Gustáv Murín

Ak sa roky Tatranci sťažovali, že sa našincom do Tatier veľmi nechce, minulý víkend bol opačným extrémom. V Tatranskej kotline sa v lúčoch babieho leta v sobotu aj nedeľu nahromadili smerom na Ždiar celé kilometre áut, takže zablokovali aj prejazd do Poľska. A to všetko kvôli atrakcii, o ktorej atraktívnosti mám vážne pochybnosti.

Štrbské pleso, autor: G. Murín

Ide o drevený chodník v korunách stromov v Bachledovej doline. Ja teda fakt neviem, čo je na tom atraktívne. A to hovorím z vlastnej skúsenosti, keďže som ako biológ mal možnosť navštíviť v Malajzii najhustejšiu džungľu sveta Pasoh a v nej nám organizátori umožnili prechádzku po lávkach medzi tromi hlinkovými vežami, ktoré boli určené na odborné pozorovanie všetkých etáží lesného porastu džungle. Bol to zážitok, ale nie kvôli tomu pozorovaniu. To bola dráma! Inak by som si na ten výlet už nikdy poriadne nespomenul.

Je to teda záhada, lebo aj Bratislava má už nejaký čas podobnú atrakciu – domček v korune stromu. A možnosť prespať v ňom je na celé mesiace dopredu rezervovaná. Taký je záujem. No, neviem. My sme kedysi, ako čundráci, spávali takzvane „pod širákom“. Aj to nie kvôli romantike, ale že sa nám do hory nechcelo vláčiť stan. A ak chce niekto zažiť spánok na čerstvom vzduchu, prečo si neustelie na balkóne? Vysoko je to dosť. A ak chce niekto vidieť koruny stromov z nadhľadu, nech sa pozrie z okna svojho panelákového bytu. Ale ísť kvôli prechádzke nad stromami v Bachledovej doline autom a stráviť v kolóne pomaly sa posúvajúcich áut hodiny – aký to má zmysel?

Kalvária nad Smokovcom, autor: G. Murín

Keďže som práve strávil pár dní v Tatrách na Peknej Vyhliadke, tuším odkiaľ vietor fúka. Veď to spolu zvážme – ste na dohľad krásnych hôr a chcete si to užiť. To by ste mali na niektorej z túr, lenže… Drvivá väčšina vysokohorských chodníkov vrátane magistrály tvorí fakticky kamenné puzzle poskladané z rôznorodých skál. Dokonca položených aj ostrou hranou proti vám. To znamená, že nemôžete ani na sekundu odtrhnúť oči od chodníka, lebo stačí malá chybička a nasleduje pád, vyvrtnutý členok alebo zlomeninka. Tak aké kochanie sa Prírodou? Ja obdivujem prvých budovateľov týchto chodníkov, najmä v extrémnych svahoch ako pod Teryho chatou a rozumiem, že poskladali fakticky schody do neba (s prestupnou stanicou práve v tej chate, najmä ak si dáte ich skvelú cesnačku a borovičku s horcom). Ale na rovinke? Veď tam už by snáď tie kamenné dlaždice nepredvídateľných tvarov mohli byť poľudštené navezeným štrkom, alebo makadamom a zarovnané strojom, ktorý by cestou na Terinku ľahko zložil vrtuľník. Alebo aspoň primerane vyrovnané ako na Solisku. Veď v súčasnosti (a je to tak už takmer sto rokov) do cieľa väčšiny túr musíte doslova prehopsať ako kamzík. Takže tatranské chodníky nie sú prístupné starším, slabším, deťom. A tí všetci, keď zistia hoci aj tú najnezmyselnejšiu atrakciu typu chodníku v korunách stromov, sadajú do áut a ženú sa tam. Ale toto má byť zmysel turizmu v Tatrách pod vplyvom tej prekážkovej dráhy chodníkov zo skál?

Cesta zo Soliska, autor: G. Murín

Tatranci veria, že turisti sú ako ovocie – urodí sa ich toľko, koľko dovolí počasie. Ale to je práve omyl. Keby za tie peniaze, čo sem nanosili za sto rokov turisti z celého sveta urobili tie chodníky „bezbariérovými“, vysokohorská turistika by tu prestala byť hazardom so zdravím a omnoho viac návštevníkov by si naše Vysoké Tatry naozaj vychutnalo. Stačí len chcieť…