Gustáv Murín

Práca na mojej najnovšej „mafiánskej“ knihe MAFIÁNI 5: Sátorovci kontra Pápayovci / Duel Tóth – Muszka / MAFIÁNSKI BRATIA ADAMČOVCI s podnadpisom Mafia na juhu – strach a hrôza ma priviedla na zaujímavú tému – aké sú vlastne šance, že ochranka bossa naozaj ochráni?

Vopred vyhliadnuté popravisko

   Pre úspech vražedného útoku je dôležité „predpripraviť si“ vyhliadnutú obeť. Na miesto popravy nezriedka lákajú mafiánskych bossov tí, ktorým dôverujú. V tomto smere sa viac krát objavilo meno Ladislav Bališ, prezývaný Dlhý Laco. On zlákal svojho komplica v sýkorovskej bande, Čongiho, na stretnutie do obľúbenej pizzerie na Pečnianskej ulici v bratislavskej Petržalke, kde už čakalo vražedné komando. A hoci mal Čongi so sebou ochrankára, zaparkoval tak zle, že sám sa vystavil strelám zo samopalu, kým ochrankár, krytý opancierovaným Mercedesom, na ktorom prišli, utŕžil len ľahké zranenie.

Mafiánsky boss Žaluď čelil v priebehu svojej krátkej zločineckej kariéry najmenej siedmym útokom (viď Volajú ma Žaluď – …a ešte ma nedostali, Vyd. Matice slovenskej, 2015). A predsa sa nechal tajomným telefonátom zlákať presne na miesto, kde už čakal skúsený odstreľovač. Do Bratislavských mraziarní, ktoré vlastnil, dorazil presne ako si naplánovali. A nanič mu bola ochranka v druhom aute, keď rozhodujúcich sedem krokov od jeho luxusného Ferrari po opancierovaný voz kráčal sám. Veď aj keď padol po jedinej smrteľnej guľke jeho posledné slová patrili ochranke: „Hovoril som vám, že máte stáť blízko pri mne, ko….“

Kniha o Steinhubelovi

Na mafiánskeho bossa Havasiho už raz strieľali v jeho rodnom Senci. Vtedy na to doplatil zranením „len“ jeho ochrankár. Havasi tomu čelil tým, že v aute šoféroval on, aby dvaja jeho ochrankári mohli sledovať blížiace sa autá a čeliť prípadnému útoku. Nepomohlo a 6. júna 2004 na kruhovom objazde pri výjazde z Prístavného mosta skončili on a jeden ochrankár rozstrieľaní, keď jeho Porsche Cayenne zastavilo na stopke. Útočníci ich prekvapili tým, že nevystrčili samopaly z okna, ani tie okná nestiahli, ale začali strieľať cez dvere vlastného auta. To naozaj nemohol nikto čakať. Porsche malo po útoku rozstrieľané obe bočné okná a ďalších asi desať dier od guliek bolo v čelnom skle pred sedadlom vodiča. Guľky vyleteli aj zadným oknom. Názorne to vidieť na zábere zo série TV dokumentov „Mafiáni na Slovensku“. Druhý z ochrankárov stihol vyskočiť na opačnej strane, než odkiaľ prišiel útok, a zachránil sa. Streľbu neopätoval…

Havasi – mafiánska poprava

Pred hlavne popravnej čaty takto nalákali mafiánskych bossov Sýkoru, Žaluďa, Čongiho, Gorilu, Holuba, aj Takáča.

Mimochodom, Ján Takáč nemal v hodine smrti pri sebe žiadneho ochrankára. Rovnako aj Jozef Svoboda. Jána Surovčíka zastrelili pri rannej prechádzke na bicykli, bol pri ňom iba pes.

