Gustáv Murín

Harabiniáda pokračuje a výčiny tohto najspolitizovanejšieho (a, žiaľ, aj najškandalóznejšieho) sudcu v dejinách Slovenska zjavne nemajú konca-kraja. Harabin žije v čierno-bielom svete. On je vždy ten dobrý, aj keď pácha zlo a uráža iných nevídaným a sudcu nedôstojným spôsobom, ale zlý je každý, kto ho ani len nemusí kritizovať, stačí len, keď spomenie Harabinove výčiny nehodné nielen sudcu najvyššieho súdu, ale ani toho najnižšieho. Urážať verejne ženy je jedným z týchto absurdných výčinov. Ale urážať predsedníčku Najvyššieho súdu SR, jeho nadriadenú, je vrchol, ktorý by si nemal nikto dovoliť. A predsa sa tak deje. Navyše, na hanbu Disciplinárnej komisie Najvyššieho súdu SR, beztrestne.

Najskôr sa títo komisári chytili formálnej zámienky, aby Harabina nemuseli vôbec riešiť. Keď im to nevyšlo, pripravili ponižovanej predsedníčke Najvyššieho súdu SR ďalšie poníženie, keď musela čakať sedem hodín, kým Harabin skončí pred nimi svoje divadlo, kde podľa médií ako cirkusant v minulosti neváhal nasadiť aj slzy, len aby akosi unikol trestu. Ak by v Disciplinárnej komisii sedeli nie tí, čo tam sedia, ale normálni ľudia s normálnym zmyslom pre morálku, nemohlo by sa stať, aby si pri tom všetkom ešte vynucoval, či pri jeho divadielku môže byť postihnutá predsedníčka Najvyššieho súdu SR prítomná alebo nie. Tiež by to divadlo netrvalo tak dlho. Harabin dobre vie, že ho jeho ego už v posledných rokoch prevažuje tak, že sa neovláda. A potom, v hrôze, že by sa za to mal aj zodpovedať, je ochotný čohokoľvek – podľa zverejnených správ aj urážok predsedu danej Komisie, ako keď decko vie, že rozbilo pohár, ale bude ukazovať prstíkom na všetkých naokolo a keď to nepomôže, hodí sa o zem. Čo môže súdny človek osem hodín mlieť o dvoch svojich výrokoch? Veď si to len predstavme:

Prvá hodina – Harabin sa nadychuje

Druhá hodina – ešte reční

Tretia hodina – ešte reční??

Štvrtá hodina – čo? bez nádychu štyri hodiny tliachať? veď je to nadčlovek!

Piata hodina – ešta tliacha (nie je vám dlho, čo len sedieť päť hodín a počúvať ako niekto bohapusto drísta?)

Šiesta hodina – Harabin práve dokončil tretiu vetu, či štvrtú od začiatku „procesu“; predseda asi zaspal (zišlo by sa zbehnúť na obed)

Siedma hodina – tá mucha pri lampe nad Harabinom od nudy skapala (ozaj, keď padala, nebol to útok na tú božskú bytosť?)

Osma hodina – šichta skončila (mali by zavolať záchranku, mlieť hubou osem hodín – nie je to zdraviu škodlivé – pre poslucháčov?)

Môže normálny človek rečniť osem hodín bez ujmy na zdraví? Veď tento pán predčil aj Fidela! Záver je jasný – toto nemôže psychicky vyrovnaný, zdravý, normálny človek ani len skúsiť podstúpiť.

Tak o čom bolo tých osem teatrálnych hodín? No, zrejme o strachu Harabina, že by mohla Disciplinárna komisia nedajbože konečne rozhodnúť v jeho neprospech. A tak to odďaľoval, odďaľoval a odďaľoval, hrozil, prosil, ako to decko. A Disciplinárke sa decka uľútostilo? Je toto možné?!

Je možné, aby tá istá komisia, ktorá má riešiť jeho urážky, celkom vážne zvažovala jeho návrh na psychiatrické vyšetrenie urážanej predsedníčky, len preto, že si to ich bývalý šéf praje? Ďalšie urážky a tentoraz už posvätené celou slávnou komisiou?? Kde to žijeme?!

Disciplinárna komisia alebo fraška?

   Vyhlasovať o akejkoľvek žene, že je chudera, nieto ešte vo významnej verejnej funkcii, kde má byť zárukou dôstojnosti našej najvyššej súdnej inštancie, je šokujúca zvrhlosť. Harabinovi to prejde.

Tvrdiť o sudkyniach, že sú „juristútky“, je výplod zo suterénu spoločnosti. Harabinovi to prejde.

Vyhlasovať o svojej nadriadenej, že skončí na psychiatri, by všade inde vo svete bolo považované za jasnú urážku. Harabinovi aj toto prejde?!!

Je niečo zhnité na Najvyššom súde SR. Nezabúdajme totiž, že mu dlho tak či onak ten istý Harabin (doslova!) vládol a nemal žiadne zábrany manipulovať ho na svoj obraz. Jedných šikanoval, iným podliezal, ale hlavne prekrúcal súdnictvo podľa svojho krivého zrkadla. Už starí Rimania hovorievali „Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi“. A Harabin si asi naozaj myslí, že je Boh. V tom problém nie je, nie je to zasa nič tak neobvyklé, aby jedinec podliehal bludom. Ale je viac, než neobvyklé, keď tým bludom uveria členovia Disciplinárnej komisie NS SR?! Oni predsa netrpia Harabinovskými sebaklamami, či áno? Má vôbec zmysel, aby taká komisia za takýchto okolností vôbec existovala? Nestačilo by tam posadiť tie tri známe opice – jednu, čo nevidí, druhú, čo nepočuje, a tretiu, čo (si) drží hubu?

