Založ si blog

November 1989 inak I. – Ako to začalo

V týchto dňoch budeme svedkami festivalu balzamovania za živa vybraných Neholucionárov. Cez poradenstvo Bútoru už sa stihli niektorí v predstihu cez splátkového prezidenta Kisku „samovyznamenať“ a dodatočne nás budú presviedčať o svojich zásluhách (existujú minimálne tri verzie troch rôznych skupín privatizérov revolúcie), ale o tom, čo všetko zbabrali a ako vydláždili cestu Mečiarovi sa asi nedozvieme. Tak si to povedzme teraz a tu.

Tí, čo sme tento revolučný zvrat v našej spoločnosti zažili naživo, takmer nepostrehli do oči bijúci paradox. Noví revoluční vládcovia ustanovili bizarnú Komisiu, ktorá mala vypátrať, ako sa vlastne dostali k moci. O jej výsledky, ale v skutočnosti záujem nemali. Veď niektorí z nich, a Václav Havel určite, ho vedeli vopred. Práve na jeho príhovor sa do tejto Komisie dostal aj jemu blízky agent ŠtB. Ešte o ňom bude reč. Paradoxom ale je, že aj keď je dnes priebeh tých dramatických udalostí známy, stále tu naša žlťácka tlač pestuje konšpiračnú teóriu, že novembrové udalosti NEspustila samotná ŠtB, ale vznikli „spontánne“. Ťažko si predstaviť absurdnejšie tvrdenie. Porovnajme si fakty:

 

Revolúcia ľahko a rýchlo

   Tajné služby sú bežnými občanmi vnímané ako spoločenstvo ľudí, ktorí môžu páchať zločiny v pracovnej dobe a za štátny plat. Veď aj James Bond je v podstate štátom platený sériový vrah. Na rozdiel od tejto fiktívnej postavy sú v tajných službách často ľudia s ušľachtilými úmyslami. Bez nich by sme sa mnohé nedozvedeli a mnohé by sa nestalo.

Nežná revolúcia v novembri roku 1989 očarila celý svet svojou ľahkosťou, až noblesou, mierumilovnosťou, zamatovosťou a historickou parabolou pokusu uskutočniť tisícročia starú víziu Utópie, keď umelci a filozofi vedú spoločnosť. Za tento čin boli na Nobelovu cenu mieru navrhovaní študenti a ich vodcovia, ale aj symbol občianskeho odporu Václav Havel. V skutočnosti ju mala dostať Štátna tajná bezpečnosť bývalého Československa, teda ŠtB.

ŠtB ako „bdelé oko robotníckej triedy a jej oceľová päsť“ viac ako štyridsať rokov špehovala, prenasledovala, zatýkala, vypočúvala, mučila a aj zabíjala takzvaných zradcov komunistickej vlasti. Tá istá ŠtB po tom všetkom nakoniec v jedinej samovražednej a dokonale úspešnej tajnej operácii zradila tú istú komunistickú vlasť. Tá operácia mala iste nejaký krycí názov. My a celý svet ju poznáme pod menom Nežná revolúcia…

 

Čas plánov a príprav

   Kto navštívil Prahu na prelome rokov 1988/1989 i v prvých mesiacoch roku 1989 a poznal aspoň trochu politickú situáciu, nemohol si to nevšimnúť – viselo to vo vzduchu, bolo to priam hmatateľné napätie, ktoré len čakalo na výbuch, ktorým by sa uvoľnilo. Počas vianočných sviatkov zorganizovala Charta akúsi protestnú demonštráciu na Staromestskom námestí. Dopadla trápne. Komunisti pustili z ampliónov koledy, ktorým chartistické heslá nemohli konkurovať. Biedny hlúčik aktivistov sa bezradne rozišiel do najbližších krčmičiek, aby vareným vínom zapili sklamanie.

