Feminizmus ako tretie zlo

17. júla 2018 11:50, Prečítané 11 667x, gumurin, Absurdity feminizmu

V diskusiách k mojim článkom sa opakuje otázka, či je feminizmus pokračovaním marxizmu-leninizmu. Už som vysvetľoval, že som si dal v 90-tych rokoch tú prácu (a že to bola fuška!) prečítať a spracovať klasické „diela“ feminizmu aj ich každodennú spisbu typu časopisu Aspekt. Inšpirovala ma k tomu osobná skúsenosť ako spisovateľa na literárnom štipendiu v USA, kde som mal možnosť vidieť vystúpenie vtedy známej feministky Glorie Steinem. Ja som sa síce tak nudil, až som v publiku zaspal, ale keďže ma prebudil frenetický potlesk na záver, usúdil som, že tomuto fenoménu treba venovať serióznu pozornosť. Obávam sa, že minimálne na Slovensku sa nikto tak nenamáhal, aby si základy tejto totalitnej ideológie naštudoval a tak som svoje poznatky zhrnul v nasledovnej štúdii, ktorá bola publikovaná najneskôr v roku 2002 v literárnom mesačníku Slovenské pohľady a jej internetová verzia bola opakovane citovaná a preberaná.

Keďže táto štúdia má takmer 20 strán, ponúkam jej aktualizovanú verziu ako čítanie na leto 🙂

Čo je feminizmus

Rasizmus a nacizmus rozdeľovali ľudí podľa rasovej a etnickej príslušnosti. Komunizmus podľa sociálnych tried a majetku. Feminizmus rozdeľuje ľudstvo na princípe pohlavia.

Prvé nenávistné ideológie dosiahli nebývalú schopnosť rozoštvať a priviesť k vzájomnému vraždeniu milióny ľudí. A predsa bolo ich pôsobenie obmedzené a netýkalo sa každého. Feminizmus má ambície dirigovať život každého z nás.

Prvým dôležitým prvkom feminizmu je vedomá lož v záujme propagandy. Tou vedomou lžou je mýtus, že feminizmus bráni práva žien. Nie je to pravda. Feminizmus saturuje potreby úzkej vrstvy intelektuálok (a v rámci módnej vlny aj zopár intelektuálov), ktorých obyčajní ľudia, a teda ani ženy, nikdy nezaujímali. Hŕstke militantných feministiek sú ženy ako celok ukradnuté. Nikdy sa o ich skutočný, každodenný život a potreby nezaujímali. Naopak – pohŕdajú nimi. Tak ako komunistickí revolucionári z povolania mali plné ústa proletariátu, ale nikdy ako proletári nežili, tak aj feministky si urobili živnosť s témy žien, ale nežijú ich problémami a túžbami. Pre feministky sú ženy len nástrojom, prostriedkom, kanonen-futrom pre ich vlastné, obmedzené, sebecké záujmy.

O čo ide feministkám

Moderný feminizmus vznikol v USA. To je veľmi dôležitý faktor, ktorý formoval a formuje toto extrémistické hnutie. Vtlačil mu pečať tak ako ruské pohŕdanie ľudským životom vtlačilo pečať brutálnej verzii pôvodne tak ušľachtilých komunistických ideí. Ruská verzia blaha pre všetkých zákonite zdegenerovala v násilne vymáhanú poslušnosť väčšiny a parazitný život menšiny aparátčikov. Americká kolíska feminizmu z tejto totalitnej ideológie urobila už navždy – show. Feministkám, a to si treba všimnúť, nejde o vecnú, každodennú debatu a riešenie praktických každodenných problémov praktickými, každodennými prostriedkami. Jediným artikulačným nástrojom feminizmu je príležitostná, nedeľná mediálna show. Feministky vrazia na pódium, trieskajú na veľkohubé bubny, ak treba, vytiahnu cecky (veď akokoľvek to odsudzujú, zneužívanie sexuálnych symbolov im nie je vôbec cudzie), trochu povreštia, vyvesia transparenty – a idú domov. Za samozrejmosť považujú, že niekto po nich ten sajrajt uprace a – a to je skutočne obdivuhodná arogancia – už od pondelka začne realizovať všetky tie bludy aj za ne samé. Uveďme si názorný príklad z literárneho turné Glorie Steinem, jednej zo show-star feministického hnutia.

Gloria Steinem show

Gloria Steinem začínala svoju verejnú kariéru pôvodne ako playboy-ovský zajačik. Áno, počujete dobre. Bezduchá bábika v rukách „hravých chlapcov“ – tak sa Gloria pokúsila presadiť. Bola to logická, hoci veľmi zjednodušená, predstava o tom ako zúročiť to, čo Glorii nadelila Príroda. Lenže tá bola naozaj štedrá a tak Gloria pochytila aj rozum a veľmi rýchlo zistila, že v playboyovskej galérii je takých hopsaliek ako je ona stovky. Konkurencia priveľká a nádej na úspech malá. Ale čo takto vstúpiť na dosiaľ neobsadené teritórium? Feministky sú predsa považované za mužatky (mnohé tak aj vyzerajú, ale to má súvis aj s lesbickými rolami „mužov“) a tak odrazu prišla aj „krásna“ feministka. A naozaj – tam, kde treba, predáva Gloria podľa zákonitostí marketingu, machizmu a playboyovskej filozofie. Na obálkach svojich kníh vystavuje (v rozpore s feministickými pravidlami) všetko, čo je ženské. Len si to predstavte – kniha „Outrageous acts and everyday rebellions“ síce búši do chlapov, ale veď ide o biznis a tak je na farebnej obálke Gloria ležérne pohodená na zamatových vankúšoch a koketne rozpustenými vlasmi láka aj tých „hnusných chlapov“, aby si kúpili „national bestseller“. A oni ho naozaj kupujú. Na autorskom turné však už Gloria rešpektuje iné pravidlá show – veď hrá sarkastickú kritičku mužov, ktorí sú „žene tak potrební ako rybe bicykel“. Preto vstupuje na pódium s vlasmi stiahnutými na gumičku a v šatách pripomínajúcimi vrece na zemiaky. Ideálny kostým na to, aby odviedla osvedčenú 40-minútovú estrádu na téma „muži ako zbytočné tvory na tejto planéte“. Ja som pri tých lacných vtipoch v hľadisku zaspal, ale to neznamená, že Gloria nemá úspech. Naopak – plná sála (nielen žien, ale aj mužov a dokonca v náručí s ešte len dojčatami) búrila nadšením. Našťastie ma to v spánku nijako nerušilo a prebudil som sa až keď Gloria sklapla.

