Gustáv Murín

Na úvod si pripomeňme, že po viac ako polstoročí optimálneho fungovania sa Domov slovenských spisovateľov v Budmericiach dostal do hľadáčika istého Tótha, ktorý sa našťastie len na krátko stal ministrom kultúry, aby predčasne a zaslúžene hanebne skončil. Jeho hlavnou osobnou úlohou bolo totiž rozpredať slovenskú kultúru a Budmerice boli prvé na rane.

Vydýchli sme si len chvíľu. Na jeho miesto nastúpil ďalší hladoš po nehnuteľnostiach – istý Krajcer. Politickú kampaň robil po krčmách a taká bola aj jeho kultúrna politika – krčmová. A mal dva druhy našepkávačov – kšeftárov mimo kultúry, ktorí (podľa svedectva vrátnikov) mu chodili „radiť“ po sobotách a nedeliach. No a druhá banda sa zviditeľnila po roku 1989 – to boli tie líšky, ktorým sa hrozno, čo zostalo po komunistickej vláde, zdalo z princípu kyslé. Do tretice sa na podnet falšovateľov faktov z radov novinárov (jedného hneď odcitujeme) ozvali aj takí, čo v Budmericiach nikdy neboli, ale vraj počuli, že sa tam len chlastá (Hvorecký), alebo takí, čo tam chodili desaťročia a odrazu bohorovne vyhlásili, že nech Budmerice zachraňujú tí, čo ich využívajú (Feldek). A nešťastie bolo hotové.

Budmerice na predaj

   Že sa hyeny začínajú motať okolo kaštieľa, upozornil prvý Peter Holka, ktorý tam bol práve na pobyte. Prebleskli aj ich plány zmeniť národnú pamiatku na luxusnú zašiváreň pre zbohatlíkov blízko hlavného mesta aj s golfovým ihriskom. Ale nečakane narazili na tuhý odpor nielen spisovateľov, ale aj umelcov obecne a verejnosti po celom svete. Keďže som tie protesty koordinoval za PEN klub, viem, že sa na obranu Budmeríc postavili aj organizácie hudobníkov, filmárov, novinárov a iných umeleckých pracovníkov. A Krajcer začal kľučkovať. Ako plán B mali vraj byť Budmerice zamenené za neďalekú Papierničku – čiže poslanci a ich rodiny by sa premiestnili do kaštieľa a Krajcerovi „poradcovia“ by tak mohli získať ešte lukratívnejšiu korisť. A Krajcer šiel tvrdo za svojím cieľom – na jednej strane neustále vyhlasoval, že sa predávať nebude, zároveň ale vyštval Literárny fond z kaštieľa. Tiež klamal verejnosť, že spisovatelia sa pokúšajú „vlámať do otvorených dverí“ (na jeho ministerstve), ale keď sme žiadali o prijatie, tak sme žiadne „otvorené dvere“ nenašli.

Do toho všetkého prišli predčasné voľby a Krajcer svoje úmysly už nemohol dotiahnuť do konca. Výsledkom bola dokonalá bizarnosť. Vyhodením Litfondu z kaštieľa (ktorý platil nemalý ročný prenájom, celý obslužný personál aj údržbu) sa malo „ušetriť“??? A „ušetrilo“ sa tak, že kaštieľ údajne chránila SBS-ka, ale v skutočnosti tie isté tetušky sedeli na prázdnej vrátnici ako pred tým. Pre SBS-ku (a jej objednávateľov) čistý zisk. A keď sa tam SBS-kári objavili, tak výsledkom boli rozkradnuté vzácne umelecké predmety.

Korunu tomu všetkému nasadil Krajcer konkurzom na nového nájomcu za bizarných podmienok – nekomerčné využitie za komerčný prenájom. Skončilo to fraškou. Len sa tým zhovadil istý literát s jeho roky nefunkčnou Dilemou, ktorej ten prenájom priklepli (veď krajcerovci potrebovali ukázať nejaké využitie kaštieľa), ale keď zistili páni v pozadí, o čo ide, celá Dilema z takéhoto „kšeftu“ ušla.

