Gustáv Murín

My máme tendenciu si z feministických kampaní robiť skôr srandu a podceňovať ich. Veď tá americká „psina“ je tak ďaleko. Ale, nemýľme sa. Feministky fungujú ako komunisti, ktorí vsadili na revolucionárov z povolania a na svetovú „revolúciu“. A tá feministkami vyhlásená „vojna pohlaví“ má prvé obete už aj u nás.

Dieťa ako pomsta

   Falošné obvinenia sa môžu v rozvodových sporoch týkať napríklad tzv. násilného sexuálneho styku a je potvrdené, že ženy nezriedka praktiky, ktoré pred konfliktom s manželom oceňovali, odrazu označujú za pravý opak. Ďalším problematickým nástrojom pomsty môže byť aj tzv. sexuálne zneužívanie. O šťastí môže hovoriť muž, ktorého Obvodný úrad vyšetrovania v Bratislave III. zbavil obvinenia z údajného zneužitia vlastného trojročného synčeka. Autorkou obvinenia bola manželka, s ktorou sa obvinený muž rozvádzal a takto sa mu chcela pomstiť. Bohužiaľ sú aj tragické prípady. Predmetom súdneho sporu, ktorý posudzoval slovenský psychiater a sexuológ MUDr. Ladislav Siska, bola desaťročná dcérka a osemročný synček rozvedených manželov. Matke totiž nestačilo, že vysúdila ich zverenie do jej starostlivosti. Rozhodla sa odoprieť bývalému manželovi aj tých pár hodín týždenne, kedy mohol svoje deti vidieť. Vedela, že chlapec trpí parafimózou, a tak zneužila to, že otec (na lekárske odporúčanie) natieral chlapčekovi penis mastičkou. Navyše získala výpoveď dievčatka zo susedstva, že „videla strýka, ako pred ňou onanoval“. Na tieto detaily si bývalá manželka spomenula až päť rokov po rozvode, keď sa opäť vydala. Psychiatrické posudky a expertízy však všetky obvinenia spochybnili. Vtedy bývalá manželka nasadila najsilnejší kaliber – prehovorila ich spoločnú dcéru (ku ktorej otec nemal prístup), aby vypovedala proti vlastnému otcovi. Pretože neexistovali svedkovia, súd uveril radšej dieťaťu a muža odsúdil k niekoľkým rokom väzenia. Štyridsaťročný inžinier stratil nielen rodinu a slobodu, ale aj zamestnanie. Z väzenia potom šiel rovno na psychiatriu. Bezvýchodiskovú situáciu riešil nakoniec samovraždou.

Láska ako zločin

   Feminizmus je odnožou komunistickej totalitnej ideológie. Ortodoxným marxistom (Engels, Lenin) išlo však „len“ o rozbitie tradičnej rodiny pod vidinou „oslobodenej domácnosti“ (spravovanej komunálnymi službami!) – chceli totiž ženy zapriahnuť do pásovej výroby a preto ich oddeliť od detí, ktoré mali byť už od kojencov (ešte v mojej mladosti fungovali kojenecké jasle) v rukách komunistických inštitúcií vrátane ich indoktrinácie marxizmom odmala. Tento experiment (ako mnohé iné) skrachoval na prirodzenej túžbe žien vychovávať vlastné deti spolu s manželmi. U ruských komunistov bola najznámejšou feministkou Kollontajovová. Americké feministky však komunistickú militantnú rétoriku zobrali vážne a vyhlásili rovno – vojnu pohlaví! Podľa ortodoxných feministiek totiž: „Násilie je synonymom súlože… pohlavný styk je invazívny a násilný, ako taký je príčinou degradácie, útlaku a násilia, ktoré tvoria bázu ženskej skúsenosti…“ (Andrea Dworkinová).

Rozhodli sa teda kriminalizovať pohlavný styk muž a ženy (ideálom podľa nich je lesbický vzťah, homosexuálny tolerujú ako dočasný spojenecký pakt, ktorý sa dá po použití zahodiť). A v tejto vojne sa zajatci neberú.

Veda zachraňuje mužov

   Táto prvotná kampaň o všetkých mužoch ako znásilňovačoch však narazila na poslednú líniu obrany zdravého rozumu – vedu.

Po 32 rokoch vo väzení bol vo februári tohto roku oslobodený 58-ročný Texasan Randolph Arledge, pôvodne odsúdený na 99 rokov. V roku 1981 mal ubodať na smrť ženu, Carolyn Armstrong, ktorej telo sa našlo na bočnej ceste v odľahlej časti severného Texasu. Na slobodu ho priviedla analýza DNA, ktorá ukázala, že vinníkom je niekto iný. Do väznice si pre neho prišli jeho dve deti, ktoré mali v čase jeho uväznenia 4 (dcéra) a 7 (syn) rokov. Novinárom povedal: „Ony trpeli najviac. Dcéra ma vždy volala, aby som pre ňu prišiel a odviezol ju po škole domov. Teraz ma domov odvážajú ony…“

Analýza DNA ako dôkazový prostriedok, uzákonený aj na Slovensku, vyvolal v USA celú vlnu novootvorených prípadov. Už viac ako 110 z nich skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. A často ide o osobné tragédie. Eddie Joe Lloyd z Detroitu  sa v roku 1984 priznal k brutálnemu znásilneniu a vražde 16-ročného dievčaťa, ale v roku 2001 (po 17-tich rokoch vo väzení!) bol prepustený na základe dôkazu neviny vďaka DNA analýze. Patril k tým, čo podľahli tlaku verejnosti vyvolanom aktivistkami a ich presvedčením, že „všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú“ (feministka Marilyn French). Lloyda pritom vytiahla polícia z psychiatrickej liečebne a donútila k priznaniu.