Feministická revolúcia už zožrala svoje dieťa

Vznik feminizmu v Spojených štátoch má celkom logický, akceptovateľný pôvod. Spoločnosť dobyvateľov cudzích území zvykne uprednostňovať mužskú silu a zabúdať na nevyhnutnú obetavosť žien. Ich vytlačenie do úlohy „rodiť a variť“ bolo ospravedlňované permanentným vojnovým stavom Divokého Západu a neskôr stavom núdze, keď sa „Nový svet“ na severoamerickom kontinente ešte len budoval. Ale len čo sa dobudoval, a ženy konečne mali dostať svoje práva i dôstojné postavenie v spoločnosti, prišla „playboyská“ ideológia o ich úlohe pekných bábik v rukách „hravých chlapcov“. Vzbúriť sa proti takejto tuposti je viac ako akceptovateľné. A Betty Friedanová ako zakladateľka prvej vlny feminizmu prichádzala aj s celkom vecnými a akceptovateľnými požiadavkami typu materskej dovolenky. V tomto smere síce „objavovala Ameriku“, keďže v Európe už mnohé jej požiadavky boli samozrejmosťou, ale aspoň mala naozaj záujem pomôcť všetkým ženám. Tento romantický začiatok feministického hnutia v USA však rýchlo skončil, keď niekoľko intelektuálok zistilo, že akcie Friedanovej majú na verejnosti čoraz väčší úspech. Zaujalo ich to. Nie téma a problémy, ale – tá publicita! A tak Friedanovú na prvú veľkú feministickú demonštráciu vo Washingtone proste nepozvali! Vraj by ich popri nej nebolo vidno. A show sa začala.

Mimochodom, Friedanová sa domnievala, že materskú dovolenku budú môcť poskytnúť ženám len najbohatšie štáty sveta. Dnes vieme, že aj v „chudobných“ štátoch strednej Európy (označovaných spoza oceánu ako „sexistické“) je trojročná materská dovolenka samozrejmosťou. A nevybojovali ju feministky, ale stala sa prirodzenou výslednicou pokojnej spoločenskej diskusie. Naopak, pracujúca americká žena sa na tretí deň po pôrode musí zdvihnúť a vrátiť do práce. Na žiadnu významnejšiu materskú dovolenku nárok nemá. Táto zarážajúca, ponižujúca pozícia amerických žien feministky však vôbec nezaujíma! Dávno opustili idealistické výzvy Friedanovej a plne sa sústredili na – vlastné intelektuálske kariéry.

Mimochodom, práve preto, že v Európe (a to najmä v tzv. postkomunistických krajinách) sú práva žien riešené kontinuálne, systémovo a každodenne, nemá tu feminizmus veľké úspechy. Naopak, ukazuje sa jeho skutočná tvár nárazových kampaní.

Feministická show na haluškový spôsob

Pracovným nástrojom feminizmu je lož. Príkladom sú mohutné kampane, ktoré zaplavili v poslednom období Slovensko. Kampaň „Každá piata žena týraná“ obsahovala lož v každom slove. V prvom rade nie je pravdou, že by bolo možné z istotou tvrdiť o slovenských ženách, že každá piata je týraná. Veď je to aj logický nezmysel, ktorý si môže overiť každý občan. Takýto rozsah násilia totiž nemôže uniknúť pozornosti nikoho z nás, veď by sa týkal takmer polmilióna žien! V skutočnosti „strelili“ autorky tejto kampane toto číslo bez hanby od boku, lebo na Slovensku štúdia, ktorá by viedla k takýmto vážnym obvineniam, vtedy ani neexistovala! Skutočne seriózna štúdia spracúvajúca údaje získané z bostonských nemocníc hovorí, že v skutočnosti každá štvrtá žena, ktorá vyhľadá ošetrenie (teda napríklad v miliónovom meste za deň príde do ordinácie dvadsať žien a z nich päť je tou „každou štvrtou“!) sa stala obeťou domáceho násilia, ale len 37% z nich (teda 1,85 ženy z toho milióna obyvateľov!) utrpeli jasné stopy napadnutia svojimi partnermi. Číslo použité v kampani o „každej piatej žene“ si feministky nehanebne vycucali z prsta a pridali k nemu emotívne veľmi vážne slovo „týranie“. Pritom ”týranie” je definované ako dlhodobé, úmyselné, telesné násilie zahrnujúce v sebe prvky mučenia týranej osoby. Takéto niečo sa v bežnej populácii nevyskytuje, ide len o ojedinelé prípady vyšinutých osôb bez feministického klišé muž – násilník a žena – obeť. Spomeňme si na prípad dvoch utýraných bezdomovcov na Slovensku, kde vodkyňou útoku bola žena. Omnoho viac príklady ženskej agresie nájdeme vo svetovej histórii. Obraz muža ako výhradného násilníka v domácnosti je ďalšou lžou a vedome šíreným mýtom uvedenej feministickej kampane. Tí, čo naozaj denne pracujú s domácim násilím (feministky by si každodennou prácou v teréne ruky nešpinili) vedia (ako napríklad občianske združenie Pomoc obetiam násilia), že ich klientmi sú najmä muži v strednom a dôchodkovom veku. Veď práve oni páchajú na Slovensku najviac samovrážd (až 84% ich pripadá na mužov!) a iste nie preto, že by im bolo v spoločnej domácnosti s ich ženami tak dobre. Nadávky, facky, kopance sú tak používané ženami ako mužmi. Podľa nemeckej štúdie nie je dokonca ani rozdiel medzi frekvenciou násilia páchaného ženami na mužoch a naopak, rozdiel je skôr vo formách a následkoch. Aj na Slovensku máme prípady zavraždených manželov, ktorých ženy dokonca použili chladne a dlhodobo naplánované obzvlášť brutálne, sadistické metódy. Vyliať na spiaceho partnera kanister benzínu, zapáliť ho a kochať sa v jeho smrteľných mukách určite nepatrí k feministickému obrazu ženy – a predsa aj to sa stalo! Vážne poznanie pritom je v tom, že muži o svojom týraní väčšinou mlčia, takže feministické militantné aktivistky môžu toto mlčanie zneužívať na vytváranie mýtov a šírenie lží o mužoch ako výhradných násilníkoch v domácnosti.

