu robotu, aby zarobil. Chodili sme do hotela Hutník, stretávali sme sa tam a ja som im delil robotu. Šanimu a Karčimu sa začalo popri mne dariť. Ale boli slabí, zarobené peniaze aj rýchlo minuli po bordeloch a podobných podnikoch. Volali mi, keď sa zabávali, nech prídem za nimi. Mňa to ale neťahalo, nepil som, nefajčil a som proti drogám. Karol si aj ženu našiel v bordeli.

Začínala sa rysovať hierarchia silnej mafiánskej bandy. Na vrchu bol Róbert Holub. Jeho pobočníkom bol tiež Laco Bada, ktorého poznal už od školy. Prešov dostal na starosť Maroš Siladi. Tam mal Holub vždy dosť svojich ľudí. Cez Kolárika a Šaniho Horvátha expandovala banda do Košíc. Horváth sa do „branže“ dostal cez Tiva Morochoviča, ktorému na čas robil ochrankára. Silné zastúpenie v bande mali Cigáni – samotný Holub a tiež Horváth, Badó, Szatmáry, Muszka, Oláh, Ficu a ďalší.

Holubovými partnermi vo veľkých kšeftoch boli Tivo Morochovič a priateľ z detstva Lojzo Kromka. Ten mu bol aj svedkom na svadbe – a že to bola parádna svadba, kde boli v na mieru ušitých bielych oblekoch. A práve Kromka bol prvý, čo Holuba opustil.

Lojzo sa chcel stiahnuť z Košíc. Točili sa veľké peniaze a Lojzo, povedal, že nás zavrú, alebo dajú dole. Lojzo sa vrátil na Spiš.

Zadržaní v Rakúsku

   Holubov apetít prekročil hranice Slovenska. Vieme o tom vďaka tomu, že bol v septembri 1991 zadržaný v Rakúsku spolu s Tivom Morochovičom. Pre krádeže áut tam sedeli vo vyšetrovačke do januára 1992.

Takto to sám opisuje:

  Ľubo Giabel, volali sme ho Ďábel, bol kamarát a veľký frajer. Kradol s nami autá a boli sme spolu s Tivom a Jokim v Rakúsku. Tam sme padli do veľkého problému. Mali sme objednávku na ukradnutie Ferrari, okrem toho tam išlo ešte o jeden menší kšeft. Tivo s Jokim odišli na jednom aute a Ľubo chcel jazdiť, tak som si sadol k nemu. Pár kilometrov pred hranicami Ľubo zastavil na pumpe, že nech kúpim niečo jesť a piť. Ja som to nechcel, s kradnutým autom sa nikdy nestojí, ale čo už. Vybehol som a po chvíli na pumpe, keď som sa otočil a pozrel smerom von, Ľubo mal putá a stáli tam policajti. Otvoril som si ešte colu, vypil, dvihol ruky a dal som sa zbaliť, no a už som bol na ceste do p…
   Chytili aj Tiva s Jokim, tak sme tam boli celá rodina.
   Ferrari malo skrytú GPS proti krádeži. Dobrá škola.

Prepustenie z väzby bolo ešte dramatickejšie, než zatknutie:

Boli sme tam pol roka. Po pol roku nás prepúšťali oddelene. Tak ma v januári doviezli na hraničný prechod medzi českou a rakúskou stranou. Delila ich voda. Čakal som, že ma pustia a budem môcť prejsť tých pár krokov cez hranicu. Ale vznikol problém a chceli ma vrátiť späť do väznice. Chceli mi dať putá, ale v tom momente som rozbil fľašu a jedno sklo som si dal do úst. Chytil som najbližšieho colníka a dal som mu pod krk to sklo. Vytiahli zbrane, ale ja som kričal „Stop!“
   Colníka som mal ako živý štít a približoval som sa k vode. Tam som ho odhodil, potopil sa do vody a vyplával už na českej strane. Tam ma čakala česká polícia spolu s jedným známym. Dali mi deku a odviezli ma do Prahy do hotela.
   Dostal som zákaz vstupu do Rakúska. Nevadí, aj tak sme ich dobre očistili.

Viac v knihe, ktorá práve vychádza: Tajný denník mafiána – RÓBERT HOLUB.