V januári 1989 počas takzvaného Palachovho týždňa prebehlo na Václavskom  námestí niekoľko chaotických demonštrácií. Zasiahli uniformovaní aj tajní policajti. Bili ľudí, použili vodné delá, zatýkali. A nič. Zasa všetko zaspalo.

Šepkalo sa, že „to“ prepukne do leta. V okolitých krajinách politická situácia priam vrela. V Poľsku sa Solidarita po intermezze so stanným právom a masovým zatýkaním jej predákov dostala do vlády. Z východného Nemecka masovo utekali občania cez Prahu, kde zanechávali v bočných uličkách k Veľvyslanectvu Nemeckej spolkovej republiky stovky svojich povestných bakelitových trabantov. V Maďarsku sa schyľovalo k pádu komunistickej vlády. Len v Prahe bolo čudné ticho.

Aj leto roku 1989 prebehlo v Československu nepochopiteľne pokojne. Ani výročie sovietskej okupácie z roku 1968 nepriviedlo v horúcom auguste ľudí do ulíc. Na jeseň ani náznak verejného odporu proti režimu. Dňa 7. novembra 1989 padol Berlínsky múr a s ním sa zrútil aj komunistický režim vo východnom Nemecku. Zasvätení sa dušovali, že v ČSSR to konečne prepukne začiatkom decembra na Deň ľudských práv. Bol to amatérizmus. Až keď vec zobrali do rúk profesionáli z ŠtB, udalosti nabrali dramatický spád.

 

Prečo práve 17. november

   Plánovači ŠtB prišli na geniálnu symboliku. Našli dátum, ktorý je v  Čechách zvlášť citlivý a zapadal do plánu spustiť prevrat s pomocou študentov a umelcov. Študentov preto, lebo sú ľahko mobilizovateľnou masou, ktorá nehľadí na následky a nie je zaťažená vlastnou rodinou či kariérou. Umelcov preto, lebo každý takýto zásadný protest potrebuje ľahko identifikovateľné tváre, dramaturgiu, ale aj technické zázemie (demonštrácie na Václavskom námestí napríklad ozvučovali technici známych populárnych kapiel). A 17. november preto, lebo v ten deň roku 1939 boli nacistami tvrdo potlačené demonštrácie českých študentov proti nacistickej okupácii a nasledovala séria ich popráv a deportácií do koncentračných táborov. Prvou obeťou bol pri predošlej protinacistickej demonštrácii k vzniku Československa študent medicíny Jan Opletal. Preto bol tento deň v roku 1941 vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva, a práve v roku 1989 bolo jeho 50-te výročie. Tá symbolika bola krištáľovo jasná – totalitný režim nacistov krvavo potlačil študentské protesty pred päťdesiatimi rokmi a totalitný režim komunistov sa mal zdiskreditovať rovnako. Na to bol potrebný aspoň jeden zabitý študent, a aj s tým plánovači ŠtB počítali.

Dňa 17. novembra 1989 bola oficiálnou mládežníckou organizáciou SZM pod kontrolou komunistickej strany zvolaná spomienková slávnosť. Bolo to tak dokonalé krytie, že ani už vtedy vopred obetovaní komunistickí papaláši nemohli mať námietky. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dohodnuté, že bezpečnostné zložky nezasiahnu, ani keby došlo k  prejavom študentskej nespokojnosti. Jakeša už dávnejšie utajená skupina vo vlastnej ŠtB diskreditovala tým, že nahrala a ilegálne rozširovala jeho dôverný prejav na straníckom aktíve v západných Čechách, kde sa totálne znemožnil výrokom, že sa cíti „jako kůl v plotě“.