Chudera tá Taraba

Goebels tvrdil, že tisíckrát zopakovaná lož je pravdou. Tomu možno veria autorky lživej kampane o týraných ženách. V roku 2002 sme sa stali terčmi ďalšej masívnej kampane, ktorá si vzala iný vzor. Vynálezcovia komunistickej ideológie vedeli, že by sa ich štvavé myšlienky asi ťažko šírili medzi normálnym obyvateľstvom. Svoju prvú brožúrku preto nazvali „Svätá rodina“, aby sa takto, podvodom, šírila medzi nič netušiacich bohabojných ľudí. My sme tak boli denne z rádia Twist aj STV masírovaní príbehom o úbohom Františkovi Tarabovi, ktorý volá všetky ženy, aby mu pomohli navrátiť manželku domov a to tým, že sa všetky pridajú k tajomnému hnutiu „Urobme to!“. Komunistickí fanatici by ozeleneli závisťou. Prehovoriť do duše citlivých žien, aby pod zámienkou fiktívneho manželstva Tarabovcov „urobili to“, že na pokyn utajených vodkýň kampane rozbijú vlastné manželstvá – veď to je na komunistickú Nobelovu cenu, alebo aspoň Leninov rad! Tak dokonalý podvod by očaril iste aj „majstra lží“, Goebelsa. Prečo spomínam predstaviteľov týchto dvoch totalitných ideológií? Pretože podobnosť je tu až zarážajúca. Všimnime si – nevie sa „čo“ treba urobiť, ale treba to urobiť a hneď, veď Vodca (v tomto prípade Veľká sestra) nám už povie čo. A o tom, ČO treba urobiť sa tým pádom už nediskutuje. Takisto je charakteristická požiadavka, že povely musia bez zbytočných otázok plniť VŠETCI (v tomto prípade všetky ženy). Toto sú základné charakteristiky totalitných ideológií a tí, čo sa feminizmom zaoberajú dlhšiu vedia, že ide o totalitnú ideológiu so zameraním na pohlavný rasizmus. Východzia ideologická betonáž je vopred daná – za VŠETKO môžu muži a TO, čo treba UROBIŤ s nimi je vopred jasné a vopred aj ospravedlnené. Vrátane zapálenia spiaceho „tyrana“, či „len“ dohnania manžela k samovražde. V prvom rade a predovšetkým, feministky fanaticky nenávidia rodinu ako základ štátu a organizovanej spoločnosti vôbec. A keďže je im jedno ako ju rozbijú, aj lož o úbohej Tarabe (vlastne hercovi hrajúcom Tarabu) sa hodí.

Vznik feminizmu – pre koho?

Ak sa ani lístok bez vetra nepohne, tak ani spoločenské hnutia a ideológie nemôžu vznikať od zeleného stola. Sú len reakciou na závažné spoločenské javy. Okrem toho, čo sme si už o postavení americkej ženy v skratke povedali, tu zohrali úlohu rozbušky ďalšie významné dejinné udalosti 20-teho storočia. Už predtým prebiehajúca priemyselná revolúcia pootvorila dvere ženám k zamestnaniu. Až I. a najmä II. svetová vojna však urobila zo ženskej práce nevyhnutnosť. A tak ako vznik proletariátu (reprezentovaného predovšetkým mužmi – robotníkmi) nutne viedol k novému sebauvedomovaniu obrovskej masy pracovníkov od bežiacich pásov, tak aj masové zamestnanie žien pripravilo pôdu pre ich nové sebauvedomenie. To však mohlo byť artikulované až prvou vlnou vysokoškolsky vzdelaných žien a tá sa v druhej polovici 20-teho storočia kryje so vznikom feministických ideí v USA. Vysokoškolské vzdelanie žien v Európe (najmä strednej a východnej) prišlo už začiatkom 20-teho storočia a samozrejmosť s akou sa začlenilo do spoločenského systému neposkytlo šancu k extrémom.

Americké ženy však dosiahli najvyššie vzdelanie až o desaťročia neskôr (v konzervatívnom Anglicku až v 60-tych rokoch minulého storočia) a keď konečne vystúpili na vytúženú métu, čakalo ich tu nemilé prekvapenie. Uplatniť sa v machistickej spoločnosti akou Spojené štáty vtedy boli a najmä presadiť sa voči jednotnej hradbe mužov (ktorí navzájom nevyberavo súťažili najskôr o akademické a potom iné posty), chcelo tvrdú (v pravde mužskú) náturu. To významná časť žien odmietla a chytili sa (zdanlivo lákavého) „tretieho“ riešenia. Medzi alternatívou nevzdelanej ženy a ženy prebíjúcej sa na mužmi obsadené najvyššie poschodia spoločnosti, sa rozhodli pre „ženskú cestu“. Veľmi to pripomína návrh šachového veľmajstra Capablancu, ktorý v 30-rokoch minulého storočia presadzoval rozšírenie šachovnice zo 64 políčiek na 100 políčiek. Tvrdil, že na pôvodnej šachovnici sú už všetky varianty hry vyčerpané. Jeho návrh neprešiel a dodnes zvádzajú šachisti zaujímavé, nové súboje na pôvodnej hracej ploche. Ale feministky sa rozhodli, že sa budú hrať na vlastnom piesočku, mimo spoločenskej šachovnice! Tam môžu len víťaziť a nemusia sa o to ani domáhať na mužoch, ani sa s nimi deliť. Tak vstúpil feminizmus do spoločenských sfér, vied a aj umenia.

