Gustáv Murín

Živo sa zaujímam o dianie nielen u nás, ale aj vo svete a tak občas vyvesím na svojom FCB profile nejaký zaujímavý článok alebo správu. Minule to bola správa spojená s videom, kde evidentne nezmyselne americký policajt zastrelil akéhosi muža na parkovisku. Pred tým zase americká policajná hliadka zastrelila muža pred jeho domom, ktorý bol hluchý a hoci susedia kričali, že je hluchý, zastrelili ho, lebo nepočúval ich pokyny hlasom?! Ešte pred tým zasa zastrelili ženu za volantom, pred jej maloletou dcérkou, ktorá sedela na zadnom sedadle auta, pretože zablúdila pred Bielym domom…

Neuveriteľné bolo aj, keď dvaja policajti v civile nútili v nemocnici sestričku, aby odobrala krv mužovi v bezvedomí a keď im vysvetľovala, že sa to nesmie, surovo ju vyvliekli v putách???

Takže len ďalší úlet, nad ktorým by sa asi každý súdny človek mal pozastaviť.

Len čo som to vyvesil, napísali mi dvaja chytráci, že „nenávidím Ameriku“.

To čo je za nezmysel?

Ako môže niekto vypustiť takúto nálepku bez toho, aby sa na ten článok poriadne pozrel?

Ja totiž citujem výhradne americké zdroje a to preto, že ich výber mám každodenne na web-stránke Yahoo mailu.

Takže Yahoo nenávidí Ameriku?

Americký autor toho článku a celá agentúra AP nenávidí Ameriku?

A  hráči najpopulárnejšieho amerického športu, čo protestujú proti ich miestnej policajnej brutalite tiež nenávidia Ameriku?

A demonštranti proti tejto brutalite, ktorá sa stupňuje už desaťročia ako rodení Američania tiež nenávidia Ameriku?

Odkiaľ sa berie táto skratka – kritizuješ ergo nenávidíš?

Tuším, že to viem.

Veď s tým mám bohaté skúsenosti.

Za komunistickej vlády boli moje články považované za protištátne a preto aj zakazované. Bol som za ne aj vyšetrovaný. Ale mýlili sa – ja som len upozorňoval na dokázateľné prešľapy toho štátu a tej vlády. Tak prečo ich nenapravili, keď boli takí citliví na kritiku?

Potom prišli VPN-kári, moji dlhoroční kamaráti, a kopili chybu na chybu. Výsledkom bol Mečiar, ktorého oni priviedli k moci stupídnym „konkurzom“ na ministra vnútra. Keď sme to v jedinom porevolučnom samizdatovom časopise Hlas kotolne, ktorý som založil, kritizovali, dozvedel som sa, že nemám rád demokraciu???

Potom prišli HZDS-áci a keď som o ich zlo-činoch písal, šírili o mne, že nemám rád Slovensko?

Medzičasom sa nám tu premnožili ochrancovia zvierat (na Západe nazývaní aj ako eko-fašisti) a keď som o ich násilných a nezmyselných, navyše kontra-produktívnych akciách písal, tak som sa od jednej českej „básnířky“ dočkal tohto verejného označkovania – vraj nemám rád zvieratá (pritom mám o láske k nim celú knihu!), takže nemôžem mať rád ženy (to je logika!) a kto nemá rád zvieratká a ženy, určite nemá rád deti (uf, to je teda oslí velemost!).

No a perlička navrch – keď som písal o  totalitnej feministickej ideológii, ktorá sa pokúšala otráviť vzťahy mužov a žien vrátane rozkladu klasickej rodiny aj u nás, bol som označený za nenávistníka žien??? Môže byť väčší nezmysel, keď mám minimálne denne tri okolo seba v rodine, s ďalšími komunikujem v práci, s ďalšími v rôznych redakciách a vydavateľstvách, s ďalšími pri rôznych spoločenských príležitostiach…

Čo všetky tieto falošné obvinenia spája? No, pozoruhodná logika. Nechcú sa napraviť, nechcú počuť kritiku, nechcú počuť argumenty, lebo svoje činy nedokážu vyviniť, ani ospravedlniť. Kopia chybu na chybu, irituje ich, keď na to niekto upozorní, ale napraviť sa nechcú.

Tak vám dajú nálepku. A majú pokoj. Veď čo by sa zaoberali kritikou „nenávistníka“? Ako ľahko sa tak zbavia vlastného svedomia, sebazpytovania vlastných chýb, či nebodaj povinnosti ich naprávať. Vyriešené šmahom ruky…

Ibaže u tej Ameriky sa pekne sekli. Bol som tam ako spisovateľ pozvaný a s úctou prijatý štyri krát. Mal som tam a stále mám kopu priateľov po celých Spojených štátoch. S niektorými sme v kontrakte pravidelne, s inými občas. Rozčuľuje ich to isté, čo mňa a nemajú pocit, že by jednosmerná kritika mala zmysel. Teda kritika pomerov z USA k nám, či do Európy, ale naspäť nie? Čo je to za zvrátenú logiku? Tie kritické pohľady zvonku predsa samotní Američania pozorne mapujú a Veľvyslanectvo USA pred časom pomohlo vydať aj knihu „Amerika proti svetu – v čom je iná a prečo ju nemajú radi“ (A. Kohut a Bruce Stokes, vyd. Slovart, 2006), z ktorej občas citujem.

O Spojených štátoch som napísal celú knihu (tá je zatiaľ len v elektronickej podobe) a mnoho cestovných príbehov (tie vyšli aj v klasickej knihe slovensky, anglicky aj francúzsky).

Medzi priateľmi je kritika normálny jav. Nehovoriac už o slobode prejavu, základného ľudského práva, ktorého sú Američania najhlasnejšími advokátmi. Viacerých som stretol v PEN International a tak viem, že to právo uplatňujú bez akýchkoľvek falošných podmienok. Preto aj jeden z nich, Larry Siems, vydal knihu o väzňoch z Guantanáma, ktorá bola svojho času u nás nielen preložená, ale aj čitateľsky obľúbená.

A ja nehovorím nič iné len to, že po roku 1989 sa USA stali našim vzorom, ibaže nie všetko, čo sa u nich deje, by sme mali nekriticky preberať, či pred tým zatvárať oči.

Howgh, dohovoril som.