Nikto z oficiálnej opozície stelesňovanej Chartou 77 nebol v piatok 17. novembra 1989 v Prahe. Niekto ich včas upozornil, aby sa zbytočne nepriplietli do rozbehnutého scenára. Išli na chaty (?!), ako vzorní občania. Václav Havel na svoj Hrádeček. Len Alexander Dubček pricestoval do Prahy a neplánovane sa priplietol k zhromaždeniu študentov pri vysokoškolských internátoch na Albertove, ako o tom píše Jozef Banáš v knihe „Zastavte Dubčeka!“. Dubček bol však hneď preventívne zatknutý a  keď už bolo po všetkom, zase prepustený. S ním sa nepočítalo…

Manifestácia sa mala skončiť zvyčajnými, nudnými prejavmi. Tieto neboli až také nudné, ale hlavne manifestácia prerástla do demonštrácie. V dave boli štandardne príslušníci ŠtB s neštandardnými úlohami. Namiesto potláčania protestov ich mali, naopak, povzbudzovať a týmto provokatérom sa aj podarilo strhnúť dav už mimo kontroly oficiálnych organizátorov na pochod hlavným mestom. Pozoruhodné je, že študenti nepustili z rúk neskôr mediálne veľmi užitočné rekvizity v podobe kvetov a sviečok, ktoré mali pôvodne položiť k hrobu Jana Opletala. Na toho sa zabudlo…

Provokatéri ŠtB viedli bezstarostný dav študentov na vopred vybrané miesto na Národní třídě k Národnému divadlu. Tam totiž malo dôjsť k prepojeniu študentskej masy a vážených divadelníkov, národných umelcov. Scéna bola naaranžovaná tak, že  krvavému stretu sa nedalo vyhnúť, aj keď sa o to viacerí študenti pokúšali. Zásahové jednotky vyčkali, kým sa dav približne 2 000 študentov dostal k Národnému divadlu, a potom ulicu zo všetkých strán uzavreli. Vtedy prišli k úžitku rekvizity kvetov podávaných policajným ozbrojencom a zapaľovanie sviečok pred ich hrozivou hradbou, čo kamery (je tiež pozoruhodné, kde sa tam odrazu vzali) nezabudli zaznamenať pre históriu. V presne načasovanej chvíli nastalo krvavé „rozháňanie davu“, hoci ten by sa rozišiel aj bez bitky. Dôvod bol prostý. Tu malo dôjsť k dôležitej katarzii (povedané divadelným slovníkom), keď zbití študenti hľadali úkryt práve v budove Národného divadla a vždy takí citliví umelci boli na vlastné oči konfrontovaní so surovosťou režimu. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí, to už je masaker. Všetko viedlo k logickej reakcii – režim, ktorý bije naše deti, nemôžeme akceptovať. Masa študentov sa spojila s katalyzátorom umelcov, presne podľa plánu. Nasledoval štrajk študentov a štrajk divadelníkov, ktorí namiesto hrania diskutovali s divákmi o neúnosnosti takéhoto vedenia štátu. Divadlá sa stali ideálnymi tribúnami protestov. Všetko klaplo až nečakane účinne.

Chýbala len mŕtvola. Aj tú zohnali.

 

Hľadá sa obeť

   Identifikácia „živej mŕtvoly“ sa vyšetrovacej Komisii po Novembri 1989 podarila prakticky hneď, v ďalších rokoch sa objasnili aj detaily tejto úspešnej dezinformačnej akcie (na dezinformácie mala ŠtB najlepších špecialistov vtedajšieho „tábora komunizmu“) aj preto, že „mŕtvola“ sama prehovorila – volá sa Ludvík Zifčák.

Zifčák bol mladý príslušník ŠtB, a keďže ho disidenti nepoznali, dostal za úlohu preniknúť medzi nich. Čiastočne sa mu to podarilo, keď sa v polovici marca 1989 na súde s predstaviteľmi „Nezávislého mírového sdružení – Iniciativy za demilitarizovanou společnost“ zoznámil s manželkou Petra Uhla. Ten bol známym disidentom, ale hlavne mal kontakt na Rádio Slobodná Európa a iné dôležité západné médiá. Zifčák sa predstavil ako študent Růžička z Ostravy. Neskôr na pokyn nadriadených založil fingované „Nezávislé studentské sdružení“ a medzi pražskými študentmi rozdával letáky, ktoré nápadne pripomínali vtedy aktuálne vyhlásenie „Několik vět“. Ale jeho hviezda chvíľa prišla až 17. novembra 1989.