Feminizmus v praxi – diskriminácia mužov

Ak sa chcete dopúšťať činov, ktoré sú evidentne nespravodlivé, prekračujú hranice morálky a sú v podstate zlo-činmi, a nemať z toho zlé svedomie, či výčitky, musíte vyhliadnutú obeť vylúčiť z okruhu bytostí, na ktoré sa spravodlivosť a morálka vzťahuje a voči ktorým sú zločiny trestné. Musíte namaľovať „obraz nepriateľa“. Obraz mužov ako nepriateľov maľovali feministky usilovne pol storočia. Príkladom paušálnej kriminalizácie mužov je výrok jednej zo zakladajúcich feministiek Marilyn French, že „všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú“. Dali si na to dosť času na to, aby akýkoľvek zlovoľný akt voči mužom bol vo feministických očiach vopred ospravedlnený. A zajatci sa neberú. Podľa Ti-Grace Atkinsonovej (v knihe Odysea Amazóniek) „akýkoľvek kontakt s mužmi – aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím – musí byť považovaný za kolaboráciu“. Muži sú nepriatelia – tento výraz je feminizmom považovaný za samozrejmosť, za fakt. A okradnúť nepriateľa predsa nie je žiadny hriech. Je to vojnová korisť. Teraz už je ľahko pochopiteľné prečo hlavná feministická centrála „National Organization of Women“ vyhlásila „Vojnu pohlaví“. Útlocitnejšie predstaviteľky feminizmu hovoria radšej o „občianskej vojne myšlienok“. Výsledok je rovnaký.

Pod tlakom feministiek sa v tichosti, mimo pozornosti verejnosti, presadzujú zákony, kde je doživotný parazitizmus legálny. Ako je taký nedemokratický prístup možný? Žiaľ, spôsobuje ho fatálna nevzdelanosť mužských politikov, ktorí sa v honbe za kariérami nedokážu poriadne zamyslieť nad fenoménu feminizmu a naštudovať si jeho skutočnú podstatu. A v balíku neliberálnych absurdít sa tie feministické stratia. Tak sme svedkami naozaj bizarného javu, kedy prevažne mužské parlamenty schvaľujú proti-mužské zákony v mylnej domnienke, že feministické prekrúcanie paragrafov reprezentuje záujem väčšiny žien. Je to lož, ale nečakajme od politikov, že by sa nad tým dokázali naozaj zamyslieť. A tak ak muž (obvykle nie veľmi ochotne, veď iniciatíva býva zväčša na strane žien) vstúpi do manželstva, zároveň dostáva doživotný trest manželku živiť a to najmä po rozvode (snahy presadiť, aby existovala vzájomná vyživovacia povinnosť sú vytláčané na perifériu pozornosti verejnosti). Zneužiť sa dá všetko a tak sme svedkami bizarnej situácie, kedy bývalá manželka sústavne prenasleduje „nepriateľa“ absurdnými finančnými požiadavkami, ktoré prakticky nemajú hranice. Drastické zákony ožobračujúce mužov sú ospravedlňované tým, že sa nájdu takí, ktorí si vyživovaciu povinnosť neplnia. No ale veď aj komunisti si vždy našli ukážkového kapitalistu-zlosyna, aby potom mohli všetkých okradnúť. Desivým nástrojom v rukách žien (ktoré prijali tézu o tom, že muži sú nepriatelia a preto je ospravedlniteľné ich existenčné „zničenie“ akýmikoľvek prostriedkami) sú deti ako nedobrovoľní rukojemníci. Krádeže a únosy detí z dosahu ich otcov sú považované za legálne a ospravedlniteľné. Existujú dokonca „charitatívne“ organizácie, ktoré ukrývajú ženy s deťmi dokonca aj pred možnosťou, aby sa otec s deťmi mohol stretnúť aspoň prostredníctvom súdu. Pod zámienkou, že po rozvode môže byť žena traumatizovaná mužom, ktorý ostáva v spoločnej domácnosti, lebo nemá kam ísť (také prípady sa môžu vyskytnúť, ale v drvivej väčšine muži dobrovoľne odchádzajú prakticky len s kufrom v ruke, zanechávajúc za sebou celý majetok, na ktorý roky pracovali) sa v Nemecku presadil zákon, ktorý umožní žene, ktorá prehlási, že ju mužova prítomnosť obťažuje, aby svojho ex-manžela dala do 24 hodín vyhodiť na ulicu. Muži sú takto fakticky postavení mimo zákon. Ich ľudské práva na život, zdravie a bezpečný domov sú ignorované. Obraz nepriateľa prináša svoje ovocie.

Obraz nepriateľa – detaily zlosyna

Aby sme si vedeli urobiť predstavu na aký veľký terč feministky mieria, odcitujme niektoré zvlášť vydarené ťahy na obraze nepriateľa. Andrea Dworkinová: „Násilie je synonymom súlože… pohlavný styk je invazívny a násilný, ako taký je príčinou degradácie, útlaku a násilia, ktoré tvoria bázu ženskej skúsenosti…“ To je obžaloba ako šitá pre rozsudok, ktorým Marilyn French a s ňou mnohé iné feministky odsúdili mužov ako znásilňovačov. Celkom im pritom ušlo, že penetráciu vagíny mužským údom si pochopiteľne nevymysleli muži na degradáciu žien, ale že ide o štandardný prírodný rozmnožovací akt v celej živočíšnej ríši. A ešte sme nepočuli, že by sa samice akéhokoľvek druhu na to nielenže sťažovali, ale sa ani logicky tejto prírodnej a prirodzenej forme súžitia pohlaví nevyhýbajú. Ale podľa už spomínanej Atkinsonovej sú muži navyše „väznitelia“ a „manželstvo je otrokárstvo“. Tak ako komunistická teória nesedela s praxou, v tomto prípade Atkinsonovej a ďalším demagogičkám celkom uniká stáročia overený fakt, že muži sa vôbec do manželstva nehrnú a naopak, napriek absurdným tvrdeniam feministiek, boli stáročia hlavnými zástankyňami manželstva ženy. Ale takéto dizonancie feministky, tak ako komunisti, ignorujú. Pritom Atkinsonovej hejterstvo nepozná výnimky: „Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda“.

Feministky zásadne negujú možnosť lásky medzi mužom a ženou, ale (na ich žiaľ) nemôžu tento masový jav poprieť. Tak sa ho (ako „metafyzický kanibalizmus“) snaží Atkinsonová aspoň sfeminizovať, keď lásku definuje ako „špeciálny psycho-patologický stav fantázie“.