Žiaľ k psychóze obviňovania nevinných prispievajú aj feministicky aj u nás. Len si to predstavme – v obrázkovom týždenníku pózuje na titulke vyspelá 16-ročná dievčina. Nepokúša sa však získať titul Miss, ona len ochotne ilustruje rozsiahly článok, podľa ktorého mala byť obťažovaná svojim 51-ročným učiteľom telocviku. Vyšetrovanie ešte nie je skončené, ale feministka Jana Cviková už je s úsudkom (či skôr rozsudkom) hotová: „Nie obťažovanie, ale zneužívanie… väčšina páchateľov sú muži… Považovala by som za veľký prínos, keby pedagogický zbor rázne zakročil proti sexuálnemu zneužívaniu a zastavil ho tým, že ho zverejní.“ Zverejní???? Bez dôkazov, bez súdu??? To je predsa (a nám už je to povedomé) mediálny lynč! V inom materiáli, kde bolo znásilnenie inej 16-ročnej dievčiny najskôr zverejnené a potom spochybnené, sa tá istá J. Cviková sťažuje, že „spoločnosť sa k obeti väčšinou správa ako k spoluvinníčke.“ Pritom vedná disciplína „viktimológia“ konštatuje aj to, že „V poslednom čase sa čoraz väčšmi pripúšťa, že niekedy má aktívny podiel na týchto trestných činoch aj obeť…“ (MUDr. Ľ. Kočiš, CSc.: Vybrané kapitoly zo sexuológie a hraničných odborov).  Profesor Peter Brooks z Univerzity v Yale opisuje v knihe „Troubling Confessions: Speaking Guilt in Law and Literature“ celú škálu nátlaku zo strany vyšetrovateľov i verejnosti. Pritom aj u nás vieme, že údajné obete majú až 25 odborne spočítaných dôvodov (žiarlivosť, milenecká hádka, žiadosť o legálny potrat, nájdenie otca pre vyživovanie dieťaťa, pohlavné ochorenie…) na falošné obvinenie. Populárna ruská autorka detektívnych románov Alexandra Marinina pôsobila pôvodne ako kriminalistka. Zo skúsenosti hovorí: „Šokovalo ma zistenie aké veľké množstvo mladých mužov bolo odsúdených pre neuskutočnené znásilnenie, ako skutočné obete ich bývalých mileniek, či ich rodičov. Súčasné zákony robia takúto pomstu ľahko dostupnou. Bolo mi tých odsúdených veľmi ľúto…“ Našťastie do tejto nerovnovážnej diskusie už zasiahla veda.

Poznatky základnej vedy priniesli do každodennej praxe novú šancu na usvedčenie páchateľov a oslobodenie krivo obvinených. Istým paradoxom je, že k vybudovaniu špičkového kriminalistického laboratória na DNA analýzu na Slovensku prispelo rozsiahle vyšetrovanie krvavých zločinov bývalého najvyššieho mafiánskeho bossa, Mikuláša Černáka, ktoré viedol vtedajší šéf ÚBOK-u (Útvaru pre boj s organizovanou kriminalitou) plk. Ivan Ševčík. Kým Černák bol na základe aj týchto dôkazov odsúdený na doživotie, prípady z USA dokazujú, že v stíhaní zločinnosti nie je možné jednostranne paušalizovať a každý prípad musí byť pozorne skúmaný s využitím všetkých dostupných dôkazov.

Všeobecnej psychóze môže podľahnúť nielen verejnosť, ale aj profesionáli. To je prípad Joyce Chlorist, pracovníčky expertízneho oddelenia polície v Oklahoma City, ktorej obeťou sa stal aj Jeffrey Pierce. V roku 1985 ho nútili, aby sa na základe jej „expertízy“ priznal k znásilneniu. Priznanie by mu znížilo trest, ale on odmietol. Odolal a 15 rokov tvrdil, že je nevinný. Celý ten čas naňho čakala doma žena a dvaja synovia, ktorých musel opustiť ako jednoročných. V zdanlivo beznádejnej osobnej situácii, kedy 65-ročný trest bol vlastne doživotím, sa odrazu začalo vyšetrovanie samotnej expertky podozrivej z viacerých falošných svedectiev. Dodatočne urobená DNA analýza nezvratne dokázala, že zločin nemohol spáchať a on vo veku 39 rokov vyšiel na slobodu.

Skúšajú to inak

   Feministky sa poučili. Už sa nepúšťajú do „tvrdých faktov“, lebo tam opakovane pohoreli. Už ani nechcú hnať mužov na súd, lebo tam by tie fakty museli predložiť. Tak sa teraz dali na „mäkké“, nedokázateľné obvinenia – z obťažovania. Cieľom je kriminalizovať akýkoľvek bližší kontakt medzi mužom a ženou. Ti-Grace Atkinsonová (v knihe Odysea Amazóniek): „Akýkoľvek kontakt s mužmi – aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím – musí byť považovaný za kolaboráciu.“

Môže byť na súčasnej feministickej kampani niečo bizarnejšie? Môže, dovi zajtra.