Festival hlúposti pokračuje

   Predčasné voľby sa blížili a Kajcer zistil, že prestrelil. Tak otočil na päte a prišiel s novou rozprávkou – o tom, že kaštieľ musel byť zatvorený, aby mohol byť rekonštruovaný! Neuveriteľné v priamom prenose. Každému súdnemu človeku muselo by jasné, že ide o účelové zavádzanie, lebo do konca vlády, kde kultúru takto oral Krajcer, sa nedali stihnúť ani len predbežné projekty tej rekonštrukcie. Lenže, to by sme zabudli na iné bizarné postavičky, ktoré sa ochotne nechali na túto Krajcerovskú kampaň nahovoriť. Za spisovateľov sa odrazu začali ozývať samozvaní hovorcovia, nespisovatelia – bývalý skrachovaný diplomat (Kerlik) a bývalý barový hráč (Belák). Ten druhý sa neskôr vyznamenal pri podvodnom predaji polovice Domu spisovateľov na Laurinskej ulici, ktorý riešia súdy. A tento Belák hneď pohotovo vymazal všetky naše protesty z web-stránky PEN klubu, aj petíciu s podpismi z celého sveta a začal tam vyvesovať absurdné skice, ktoré mali verejnosť presvedčiť, ako bude kaštieľ vyzerať po Krajcerovskej fiktívnej rekonštrukcii. Ale ani to krčmovému politikovi nepomohlo a v politike s hanbou skončil.

Budmerice po rekonštrukcii

   Po voľbách nastúpila vláda, kde sa ministrom kultúry stal našťastie Marek Maďarič. Obdivuhodne zvládol aj iné míny, ktoré mu predošlí amatérski kultúrnici nachystali. A naozaj zobral myšlienku rekonštrukcie kaštieľa vážne. Zohnal peniaze a rekonštrukciu úspešne realizoval. Dodnes mu za to nikto poriadne nepoďakoval.

Problém je skôr v tom, že za celý čas rekonštrukcie nikto na ministerstve neprišiel na to, čo s „dedičstvom“ po Krajcerovi. A tak vznikol mačko-pes: len tri izby pre umelcov všetkých kategórií a zvyšok pre verejnosť. Ako čoskoro zistíme, verejnosť tu nemá prakticky čo využívať a umelci tým pádom prišli o najväčšiu výhodu kaštieľa, ako ideálneho miesta pre malé konferencie a workshopy. Príkladom bol ten pre mladých spisovateľov s lektormi z Chorvátska, Srbska, Česka, Grécka a Malty (viď foto). Kde inde by mohli byť spolu po tri dni v stálom kontakte a aj neformálnych debatách?

Medzinárodný workshop pre mladých autorov

Ale nezabúdajme na našich novinárov. Spomedzi nich najvytrvalejším rozprávkárom o Budmericiach bol a je istý Filipko. Pozrime sa podrobnejšie, ako „privítal“ znovuotvorenie Budmeríc v článku „Budmerice sú späť!“. Hneď v úvode vyslovuje „nádej“, že teraz už kaštieľ budú využívať aj „iní umelci“. Neuveriteľné zavádzanie, veď keby si dal pán Filipko len trochu námahy, tak by musel priznať, že Budmerice už od 50-tych rokov využívali okrem spisovateľov aj dramatickí, filmoví a televízni pracovníci, prekladatelia a aj vedci! A keď už v článku musí predsa len priznať, že Litfond za tie desaťročia udelil stovky, ba tisíce tvorivých pobytov, uvádza ich v úvodzovkách, ako „tvorivé pobyty“??? Stále sa totiž drží absurdného svedectva chudáka Vševedka Hvoreckého, ktorý v Budmericiach nikdy nebol, ale zato si o nich urobil názor z jediného údajného stretnutia s rakúskym kolegom (ktorý tam skutočne musel zablúdiť nejakým omylom, kaštieľ nebol primárne určený pre pobyty Rakúšanov, či iných cudzincov). Filipko sa teda nepýta stoviek tvorcov, čo v Budmericiach boli. On fakty na svoj názor predsa nepotrebuje! A uchyľuje sa dokonca k takémuto absurdnému tvrdeniu, že „Na kaštieľ bola časť spisovateľov tak naviazaná, že bez pobytu v ňom ani nenapísali knihu“. Môže byť väčšia zhovadilosť, než výroky pána Filipka? Môže – Filipko pletie zámerne príspevky z literárnych honorárov na Litfond s daňami a fabuluje, že „Spisovatelia zrejme ani netušili, čo tam majú…“ a spomína bustu Madony vystavenú nad schodiskom. Skrátka „čo sa Filikovi chcelo, to sa Filikovi snilo“. Raz ho možno budú dávať na Katedre žurnalistiky za príklad novinára, čo sa dobrovoľne premenil na šíriteľa fantazmagórií.