Fakty nie sú pre feministky podstatné, riadia sa vrcholným oportunizmom. Preto tiež hoci predchodkyne dnešných feministiek Mary Astellová a Damaris Ashamová vyzdvihovali Descartove „Cogito ergo sum“, ako príklad rovnosti medzi mužmi a ženami, ich nasledovkyne ako Genevieve Lloydová hodili už aj Descarta do jedného vreca s ostatnými mužmi a nálepkou – zničiť všetkých, veď on si ich v pekle Lucifer už akosi preberie!

Feministické spisy sú takou zbierkou schválností a úplných nelogizmov, že zdravo mysliaceho človeka nutne prepadá pocit úplnej márnosti, keď sa slová dajú znásilňovať tak ako to robia feministky. Skutočne šokujúce poznanie ale je, že v skutočnosti feministické spisy sú drvivou väčšinou žien takisto ignorované a nečítané! Drvivá väčšina ľudstva teda nevie, čomu vlastne čelí a čo nám všetkým hrozí, a domnieva sa, že feministické útoky ostanú len slovnými estrádami bez praktického dopadu. Z feministických zletov sa totiž dostávajú na verejnosť len sprostredkované, heslovité agitky. Tie sú vybranými neoliberálnymi médiami „predžuté“ tak, aby vyzneli prijateľne a tak toto totalitné hnutie vyzerá pri povrchnom pohľade dokonca sympaticky rebelsky. Podobne aj sekta Óm šinrikjó (ktorá vypustila otravný plyn sarin v tokijskom metre s efektom takmer štyroch tisíc postihnutých a obetí) dávala veľký dôraz na to, aby na verejnosti zakrývala svoje skutočné úmysly a vystupovala sympaticky a atraktívne. Ak sa niekomu toto prirovnanie zdá byť príliš silné, uveďme konkrétny prípad SCUM Manifestu (Spoločnosti pre vymiškovanie mužov) z roku 1968, kde feministická aktivistka a zakladateľka SCUM Valerie Solanas vyzýva:

„…hŕstka oddaných SCUM-u dokáže ovládnuť krajinu za rok, ak bude systematicky sabotovať systém, výberovo ničiť majetok a vraždiť…“

Pre tieto závažné signály je žiaľ nutné brodiť sa bahnom feministických spisov a upozorňovať na to, čo feministky (tak ako Hitler v „Mein Kampf“) otvorene hlásajú a prakticky nikto neverí, že to myslia naozaj aj vážne. Ale ony to vážne myslia!

Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou

Feministický humbug už priniesol svoje plody aj v bežnej spoločenskej praxi. Spoločnosť začína byť voči mužom otvorene diskriminačná. Toto sú údaje z USA, kolísky feminizmu:

Ženy vlastnia viac ako 65% osobného vlastníctva.

Z 25-tich najhorších prác je 24 na 95-100% obsadených mužmi.

Dvojnásobok mužov je ročne diagnostikovaných na rakovinu prostaty ako žien na rakovinu pŕs a predsa výskum rakoviny prostaty dostáva len 21% rozpočtu výskumu rakoviny pŕs.

Dva z troch dolárov na zdravotníctvo idú v USA na liečenie chorôb žien.

Pritom ženy sa prirodzene, v celosvetovom meradle, dožívajú v priemere 5-10 rokov viac ako muži a teda skutočne ohrozenými sú práve tí, ktorí dostávajú (paradoxne) aj menej prostriedkov na záchranu života. Napriek tomu by si tieto údaje netrúfol zverejniť žiadny muž. Odhodlala sa k tomu však našťastie žena, Clarissa Blair, študentka na Oklahomskej Univerzite.

Vôbec sa tiež nehovorí, že muži po 40-tke majú 3,6 násobne vyššiu úmrtnosť ako ženy. V postkomunistických krajinách akými sú Slovensko, alebo Česká republika, sú muži v prvej bojovej línii o prežitie. A veľmi často podľahnú. Stres v práci, zodpovednosť za rodinu a rýchle spoločenské zmeny si žiadajú svoju daň – a tú platia predovšetkým muži! Pritom (ako v júni 2002 konštatovali účastníci vedeckej konferencie o humánnej epidemiológii v Krakove) smrteľným úrazom v povolaní podliehajú na 96% muži a rakovinu ako následok povolania postihuje až na 93,6% opäť mužov. Tieto údaje a fakty však feministky nechcú zobrať na vedomie. O serióznu spoločenskú diskusiu im predsa nikdy nešlo.

Feminizmus proti rodine

Prvej, zakladateľskej, vlne feministiek ani vo sne nenapadlo, že by malo byť toto hnutie postavené proti rodine. Ale veď ani Kristus neveril, že by sa jeho zmierlivé učenie mohlo stať nástrojom hromadného vraždenia. Ale prišiel zo Šavla na vieru obrátený Pavol a z kresťanstva urobil paulinizmus. Ten sa neskôr stal z náboženstva mimo štátu ľahko zneužiteľnou štátnou ideológiou. Feminizmus, po prvých úspechoch, ovládli radikálne skupiny a to žiaľ až po negovanie rodiny.

Akú alternatívu ponúka feminizmus proti „väzeniu manželstva“, kde sú muži údajne žalárnikmi? Pre tie ženy, čo cítia svoju materskú úlohu ostáva len byť tzv. slobodnými matkami. Ich počet každoročne stúpa. V Čechách ešte v roku 1991 boli ženy vo 20-24 rokov na 65% vydaté. O jedenásť rokov na to ich už je naopak 80% slobodných. Podľa sčítania ľudu v Spojených štátoch stúpol počet slobodných matiek napríklad v oklahomskom meste Tulsa z 30% v roku 1990 na 39% v roku 1998, v Oklahoma City to bol za rovnaké obdobie nárast z 34% na 42%. Následky:

– 85% uväznených pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka

– 78% tých, čo nezvládnu vysokoškolské štúdium má ako jediného rodiča matku

– 85% tehotných neplnoletých dievčat pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka.

