Gustáv Murín

Už len premenovať výstavnú sieň pri kedysi slávnom bratislavskom V-éčku na „Kunsthalle“ mohol len duševný maloroľník. Zakomplexovaná bytosť, čo verí naivite, že ak nejaký priestor pomenuje „svetovo“, tak to bude svetové. No, nebude…

Dôkazom je doterajšie fungovanie takto pomenovaného priestoru. Plného výtvarníckych schválností, hovadín, srágorín, stručne – sračiek. Inak sa to ani nazvať nedá. Áno je to svetová, priam vesmírna blamáž. Ako ma ubezpečili nedávno dvaja dobrí známi a znalci umenia, aj Benátske bienále je toho plné. Je to totiž „trendy“. Ten rozpor medzi touto slepou uličkou výtvarna (nemôžem napísať, že umenia), najlepšie riešia upratovači – tí v Hong Kongu vyhodili do smetí obraz vydražený za 3,7 milióna amerických dolárov, čím vlastne vyjadrili, ako pôsobí na ľudí nezmagorených touto modernistickou klikou. A máme už aj nášho svetobežníka, čo po svete šíri tieto zhovadilosti. Ale to predsa ešte neznamená, že sa musíme nekriticky opičiť a papagájovať túto slepú cestu do výtvarníckeho závozu. O čo ide?

Volá sa to „inštalácia“. Nepleťte si to s prácou inštalatérov, aj keď ďaleko to od toho nemá. A aj keď ste v živote nezablúdili do súčasnej galérie typu „Kunsthalle“, určite ste už počuli o tom, ako nejaká upratovačka vyhodila v Japonsku „inštaláciu“ za 10 000 dolárov. To je, samozrejme,  len vyvolávacia cena drzého autora, hodnotu to má nula celá nula nič. Išlo totiž doslova o odpadky zo smetného koša vysypané na zem a „obkecané“. To je totiž zásadná charakteristika tejto pa-tvorby. Veď to spolu uvážme – výtvarný prejav je pôvodne všetko to, k čoho opisu sa nám nedostáva slov. „Výtvarno“ nepotrebuje slová. Ak je kvalitné. A o čom sú kunsthallové „inštalácie“? O drzej držke, lebo pri nich autor melie ako  guľomet, aby „vysvetlil“, čo tou znôškou banalít vlastne myslel. V aktuálnej podobe v bratislavskej „Kunsthalle“ je to akási zmäť neónových trubiek. Idiotov sme vždy nazývali „trubky“. Tu je to idiotská „inštalácia“ a iste dobre „obkecaná“. A tu sme pri jadre veci. Obkecávať výtvarný výtvor je asi rovnaké, ako keby bežala divadelná hra, ktorú autor nervózne prerušuje a rýchlo dovysvetľuváva divákom, čo si majú o tom jeho výtvore myslieť. Absurdné? No iste, veď presne to robil údajný dramatik ale hlavne absurdný politik  Václav Havel vo svojej (našťastie poslednej) hre „Odcházení“. Zúfalec, čo nezvládava základné pravidlá remesla a tak to takto obkecáva. A všetci tí dekadentní príživníci na umení v podobe moderných kunsthistorikov a kurátorov to „žerú“. A nenájde sa jeden, aby povedal – cisár je nahý!

Aby sme neboli len negatívni, je tu priam cez ulicu príklad celkom opačný – výstavná sieň Poľského kultúrneho inštitútu. A v ten istý deň, ako sa drzo vycapovala zmäť neóniek za umenie, pozoruhodná výstava fotografií. Ale to už je tradíciou, že v Poľskom inšititúte vyberajú vystavené diela pozorne. A už sa stalo, bohužiaľ, tradíciou, že cez ulicu v  „Kunsthalle“ vystavujú srágoriny (pred nejakým rokom to bol napríklad absurdný nápad nasnímať termokamerou ako sa dvaja ľudia bozkávajú, lebo veď sa pri tomu „určite niečo musí diať“ – no, zúfalstvo).

Najsmutnejšie na tom je, že títo výtvarní „inštalatéri“ sú neraz absolventmi rôznych dedinských výtvarných akadémií, ktoré nám tu nakotil mečiarizmus v absurdnej predstave, že čím viac budeme mať vysokých škôl, tým sa v akejsi pofidérnej svetovej štatistike dohrabeme na čelné pozície. No, dohrabali sme sa – do závozu (ako sa to píše anglicky, že by sme boli aj v tomto svetoví?). Priateľ Miro Procházka dával včera k lepšiemu príklad z akejsi takejto akadémie, kde sa pri záverečných skúškach absolventov ukazuje, že neovládajú ani základné pravidlá remesla, ale drzosť im nechýba. A tak vraj jeden exhibicionista prišiel pred komisiu s holými rukami a výkrikom „Tak to ďalej nejde!“ – vyskočil z okna. Samozrejme, z nevysokého a dole mal „nainštalované“ papierové krabice. Ja byť v tej komisii, tak len čo sa spamätá, pogratuloval by som mu, že výstižne potvrdil očividné – že totiž z tej záverečnej skúšky vyletel! Ale akademickí komisári nie – tí mu ten diplom dali! A zasa sme pri tom, že chýbajú pedagogické osobnosti a aj keby boli, tak takéto dedinské akadémie stoja na tom, že všetci študenti musia úspešne absolvovať a mohlo sa tým pádom kasírovať zo štátnej pokladne. Dobrý námet pre novú ministerku školstva. Výsledkom takéhoto školstva je totiž ďalší exhibicionista, ktorý aby na seba upozornil a splnil úlohu „svetového“ preformera, strháva kosáky a kladivá na akomsi dávno zabudnutom pomníku.

Ale aby sme nezabudli. Kurátor bratislavskej „Kunsthalle“ pri získavaní grantov iste argumentuje tým, že na vernisážach týchto srágorín je vždy tlačenica (tak ako včera bola a tak ako zajtra po celej výstave už ani pes neštekne). No áno, je tam tlačenica – na víno a na chlebíčky. A tak mám návrh – na budúce vystavte len to víno a chlebíčky. Budete mať plno a nebude to urážať elementárny vkus okoloidúcich. A návštevníci takejto „inštalácie“ určite aj zatlieskajú originálnemu nápadu, ktorý naozaj nebude treba obkecávať…