Zifčák spolu s ostatnými tajnými agentmi ŠtB priviedol masu študentov pred obušky Pohotovostného pluku. Mimochodom, s jeho príslušníkmi sa veľmi dobre poznal, veď tam slúžil ako veliteľ roty. V presne stanovenom okamihu brutálneho zásahu Zifčák „padol“, pričom mu hneď priskočila „na pomoc“ ďalšia pracovníčka ŠtB, Drahomíra Dražská. Zifčák mal plátennú tašku vo farbe trikolóry, ktorá sa dobre pamätala, a preto vedeli že bude mať dosť svedkov. Jedným z nich bola aj študentka Jana Matějková, ktorá nezištne zháňala pre „smrteľne zraneného študenta“ pomoc. Do tretice svoju úlohu zohrala pohotovo privolaná sanitka a prítomná lekárka, tá mu dávala naoko umelé dýchanie. Vzápätí vyhlásila, že jeho stav je kritický, naložili ho do sanitky a „mŕtvy študent“ zmizol.

Tým sa to neskončilo. Teraz prišla hviezdna chvíľa Drahomíry Dražskej. Všetkým, kto boli ochotní počúvať, srdcervúco vykladala ako jej kamarát prišiel o život „dobitý tými sviňami“. Už mala (podobne ako Zifčák) kontakty na disidentov, a hlavne na farára Payna, ktorý mal zasa prepojenie na Uhla. Tomu nahlásila dve najdôležitejšie informácie – meno „zabitého študenta“ Martina Šmída a jeho dátum narodenia. Uhl neskôr priznal, že pod dojmom tejto správy porušil zásadu spravodajstva a túto informáciu si neoveroval. Večer ju už vysielalo Rádio Slobodná Európa.

Komunistická televízia sa márne pokúšala fámu vyvrátiť, keď zohnali oboch existujúcich študentov Šmídov živých a zdravých (jeden z nich v tom čase v Prahe ani nebol) a predstavila ich vo večerných správach. Už bolo neskoro. Na ten moment sa pamätám veľmi presne. Symbolika vraždiaceho totalitného režimu zaúčinkovala a bolo jasné, že je neudržateľný.

Zifčák k tomu neskôr pre médiá sám povedal: „Fáma o smrti študenta mala jediný cieľ: vyvolať v krajine nepokoje, no nie také, ktoré by viedli k zmene politického systému. Išlo nám o výmenu vedenia komunistickej strany.“ A dodal: „Dezinformácia o smrti študenta sa rozšírila, vypukli protesty. Keby to Jakešovi oponenti (v komunistickom vedení, pozn. aut.) nechceli, k ničomu by nedošlo. Vyriešilo by sa to za pár minút, stačilo pozatvárať niekoľkých vodcov.“

Nech nás neprekvapuje, že bývalý agent ŠtB z Prahy odpovedá po slovensky. Je po rodičoch rumunský Slovák.

Ktosi napísal, že Poliaci bojovali za porážku komunizmu posledných desať rokov, Maďari desať mesiacov, Nemci desať týždňov a Česi so Slovákmi desať dní. Veľkú zásluhu na tom má aj tá „živá mŕtvola“.

 

Deus ex machina

   Deus ex machina (doslova: Boh na mašine) je výraz používaný v divadelníctve, keď do deja na scéne vstupuje nečakaný prvok, ktorý ho môže ľubovoľne meniť podľa zámerov autora. Havel ten výraz iste poznal.