A to ani nerozoberáme fakt, že sexuálny pud sa na rozkaz feministiek nedá potlačiť a pokiaľ slobodná matka nejaví lesbické sklony (čo vo väčšine nejaví), potom v extrémnych (ale presne zdokumentovaných) prípadoch jej ako sexuálny objekt priamo či nepriamo poslúži dokonca aj syn. A nejde o ojedinelé prípady. Následky sú tragické.

Lesbicimus ako východisko?

Nech sa na feministické spisy a vyhlásenia pozrieme z ktorejkoľvek strany, nájdeme jednu dlhú červenú niť, ktorá vedie – do lesbickej náruče. Postup je jednoduchý, najskôr treba zahádzať blatom čokoľvek, čo by mohli mať ženy s mužmi. A predovšetkým len nepripustiť ich vzájomný sex! Na to sú dobré také absurdné kampane ako „Me Too“ spustené bývalou herečkou, ktorá prvá pobehovala v Cannes po móle nahá a krátko po spustená uvedenej absurdnej kampane mala problémy s políciou kvôli drogám. Tomu predchádzali už pred desaťročiami feministické slogany typu „Nespite s tým, kto vás uráža“ a „Každá súlož s mužom je znásilnenie“. Odvtedy sa obmieňajú v miliarde variant s jediným cieľom – zhnusiť čo i len predstavu heterosexuálneho sexu. Ale keďže hormóny sa búria a s mužmi to nesmie byť dobré, ostáva jediná „záchrana“ – skok do lesbickej postele. Malá skupina intelektuálnych lesbičiek, ktoré dnes z USA ovládajú feministické hnutie, môže potom zo zástupu „zachránených“ žien vyberať čo lepšie kúsky a kráčať s nimi ruka v ruke do feministického (teraz vlastne už otvorene lesbického) raja. A táto utópia je pre niektoré aktivistky nesmierne príťažlivá! Má však malý, ale podstatný zádrhel. Lesbicizmus síce môže praktikovať aj principiálne heterosexuálna bytosť, ale potreby heterosexuálneho sexu sa tým nezbaví. Lesbicizmus sa nedá naočkovať, tak ako sa nedá liečiť. Je to prírodná deviácia ako tisíce iných, ktoré sú v Prírode samozrejme prítomné. Je to výsledok zákonitého rozloženia javov v tzv. Gaussovej krivke, kde nutne musia byť aj okrajové varianty a tie tým, že sú okrajové sú takisto zákonite limitované v početnosti výskytu. Inými slovami utopická vízia ríše Amazoniek nie je realizovateľná ako ideológia sexu. Ona sa (žiaľ) môže naplniť ako demografický jav bez toho, aby o tom lesbické feministky rozhodovali. Ale o tom budeme hovoriť v závere tejto štúdie.

Feministické autorky sú priam posadnuté sexom a so zvláštnou patologickou rozkošou rozbabrávajú všetko okolo manželských postelí, aby dosiahli ten istý efekt ako v prípade pokusu o tom čo je vlastne zajac – po pitve predmetného tvora síce odpoveď približne poznáme, ale dotyčný zajac už nebehá. Vagína je feministický chrám a keby feministky mohli, spali by tam ako v stane. Uholným kameňom feministických úvah je predstava o tom, že vstupom mužského údu do vagíny sa pácha neprípustné násilie. Hravo potom prejdú k myšlienke, že jedine lesbicizmus zaručuje žene „dôstojný“ sex. To, že si lesbičky strkajú umelé údy do pošvy (lebo ani hyper-lesbička nedokáže oddeliť pohlavný akt od jeho prírodnej podstaty, tak ako nie je možné zakázať vode, aby bola mokrá) pochopiteľne lesbické feministky prechádzajú mlčaním. Nejde predsa o žiadny dôstojný sex (čo je na dvoch lesbičkách, z ktorých sa jedna hrá na chlapa a priväzuje si kvôli tomu na panvu umelý úd, dôstojné? veď je to komédia farizejstva), ide o nábor nových sexuálnych objektov. Ale nechajme prehovoriť hlásateľky feministických posolstiev na Slovensku, teda časopis Aspekt:

„…niektoré lesby tvrdili, že lesbicizmus je feminizmus v akcii a hlásali, že jediné pravé feministky sú tie, ktoré úplne odmietli vzťahy s opačným pohlavím. Takéto obracanie na pravú vieru očividne zapôsobilo na množstvo feministiek, aby sa stali lesbami z vlastného rozhodnutia…“

Všimnime si výrazy ako „lesba“ (to keby použil muž, tak ho feministky verejne zlynčujú) alebo „pravá viera“ a neuveriteľné tvrdenie, že sa niekto môže stať lesbicky orientovanou osobou len tak, skrátka sa rozhodne. Článok, kde sa tieto radikálne lesbické názory hlásajú, v úvode pripomína, že nie všetky feministické aktivistky sú nástupom tejto radikálnej skupinky (tzv. Radicalesbians) nadšené a už Betty Friedanová varovala pred ich rozkladným pôsobením na celé feministické hnutie. Ale citujem ďalej:

„Čo je lesba? Lesba je vášeň všetkých žien dovedená do explózie. Je to žena, ktorá často už od útleho veku koná v súlade so svojím vnútorným tlakom byť úplnejšou a slobodnejšou ľudskou bytosťou…“

Všimnite si absurdne použitý výraz o „všetkých“ ženách. Ale pozor, začína paľba ostrými (zdôrazňujem, že citujem bez úpravy; nasledovné vety skutočne vyšli vo verejne dostupnom časopise Aspekt):

„Lesba je nálepka, ktorú vynašiel Muž, aby ju mohol prilepiť na každú ženu, ktorá sa opováži byť mu rovnou, napadnúť jeho výsostné práva (vrátane toho, že všetky ženy sú súčasťou výmenných prostriedkov medzi mužmi), ktorá si dovolí trvať na priorite vlastných potrieb… Pretože v tejto sexistickej spoločnosti tá, ktorá je nezávislá, nemôže byť žena – musí byť kurva… Pritom v bežnom chápaní existuje len jeden podstatný rozdiel medzi lesbickými a ostatnými ženami: v sexuálnej orientácii – to znamená, že keď odstránime všetky pozlátka, dospejeme nakoniec k zisteniu, že byť ženou vlastne znamená byť pojebanou mužom…“

Opakujem, len citujem na Slovensku verejne šírený feministický časopis.