Vie si niekto predstaviť, že by za predsedníctva Harabina na Najvyššom súde SR si niekto trúfol o ňom povedať, že je „chudák“, čo patrí ako „juristút“ na psychiatriu? Však by Harabin jačal od zúrivosti a poníženia, až by sa okná triasli. A neváhal by akokoľvek šikanovať previnilca. Ale keď takto uráža iných on, disciplinárni komisári zatvárajú oči, zapchávajú si uši a boja sa povedať to, čo je nad slnko jasnejšie – že Harabin je nahý?

On za to nemôže!

   Ako občan tohto štátu mám tiež nárok na svoj názor. Ja mám napríklad podozrenie, že naopak Harabin má problémy s vlastnou psychikou. Že sa prestáva ovládať a to ho doháňa do situácií, kedy má strach, že pohár trpezlivosti pretečie a jemu to konečne raz neprejde. Obávam sa úprimne, či netrpí. Napríklad:

+ mesiášstvom (mesianizmus je známy u ľudí, ktorí si myslia, že sú Bohovia)

+ stratou súdnosti (inak by sa predsa na verejnosti tak škandalózne nevyjadroval)

+ exhibicionizmom (neexistuje u nás sudca, ktorý sa tak rád nevycapoval v médiách)

+ ego-centrizmom (netreba ani rozvádzať, stačí sa pozrieť)

+ paranojou (viď prípad s padajúcim lustrom)

+ megalomániou (Harabin na Hrad??? v tej istej chvíli, keď ho jeho vlastní kolegovia

súdia za skutky nehodné ani nevzdelaného smetiara?)

Som presvedčený, že u nás iste pobehuje viac egomaniakov, najmä v politike. Ale aspoň nesúdia a neprekrúcajú svojvoľne paragrafy, ako sa im to práve hodí! Nezasahujú tak škandalózne do osudov iných. A hlavne, neprivatizujú si právo tak ako pán Harabin. Naozaj nenapadlo nikomu z tej slávnej komisie, že by stálo za to psychiatrické vyšetrenie ich kolegu? Možno by ho tým pádom s úľavou mohli oslobodiť od akýchkoľvek skutkov, ako nesvojprávneho, neschopného čeliť vlastnému egu? Možno by sa aj jemu uľavilo a nemusel by dodatočne silou mocou obhajovať neobhájiteľné v hrôze z toho, kam ho jeho ego zasa dovlieklo?

Všetci sme rukojemníci Harabinovho ega

Prezident Kiska svojho času konštatoval, že v prieskumoch verejnej mienky sa u ľudí prejavila zvýšená dôvera voči slovenskému súdnictvu a to až o 11%, pretože dôveryhodnosť začalo súdnictvo naberať po odchode Štefana Harabina z týchto kruhov: „V súdnictve došlo k zmenám, lebo z vrchných postov odišiel Štefan Harabin a ďalší ľudia.“ Žiaľ, mýlil sa, Harabin neodišiel, stále tu straší a svojimi nekonečnými egocentrickými excesmi neúmerne zaťažuje celú našu spoločnosť.

Akokoľvek je to prekvapujúce, nájdu sa aj Harabinovi zástancovia z radov obyčajných občanov, ktorých to jeho divadielko teší, lebo majú pocit, že je to neškodná exhibícia, ktorou „rebeluje“ proti vládnej moci. Samozrejme, zabúdajú, že on takej vládnej moci slúžil celé roky a slúžil by ďalej, keby aj tí hore nepochopili, že je to neriadená strela, čo pácha viac škody, než úžitku. Preto zúri a kope na všetky strany. Keby bol pri korýtku, nebrýzgal by na vládu aj prezidenta. A tak na jeho exhibície doplácame vlastne všetci. Veď ak sa v jasnom prípade urážok nedomôže spravodlivosti ani sudkyňa, poťažmo sudkyňa Najvyššieho súdu SR, či dokonca predsedníčka takéhoto súdu proti svojvôli Harabina a jeho prívržencov – kto tu potom môže ešte veriť v spravodlivosť súdov?! Mýtus o tom, ako Harabin stále vyhráva súdy aj disciplinárne konania je len dôkazom, že dôsledná de-Harabinizácia nášho súdnictva ešte neprebehla a určité sudcovské záujmové skupinky, ktoré sú na jeho príklade presvedčené, že oni sú nad zákonom, tu ešte stále strašia. Tak ako on!

V ten istý deň, ako Disciplinárna komisia predvádzala svoju nemohúcnosť, vyšli študenti do ulíc hlavného mesta, aby protestovali proti korupcii. Existuje aj morálna skorumpovanosť a tá v réžii pána Harabina už desaťročia zaťažuje naše súdnictvo:

• šikanovaním kolegov
• urážkami kolegýň
• ohováraním tých, čo sa mu nepodriadili a nedali sa zastrašiť
• zneužívaním funkcie na vlastný prospech
• bránením zákonnej kontrole
• nedôstojným správaním na verejnosti pod vplyvom alkoholu
• zastrašovaním kritikov a médií
• zhadzovaním samotnej inštitúcie Najvyššieho súdu SR

Kedy tomu bude koniec? Kedy bude opäť biele bielym a čierne čiernym? Kedy konečne bude právo a spravodlivosť rovnaké pre všetkých, nie privatizované Harabinom?