Takouto „božskou“ silou vtedy v Československu vládli len dvaja ľudia: Rudolf Hegenbart z vedenia KSČ a jemu ideologicky podriadený generál Alojz Lorenc, ako šéf ŠtB. Viac o nich píšem v knihe „GORILY V PODSVETÍ – MAFIA.SK“, napríklad:

O tajných dohodách s Havlom píše JUDr. Jaroslav Klenovský na web-stránke Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov takto:

„…Rudolf Hegenbart byl jmenován do své funkce v r. 1987 v rámci Gorbačovovy perestrojky se souhlasem Jakeše jako vedoucí 13. oddělení ÚV KSČ, které řídilo tyto nejdůležitější složky komunistické moci: armádu, policii, soudy a prokuratury.“

Cituje JUDr. Hulíka: „Hegenbart uvedl v několikanásobném rozhovoru se mnou (Hulíkem), že někdy v létě 1989 za ním (t. j. za Hegenbartem) přišel Lorenc a navrhoval mu udělat spiknutí proti tehdejšímu vedení KSČ. Hegenbart prý odmítl.“

JUDr. Hulík bol členom Parlamentnej komisie pre dohľad nad vyšetrovaním 17. novembra… A práve na jej pravidelnom zasadnutí mal prebehnúť aj tento  pozoruhodný dialóg dvoch jej členov:

„Bartuška: ´Tuhle slavnou revoluci připravil generál Lorenc s Hegenbartem a dalšíma partajníkama, kteří se předem dohodli s některýma lidma v opozici. Protože Vy (míněn Danisz) sám víte nejlépe, že kontakty mezi StB a Chartou byly velmi intenzívní a zdaleka nebyly jen pracovní.´

Dr. Danisz (křičí na Bartušku): ´Tak já ti něco řeknu. Vašek Havel mi tuhle říkal: ´Toho Hegenbarta nechte na pokoji, ten pro vás udělal tolik, že se budete jednou divit, až to všechno řeknem. Zatím o tom musíme mlčet.´ To je, co? Takže si přestaň hrát na chytrýho. Nikdo o to nestojí.´“

Bartuška bol príliš zvedavý zástupca študentov a Dr. Danisz zastupoval v Komisii Občanské forum. Podľa JUDr. Klenovského bol osobným priateľom V. Havla a súčasne konfidentom ŠtB.

O tom, že ŠtB držala v rozhodujúcich novembrových dňoch ochrannú  ruku nad práve sa formujúcou alternatívnou mocou, prehovoril sám generál Lorenc v knihe Dešifrovaný svet: „…udalosti, ktoré hrozili prerásť do živelného vývoja, mohli byť predsa len niekým usmerňované a ďalej na rokovanie bol potrebný partner… Preto nebolo rozohnané, či pozatýkané pražské Občanské forum. Ani Verejnosť proti násiliu.“

Tajné dohody Havla s komunistami potvrdil v rozhovore pre sme v roku 2008 aj Ján Budaj:

„Hlavnou udalosťou, formujúcou dianie u nás po páde režimu bolo, že Občianske fórum v Česku urobilo za naším chrbtom tajnú politickú zmluvu s KSČ. Jej existenciu potvrdili neskôr protagonisti OF, aj relevantní historici, ktorí mali k dispozícii archívy a výpovede aktérov… OF v týchto tajných rokovaniach zastupoval Václav Havel, KSČ zase Marián Čalfa. Obsah ich dohôd sa snaží objasniť napríklad historik Jiří Suk v knihe Labyrintom revolúcie, v ktorej uvádza konkrétne citáty o tom, ako si Havel predsavzal túto dohodu utajiť pred nami, aj pred celou verejnosťou. KSČ mu výmenou za ňu poskytla hlasy vo voľbe prezidenta.“