Ďalej snáď ani netreba pokračovať. Feministky, a ich radikálna lesbická časť, spísali už tony takýchto myšlienkových perál. Nedá sa povedať, že by práve preto čítanie feministických spiskov pôsobilo akékoľvek intelektuálne potešenie z poznania. Jedine ak z poznania, že hlúposť na papieri nemá hraníc. Ale prekonajme nechuť a zacitujme ešte aspoň logický záver takýchto schválností:

„Pokiaľ sa ženský oslobodzovací proces bude pokúšať oslobodiť ženu bez konfrontácie so základnou heterosexuálnou štruktúrou, ktorá nás zaväzuje – ako ženu s mužom – vo vzťahoch s našimi vlastnými utláčateľmi, bude sa naďalej plytvať obrovskými energiami na upravovanie každého jednotlivého vzťahu s mužom: ako vylepšiť sex, ako dosiahnuť, aby otáčal hlavou na obe strany – na pokusy vytvoriť z neho ´nového muža´ v ilúzii, že nám to dovolí byť ´novou ženou´. To pochopiteľne rozdelí naše sily a záväzky tak, že sa nebudeme môcť zapojiť do konštruovania nových vzorov, ktoré nás oslobodia.“

Ak porovnáte dikciu a slovník týchto feministických „manifestov“ s komunistickými, budete ohromení ich nielen podobnosťou, ale priam zhodou! Veď prvým kto prišiel s delením ľudstva na „matriarchát“ a „patriarchát“ bol spolu-zakladateľ komunizmu Engels a nápad spochybniť klasickú rodinu naznačili spolu s Marxom v už spomínanom spisku „Svätá rodina“. V „Manifeste komunistickej strany“ sa píše: „Zrušenie rodiny! Aj najkrajnejší radikáli sa pohoršujú nad týmto hanebným úmyslom komunistov. Na čom je založená terajšia buržoázna rodina? Na kapitáli, na súkromnom zisku. Úplne rozvinutá jestvuje len pre buržoáziu jej doplnkom je však vynútený bezrodinný život proletárov a verejná prostitúcia.

Pravda, buržoázna rodina zanikne spolu s týmto svojím doplnkom a oboje zmizne so zánikom kapitálu.

Vyčítate nám, že chceme zrušiť vykorisťovanie detí ich rodičmi?

Vravíte, že chceme zrušiť najnežnejšie vzťahy medzi ľuďmi, keďže mienime nahradiť domácu výchovu spoločenskou. Priznávame sa k tomuto zločinu.“

Feminizmus je tak pokračovaním marxizmu-leninizmu s rovnako falošnými kategorickými východiskami až na to, že komunisti časom v praxi túto slepú uličku opustili. Feministky nás do nej tlačia naďalej.

Slepá ulička

Zánik klasickej rodiny a preferovanie lesbicizmu je vzhľadom ku klasickým prírodným zákonom reprodukčne slepou uličkou. Ale nové reprodukčné techniky dávajú hlavnej téme poľského sci-fi filmu „Sexmisia“ nádej stať sa skutočnosťou. Nielenže vidíme silné tlaky na adoptovanie detí do lesbických rodín, ale už aj snahu o ich získanie technikou fertilizácie „in vitro“. Stručne povedané – oplodnenia bez pohlavného aktu a teda aj bez priamej prítomnosti muža (ostáva však nenahraditeľný ako darca). Hoci tenistke Navrátilovej slávny taliansky sexuológ Severino Antinori odmietol takýto zákrok vykonať, menej známe nadšenkyne lesbicizmu si už dávno hravo pomohli. Snáď ani nemusíme zdôrazňovať, že tu nejde o deti, ale o sebecké záujmy lesbických „manželiek“. Išlo to tak ďaleko, že už si jeden takýto pár (verejne a bezostyšne sa k tomuto činu hlásiaci v reportáži Washington Post) nechal pripraviť na oplodnenie deti, o ktorých rozhodli, že sa musia narodiť hluché. Samotné „ploditeľky“ Sharon Dauchesnauová a Candace McCulloughová sú totiž hluché a chceli si takto „zľahčiť“ život. Morbídnosť takýchto experimentov na deťoch zrejme nemá u tohto typu pseudo-žien hraníc. Veď deti ako hračky si už zaobstaral aj Elton John s „manželom“.

Dnes už však ide o viac! Technika klonovania odskúšaná na ovečke Dolly dáva možnosť, aby „lesbickí manželia“ (pozoruhodné, že takéto „manželstvo“ nepovažuje za otrokársku inštitúciu) mali svoje „vlastné“ deti. Dá sa to uskutočniť tým, že lesbický „otec“ poskytne jednu svoju bunku, z nej vybrané jadro sa prenesie do vajíčka lesbickej „matky“, ktorá po iniciácii embryonálneho delenia môže porodiť dieťa.

Nevyhnutné následky

Ak ešte Friedanová tvrdila, že „žena je človek, ktorý rodí deti“, tak najnovšie utopické vízie feministiek už vidia túto ženskú výsadu celkom bez mužov. Ich cieľom je vo sfére ľudskej spoločnosti zrušiť dualizmus, na ktorom stojí náš svet. A hoci sa ešte budú striedať noc a deň, teplo a chlad ako aj iné pre život neodmysliteľné duality, v pohlaví budúcnosti by mali byť už len ženy a ženy. A to (paradoxne) ženy v úlohe žien a ženy v úlohe mužov. Ak Sibyla hrozila, že zánik sveta nastane, až začnú ženy nosiť nohavice, potom sme už len krôčik od zániku (toho „starého“, Prírodu rešpektujúceho, humánneho) sveta.

Čo bude, až to bude?

Najúčinnejším bojom proti feminizmu by bolo zverejňovanie tých perál, ktoré „teoretičky“ tejto utópie už spísali. Ale ani „Mein Kampf“ nečítali tí, ktorých neskôr v masovom meradle kruto zasiahli myšlienky v ňom otvorene propagované. Feminizmus napriek všetkej intelektuálnej vágnosti, nezmyselnosti a absurditám má však napodiv veľkú nádej na úspech.