Ale pri Madone sa pristavme. Tá pod ochranou spisovateľov trónila nad schodiskom v budmerickom kaštieli celé desaťročia. Teraz, keď Filipko vytrúbil správu o Madone, prihlásili sa údajní pôvodní majitelia a tak nielen kaštieľ, ale celé Slovensko možno o túto bustu príde! Ach, ten Filipko…

Rozprávkar Filipko spomína pri otvorení novorekonštruovaného kaštieľa aj Jozefa Tihányho z Múzea Červený Kameň. Ten mal byť zárukou, že kaštieľ „otvoria verejnosti a vytvoria akýsi muzeálny priestor“. A to je ešte tá posledná pomsta po Krajcerovi, ktorý na ministerstve zlikvidoval Správu, ktorá mala na starosti aj kaštieľ. Dať ho pod Múzeum bol iste dobrý úmysel, ale v praxi vedie k bizarným výsledkom. Kaštieľ je na muzeálnu expozíciu primalý, fakticky sú to len tri použiteľné sály, z toho dva neveľké salóny. Tam sa nezmestí nič, čo by návštevníci nevideli inde. Takže sa sem ani nehrnú a kto by bol až fanaticky vytrvalý, tak musí zatelefonovať pre sprievodcu a po dlhšom čakaní je za päť minút po prehliadke. A Filipkom tak oplakávanú Madonu odviezli na Červený Kameň. Z číreho zúfalstva dokonca fakticky zničili aj slávnu Čiernu izbu, kde prespali v minulosti známe historické osobnosti (z politikov Dubček, Gorbačov, Chruščov atď.), lebo ju z pôvodného miesta na poschodí preniesli dolu ako expozíciu, čím dokonale zničili „genius loci“ tejto izby aj kaštieľa. To by sa múzejníkom stávať nemalo, ale už samotný nápad meniť primalý kaštieľ na múzeum vedie len k bizarnostiam. Kaštieľ je ideálny pre medzinárodné konferencie – literárne, prekladateľské, či vedecké. Lenže to vylučuje posledná pomsta Krajcera, ktorý vyhnaním Litfondu zlikvidoval kuchyňu. A tu sme späť pri spisovateľoch. NIKTO, opakujem, NIKTO, neprejavil záujem za takýchto bizarných okolností prispievať svojim členom na miestne tvorivé pobyty, len obetavý Literárny fond. Lenže to za cenu, že dnes platí rovnako vysoký nájom za tri izby, ako pôvodne za celý kaštieľ. A tým, kto sa na takýto pobyt teraz podujmú, nosia jedlo vo várniciach, ako brigádnikom na zemiakovej brigáde! Zbohom zdravý rozum…

Ponaučenie je jasné, raz vypustené zlo z fľaše už ťažko vracať späť. A to zlo vypustil nedomyslený zákon o „prebytočnom“ majetku v správe štátu, ale aj jeho zámerne prekrútený výklad. Veď nikto poriadne nevie, ako ten údajný znalec prišiel k sume komerčného nájmu 86 000 eur ročne. Nikto to ani nepreveroval. Ale aj keby sme to vzali za bernú mincu, tak pri dobrej vôli tú sumu Litfond plnil celé desaťročia, pretože platil nielen nájomné 33 000 eur ale aj kompletnú prevádzku a údržbu! Teraz naopak štát už roky platí desaťtisíce eur za údržbu a stráženie objektu, ktorý mal pred tým perfektne udržiavaný a ešte na tom získaval tých 33 000 eur ročne! Krajcerovská logika to všetko postavila na hlavu. Riešením je teda vrátiť sa na začiatok, novelizovať zákon (v ktorom majú všetky iné neziskové činnosti výnimku, len nedopatrením kultúra nie) tak, aby sa kaštieľ v Budmericiach vrátil k zmysluplnému a plnohodnotnému využitiu. A to naozaj nie je len záležitosť spisovateľov, ale celej kultúrnej obce…