Dňa 29. decembra 1989 bol Václav Havel zvolený za prezidenta ČSSR, a to pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý hlasoval podľa komunistických zvykov jednohlasne za toho istého Havla, ktorého predtým rovnako jednohlasne odsudzovali a aj väznili. Za hŕstku kooptovaných poslancov Občianskeho fóra to komentoval Havlov priateľ Michael Kocáb: „Bola to bizarná jednomyseľnosť dvoch nepriateľských blokov“. Ešte aj takí kovaní komunisti ako Jakeš a Biľak, či Mohorita hlasovali za! Trvalo im to prikývnutie novým pomerom aj s formalitami iba tridsaťpäť minút…

Havel v rámci ceremoniálu prisahal, že bude dodržiavať komunistickú Ústavu! Tohto autora absurdných drám takáto absurdita nielen neznepokojovala, nijako to neotriaslo ani jeho disidentskou dušou bojovníka proti komunizmu. Naopak, za svojho najbližšieho spolupracovníka si zvolil komunistu Mariána Čalfu, spoluautora obuškového zákona umožňujúceho krvavú bitku študentov na Národní třídě, ktorá vyniesla Havla k moci. Kruh sa uzavrel…

 

(pokračovanie)

 

Únosy detí na Ukrajine? Ako funguje „double standard“. . .

03.06.2023

Na Západe je známy aj výraz „double standard“, kedy určité kritériá sú na jedných aplikované, na iných nie. A dobre vedia, čo to znamená. Vo Vietname Američania najskôr barbarským bombardovaním civilných cieľov narobili tisíce sirôt a potom ich asi 3 300 odviezli z Vietnamu, z čoho boli aj súdy s podozrením na ÚNOS! Ale nikomu nenapadlo vydať kvôli tomu na [...]

Náckovia na Slovensku?

02.06.2023

História sa opakuje. Zvlášť, keď jej niekto pomôže. Mnoho príslušníkov SS utieklo po II. svetovej vojne z Európy za výdatnej pomoci ilegálnej siete Odessa, ako o tom píše Frederick Forsyth v knihe „Spis Odessa“ a významnou prestupnou stanicou bol aj Vatikán! Viacerí sa usadili v USA a Kanade, kde nie je dodnes nacizmus považovaný za zločinnú ideológiu (??!). [...]

Predvolebná reinkarnácia, či prekabátenie Matoviča a jemu podobných

29.05.2023

História sa opakuje. Po Novembri 1989 sa viacerým komunistickým poskokom podarilo reinkarnovať do novej doby. Žiarivým príkladom je Ján Štrasser, profesionálny komunistický vriťolezec (viď výber „Nám s úsmevom sa kráča… The best of KSS & KSČ“, kde mu patrí čelná pozícia medzi autormi komunistických „častušiek“), ktorý dvakrát podpísal Antichartu. [...]

hlasovací preukaz

Hlasovací preukaz na prvé kolo volieb sa dá osobne vybaviť do piatka

19.03.2024 10:30

Vybaviť preukaz môže za voliča aj ním splnomocnená osoba.

Vladimir Putin, Moskva, Rusko

Útok na Volkova bol mrazivo účinný. Dokazuje návrat ruskej špionáže do studenej vojny

19.03.2024 10:25

Rusi do každej vojny vstúpili v zlom stave, potom ale postupne, vďaka vysokému počtu ľudí a nulovému rešpektu k ich strate, sa dostali do formy.

Jaroslav Haščák

V kauze Gorila opäť obvinili Haščáka a ďalšie osoby

19.03.2024 09:36, aktualizované: 09:57

Ide o trestné činy založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny či korupčné trestné činy.

Kurimany, zrútený most

Nemeckú statičku Sabine H. uznal súd za nevinnú v kauze spadnutého mosta na Spiši

19.03.2024 09:24

Tragédia si v novembri 2011 vyžiadala štyri ľudské obete a ďalších zranených.

gumurin

Ako to vidím

Štatistiky blogu

Počet článkov: 732
Celková čítanosť: 6271347x
Priemerná čítanosť článkov: 8567x

Autor blogu

Archív

Odkazy