Jeden nádejný príklad

   Pritom Ján Takáč už jeden smrteľný útok prežil – práve vďaka ochrankárovi. Tri roky pred tým ako skončil pod guľkami mafiánskeho zabijaka, dňa 27. marca 2000, naňho strieľali v známom bratislavskom bare Casey, ktorý vraj vlastnil. Bolo to po hádke a guľka vtedy zasiahla jeho osobného strážcu do krku, hoci terčom bol vraj Takáč. Strelec Tibor V. skončil vo väzení. Tento príbeh je ako z Divokého západu. Tibor V. mal totiž dôvod na pomstu. Takáč ho mal rok pred tým prinútiť vrátiť dlžnú sumu nad milión korún akémusi spoločnému známemu. Na tvár Tibora V. však trestuhodne zabudol a ani Takáčova ochranka nezavetrila včas nebezpečie. A tak mal „pomstiteľ“ terč na dosah. Vďaka obdivuhodnej pohotovosti telesného strážcu neuspel…

Mafiani 4

Aby sa niečo také neopakovalo, pri konečnom útoku konali prefíkanejšie (viď Mafiáni 4: Takáčovci kontra Piťovci, Marenčin PT, 2018). Takáč sa v ten podvečer vrátil domov a ochrankára prepustil. Nepredpokladal, že by ho ešte potreboval. Ale len čo ostal bez ochrany, nastal (ako obvykle) telefonát, ktorý ho vylákal bez prípravy a bez rozmyslu vybehnúť k autu, aby „čosi naliehavé vyriešil”. A tak sa stal bezbrannou obeťou mafiánskej popravy. Názorne to vidieť zo záberu zo série TV dokumentov „Mafiáni na Slovensku“.

Takáč – mafiánska poprava

Neodvratná smrť mafiána

   Brutálny mafiánsky boss Edo Dinič tušil, že jeho dni sú zrátané. Preto sa rozhodol včas odísť. A predsa ho ktosi nalákal na posledný tenisový zápas pred odchodom do bezpečia vily na Francúzskej riviére. Hoci ochranka stála okolo kurtu, nevšimli si rozkopaný chodník k bránke do tenisového klubu, kde sa ukrývala výbušnina. Z ich bossa ostali len kusy tela rozhodené po širokom okolí. Názorne to vidieť na zábere zo série TV dokumentov „Mafiáni na Slovensku“. Posledné našli vyšetrovatelia genitálie – viseli na plote tenisového kurtu.

Eduard Dinič, výbuch

Jeho brat Robert sa takto drasticky presvedčil, že aj on je v ohrození. Pátral po objednávateľovi a útočníkoch, ale šiel zlou stopou (viď Mafiáni 2: DANIŠOVCI, Peter Žaluď Steinhübel, Diničovci, Marenčin PT, 2016). Na domnelého iniciátora vraždy jeho brata dokonca najal osvedčeného zabijaka Lojza Házyho a dal mu aj mastnú zálohu. Ten si na vražednú úlohu vybral dvoch kumpánov, ktorí ho však po spolu preflámovanej noci sami zabili a tú zálohu si privlastnili. Robert Dinič skonal pod strelami tej istej bandy, čo vyhodila jeho brata do nebies, len o päť mesiacov neskôr. Spolu s ním takto skončil aj ochrankár, ktorý vôbec netušil, že keď jeho boss štartuje na parkovisku auto, on má stáť pri ňom a kontrolovať okolie kvôli prípadným útočníkom. Ako spolujazdec otočený chrbtom k útočníkom, nemal šancu chrániť nielen svojho bossa, ale ani sám seba. Názorne to vidieť na zábere zo série TV dokumentov „Mafiáni na Slovensku“.

R. Dinič, ochrankár

Ďalšie fatálne zlyhanie

   Aj Róbert Pál vedel, že je na muške. Neznámy strelec zlikvidoval jeho bossa Jána Takáča pred štyrmi mesiacmi. Len pred dvomi mesiacmi padol pod strelami neznámych zabijakov aj druhý v hierarchii bandy – Jozef Surovčík. Róbert Pál bol tretí najvyšší v bande. V to osudné ráno, 18. novembra 2003, mal jeho ochranu na starosti Peter Horváth. Sám neskôr priznal, že podcenil kontrolu okolia domu Róberta Pála. Auto, z ktorého zabijaci monitorovali zvyky obete, si totiž všimol, ale neprikladal tomu, že stojí na jednom mieste niekoľko dní, žiadnu pozornosť. Tak načo je taký ochrankár?

