Práca na mojej najnovšej „mafiánskej“ knihe MAFIÁNI 5: Sátorovci kontra Pápayovci / Duel Tóth – Muszka / MAFIÁNSKI BRATIA ADAMČOVCI s podnadpisom Mafia na juhu – strach a hrôza ma priviedla na zaujímavú tému – aké sú vlastne šance, že ochranka bossa naozaj ochráni?
Bývalý mediálny magnát a súčasný viacnásobný bankrotár Pavol Rusko bol pri spore o TV Markíza obklopený špičkovou rusko-ukrajinskou ochrankou, ale keď mu po rokoch ponúkla ochranu Polícia, odmietol so slovami (N. Čas): „Myslím si, že keď sa raz niekto rozhodne, tak vám ochranka nepomôže“. On je dokonca unikát v tom, že sa po odoznení hrozby stal rukojemníkom vlastnej ukrajinskej ochranky (viď MAFIÁNI 1: sýkorovci). Nechceli sa vzdať bohatej dojnej kravy a tak ho chránili, aj keď už mal pocit, že netreba. A aby ho o tom, že treba, presvedčili, zdá sa, že ho postrelil vlastný ochrankár. A aby mu naozaj došlo, že sa ich tak ľahko nezbaví, do nemocnice k nemu ako postrelenému prišla na návštevu rodina a ten, čo ho postrelil, držal na rukách jeho dieťa. Pravda to sú len šepkané dohady. Oficiálne sa nikdy na nič nesťažoval.
Sýkorky
Ale aj vtedajší prezident PZ SR Jaroslava Spišiak v televíznej relácii povedal: „Ak sa raz podsvetie rozhodne, že niekoho ,dá dolu‘, nepomôže mu žiadna ochranka. A vždy sa vie, kto to má byť.“
Napriek toľkej skepse mafiánski bossovia na Slovensku nemienili čakať na neodvratný koniec a ochranku okolo seba organizovali. Ako im pomohla?
Jeden, dvaja či tucet?
Mnohokrát som mal možnosť vidieť špičkových vládnych ochrankárov pri výkone ich služby, keďže už desaťročia spolupracujem pri kultúrnych projektoch s rôznymi Veľvyslancami a niektorí majú takúto ochranu automaticky. A vždy znovu si uvedomujem, že najväčším nepriateľom ochrankára je – nuda. Áno, je to tak. V drvivej väčšine času sa okolo chránenej osoby totiž zdanlivo nič nedeje. Útok prichádza nečakane a brutálne rýchlo, ako prepad v džungli. A len špičkový ochrankár dokáže prejsť v sekunde od zdanlivého ničnerobenia k účinnej obrane. Mali mafiánski bossovia na Slovensku takýchto špičkových ochrankárov?
Skúsený bývalý vedúci kriminalista Vladimír Kajaba sa o schopnostiach mafiánskych ochrankárov vyjadril v sérii TV dokumentov „Mafiáni na Slovensku“ skepticky: „Ochrankármi sa stali chlapci len tým, že nosili zbraň alebo cvičili nejaké bojové umenie“. Podľa neho neboli na skutočný výkon ochrany cvičení a pôsobili skôr ako bezprostredné odstrašenie náhodného útočníka a zvýšenie statusu bossa.
Mafiánsky boss Gorila si svoju ochranku údajne cvičil aj tréningmi prežitia. Ale keď si pre neho prišla smrť za kaviarenským stolíkom hotela Astória, bol mu vedľa sediaci ochrankár na nič. Padol spolu s ním, pretože vôbec nepochopil svoju úlohu. V skutočnosti mali byť traja. Jeden v chodbe pred kaviarňou na hliadke, on pri stolíku za dverami do kaviarne kvôli ochrannej paľbe a jeden pri dverách do kuchyne kvôli možnému prepadu odzadu. Namiesto toho jeden jediný sedel pri stolíku s tým koho mal chrániť a pri náhlom útoku neuchránil ani seba. Na Gorilu bolo vedených hneď niekoľko vražedných útokov (viď GORILY V PODSVETÍ). Vedel teda, že mu ide o život a predsa sa neodhodlal zobrať si na miesto konečnej popravy dostatok ochrankárov. Ten jediný s ním šiel ako vôl na porážku.
gorily-obalka
Podcenenie hrozby, či ľahkovážna slepota?
Mafiánsky boss Sýkora mal mnohopočetnú ochranku, ale v rozhodujúci deň 6. februára 1997 sa ľahkovážne spoľahol na sprievod samotného šoféra. A ten padol v spŕške striel prvý.
Mafiánsky boss Holub šiel na stretnutie s Černákom a jeho bandou v predtuche zlého konca. Veď krátko predtým sa ho Černák už dva krát pokúsil zabiť. So sebou mal Holub dvoch naozaj verných pobočníkov. A predsa v rozhodujúcej chvíli, keď si sadali s beštiálnym zabijakom Černákom za kaviarenský stolík v bratislavskom hoteli Danube, jedného ľahkomyseľne odvolal zo strategického postu pri bare, kde by mal dobrý výhľad na prichádzajúceho nájomného vraha Roháča (viď. Róbert Holub – Tajný denník mafiána). Druhý verný strážca a dobrý strelec si síce sadol vedľa Holuba, ale naivne chrbtom ku vchodu do kaviarne. A tak padol pod strelami Roháča mŕtvy skôr, než sa stačil otočiť a vytiahnuť zbraň.
Tajný denník mafiána
Práve preto, že sa okolo bossa zdanlivo nič nedeje, jeho bdelosť klesá. Načo by živil piatich ochrankárov, keď mu na prvý pohľad stačí jeden v kumulovanej úlohe šoféra a poskoka? Veď medzi prvým pokusom o útok na mafiánskeho bossa Čongiho a skutočnou verejnou popravou ubehlo päť rokov. Útočníci dokážu byť trpezlivejší, než ich obeť. Krúžia okolo nej celé mesiaca, aj roky. A potom udrú!
Čongi bol v osudný deň (ako je u mafiánov zvykom) nalákaný na schôdzku iným podšéfom sýkoriek, Dlhým Lacom Bališom, do obľúbenej pizzerie (viď. Mafiáni v Bratislave). Vražedné komando na neho číhalo opakovane, až kým neurobí chybu. A on ju urobil, ako dosvedčil neskôr jeden z vražedných strelcov: „…Dohodnuté a naplánované to bolo tak, že akcia bude len v prípade, že bude šoférovať Peter Čongrády… sledovaním sme zistili, že Čongrády na výjazdovú rampu pri pizzerii necúva, ale ide priamo, a keď otvorí dvere na aute, o ktorom sme vedeli, že je pancierové, má z pravej strany auto, pred sebou dvere a z ľavej strany by musel zoskočiť z rampy, takže nemá kam utiecť a je v podstate v pasci.“ Jeho ochrankár sedel na sedadle vodiča a po vystúpení mu auto bránilo zasiahnuť. Nakoniec sa o to ani nepokúsil a po strelnom zranení sa prestal starať o svojho bossa a snažil sa uniknúť. Totálne nezvládnutá ochrana.
Mafiáni v Bratislave
(pokračovanie zajtra)
Celá debata | RSS tejto debaty