V Spojených štátoch a Kanade začína pozoruhodný sociálny jav. Ženy po dlhoročným manželstvách, v ktorých sa stali matkami heterosexuálne splodených detí, sa po rozvode s pôvodnými manželmi obracajú o trvalú útechu do náručia – iných žien. Nemusí to byť nevyhnutne tým, že by boli od narodenia lesbicky orientované, ale jednoducho aj tým, že – niet mužov!

Áno, vo vyspelých krajinách (kde práve utopické vízie feminizmu prekvitajú) sú muži ohrozeným druhom. A feminizmus (so všetkými svojimi absurditami) uspeje, keď počet žien stúpne nad kritickú hranicu. Nič iné im totiž neostane.

Už dnes je v New Yorku na päť slobodných žien len jeden slobodný muž. V Prahe to bolo v roku 1991 presne 641 363 žien na 570 647 mužov, o 11 rokov neskôr bolo v Čechách už 5 247 000 žien na 4 982 000 mužov. Na Slovensku podľa údajov Štatistického úradu SR bolo v roku 1997 takmer o 150 tisíc mužov menej a v Maďarsku ide tento deficit údajne do výšky až pol milióna. Z tohto trendu (ktorý sa znásobuje tým, že ženy sa tradične dožívajú dlhšieho veku ako muži) môžu vyplynúť tri scenáre budúcnosti:

Tento nepomer sa vyrovná v „pretekoch túžby“, kedy z tradičného žriedla sťahovania národov vo východnej a juhovýchodnej Ázii prídu do prefeminizovaných krajín zasa premnožení muži. Tých bolo v Singapúre už v roku 1900 v pomere dvaja muži na jednu ženu (hoci to malo predovšetkým ekonomický dôvod). Dnes je len v Číne (paradoxne kvôli znižovaniu populačnej explózie a jedináčkovskej politike) o 37 miliónov viac mužov. Ak sa k tomu pridá 31 miliónov osamelých Indov, tak sa majú napríklad Európanky (ktorých je „len“ 25,7 miliónov „navyše“) na čo tešiť…
Druhou alternatívou je mnohoženstvo. Heterosexuálne orientované ženy by svoju túžbu po partnerovi mohli nahradiť adoptovaním moslimského riešenia. Prorok Mohamed totiž po jednej z bitiek, v ktorej padlo veľa jeho bojovníkov, požiadal zvyšných, aby prijali do svojich stanov ovdovené ženy, aby sa tak zachovala ich „rodiaca kapacita“. Ťažko si však predstaviť toho, kto by dokázal kresťansky založenej Európe vnútiť mnohoženstvo. V ére bizarností neo-liberalizmu však môžeme čakať aj pôvodne nemožné. Veď absurdné nemecké vítanie invázie migrantov od roku 2014 ide tak ďaleko, že v rámci „spájania rodím“ môže priviesť do Nemecka ďalšie manželky. Dokonca nevadí, ako sú niektoré nezletilé, veď ich nemusí nahlásiť ako manželky, ale ako dcéry. Veď aj pri nástupe Hitlera boli nemecké súdy príkladne slepé k tejto nenávistnej totalitnej ideológii. Takže nič nové? Sú však aj iné varianty toho istého. Život si hľadá svoje chodníčky a tak je dnes v Prahe už desiatky rokov zavedená funkcia tzv. „přítelkyň“. Na truc feministkám tu tak nažívajú početne nedostatoční muži s premnoženými ženami v pozoruhodnej zhode. Tí muži totiž okrem manželky majú aj „přítelkyni“, ktorá je nezriedka manželke známa a tolerovaná. Tento fenomén už opisovala napríklad aj spisovateľka Oľga Feldeková. Známy literárny teoretik Karel Teige bol názorným príkladom takéhoto súžitia s „přítelkyní“ aj milujúcou manželkou, ktorá o „přítelkyni“ samozrejme vedela (to je podmienka). Manželka baletného majstra Pavla Šmoka jeho bočné vzťahy dokonca považovala za „podporu jeho mužnosti“. A o herec Miroslav Kopecký bol priam propagátorom tohto pozoruhodného fenoménu.
Lesbický raj feministiek sa v prípade masívneho premnoženia žien ponúka priam ako z neba spadlý všeliek. Veď, keď už nebude chlapov – pomôžeme si samé! V takej chvíli príde masám osamelých žien akokoľvek absurdná feministická utopická vízia vhod. Veď tie milióny občanov komunistického lágra, ktorý obsiahol takmer polovicu sveta, tiež nečítali Marxov „Kapitál“ a desaťročia s odkazom naň žili! Koniec-koncov matriarchát sa dodnes zachoval napríklad v kanadskom kmeni Iroquoianov, ktorí pôvodne žili v dlhých spoločných domoch, pričom základom spoločenstva boli – ženy. Najstaršie z nich určovali kto bude v kmeňovej rade a samé radili v najdôležitejších otázkach. Takže návrat k matriarchátu?

Jedinou útechou je, že ak sa vo svete (nie vďaka feministickej propagande, ale ako následok demografického vývoja) presadí tretí variant, mužskí čitatelia týchto riadkov už nebudú na svete.

Gustáv Murín

Použitá literatúra:

Blair, C. – Modern feminists make no sense, The Oklahoma Daily, 1.9.1998

Davis, J. – The women at the war, Daily Mail, Nov.21/1991

Interview with Betty Friedan – US-Playboy No.9/1992

Kaminer, W. – Feminism´s Identify Crisis, The Athlantic Monthly, Oct. 1993

Lloyd, G. – Man of Reason: ”Male” and ”Female” in Western Philosophy, Univ. of Minnesota Press, 1984)

(maj) – Hluché dieťa na objednávku, Plus 7 dní č.19/2002

Murín, G. – Americká žena – zabudnutý fenomén?, Slovenka č.34/1999

Murín, G. – Orgazmodrómy, vyd. Meritum, 1997

Murín, G. – Sex kontra kultura, nakl. Hynek, 1999

Peril, L. – Strange, Beautiful, Revolutionary: Ti-Grace Atkinson, Hermenaut No.16, 1998