V tomto prípade došlo k inovácii. Prax ukázala naozaj krvavo, že ochrankár v roli šoféra je fakticky bezmocný. Čongi teda šoféroval, ale ochrankár na strane spolujazdca mu beztak nepomohol, pretože zaparkoval na beznádejnom mieste na ochranu pred útokom. Borbély šoféroval tiež a v aute mal hneď dvoch ochrankárov. To isté skúsil Havasi, ale nepomohlo mu to, pretože útočníci ochrankárom nedali šancu rozpoznať, že sa útok vôbec chystá. Nestiahli totiž okienka na útočnom aute, ale strieľali cez dvere vlastného auta. Pál teda skúsil variant, kedy on šiel vlastným autom a ochrankár za ním svojím. To by malo zmysel, keby sa auto útočníkov priblížilo veľkou rýchlosťou zozadu a ochrankár im vlastným vozom dokázal zablokovať cestu. Ale nakoniec bolo všetko inak (viď Mafiáni 4: Takáčovci kontra Piťovci, Marenčin PT, 2018).

Dňa 18. novembra 2003 okolo 8.00 hod. ráno Pál vychádzal k svojmu autu zn. Volvo EČV BA 300 IG na Trnavskej ulici v Pezinku, keď mu cestu zablokovalo vozidlo značky Audi a vyskočili z neho traja maskovaní muži, ktorí spustili smrtonosnú paľbu z automatických zbraní. Za Pálovým autom bolo pripravené auto VW Golf, EČV BA 297 IH, za volantom s jeho ochrankárom. Ten sa od pása snažil vystreliť, ale zasiahli aj jeho. Výsledok – Róbert Pál mŕtvy a jeho ochrankár utrpel priestrel v oblasti pravého boku nad hrebeňom panvy. Názorne to vidieť zo záberu zo série TV dokumentov „Mafiáni na Slovensku“.

Róbert Pál, poprava

Kto to prežil?

   Bývalý vládny ochrankár ešte z čias prezidenta Svobodu mi vysvetlil, že skutočne profesionálna ochranka sa robí v troch okruhoch. Ten najtesnejší, telesná ochranka, je najmenej účinný a teda aj najmenej dôležitý. Pôsobí skôr ako štafáž a prinajhoršom ako záchranné koleso. Druhý okruh ochrany je na dohľad chránenej osoby a vyhľadáva aktívne prípadného útočníka. Tretí tvorí operatíva zbierajúca informácie tajných služieb, ale aj z vlastných zdrojov, napríklad v podsvetí. V mafiánskych kruhoch sa tomu najbližšie priblížila rusko-ukrajinská ochranka Pavla Ruska, ako to opisuje Peter Tóth v jeho knihe „Komando 52“.

Najmasovejší vrah v dejinách Slovenska, Mikuláš Černák, sa spoliehal hlavne na tretí okruh ochrany včasnými informáciami. Vďaka tomu útočil skôr, preventívne, ale tiež omylne (viď vražda Filipa opísaná v MIKULÁŠ ČERNÁK – BOSS SLOVOM A OBRAZOM, iAdverti, 2014).

E-kniha o Černákovi

Najdokonalejšiu ochranku mal zjavne super-boss Kýbel šéfujúci sýkorkám. Predovšetkým nemal známe miesto pobytu a úkryty striedal. Nevystavoval sa zbytočne na verejnosti. Pamätníci tvrdia, že bol od začiatku veľmi opatrný a aj v sparnom lete mával na sebe nepriestrelnú vestu a kopu pištolí na dosah ruky (viď Mafiáni 4: Takáčovci kontra Piťovci, Marenčin PT, 2018). Po rokoch o ňom vypovedal obžalovaný Trajter takto: „S Lališom som hrával hokej… Lališov príchod na hokej sprevádzali prísne bezpečnostné opatrenia a odchod bol rýchly, bez zbytočných rečí. Chodil na pancierovom aute, ktoré vošlo až do budovy štadióna a jeho ochrankári vždy prezreli šatňu. Až potom mohol vojsť on.“

Najväčším problémom týchto mafiánov je to, že časom náklady na ochranku začínajú uberať čoraz väčší podiel z nimi nakradnutého majetku. A keď sa rozhodne konečne zasiahnuť Polícia, žiadna ochranka im už nepomôže…