Gustáv Murín

Roky pred Novembrom 1989 som bol vo veľmi priateľskom vzťahu s viacerými vedúcimi osobnosťami Nežnej revolúcie a najmä s jej budúcim vodcom Jankom Budajom. A v rámci tejto priateľskej siete som bol telefonicky pozvaný aj na prvé zhromaždenie VPN dva dni po udalostiach na Národní třídě v Prahe. Bolo to v Umeleckej besede a dav bol taký hustý, že som sa k zakladateľom hnutia už nepredral. Skôr, než som si stihol rozmyslieť, čo ďalej, osud chcel, aby sa oni vybrali z budovy cez ten dav kamsi do vopred im známeho útočiska. Ten dav sa rozhrnul a oni prichádzali rovno ku mne. Ale oči už mali upreté do budúcnosti, jednoducho ma prehliadli. Vtedy som pochopil, že už začína separovanie vedenia od ostatných a keď ma po pár dňoch predsa len zavolali do Poradného zboru KC VPN a aj na stretnutie vedenia VPN s aktivistami z celého Slovenska, opakovane som sa presviedčal, že títo moji kamaráti vôbec netušia, ako sa robí revolúcia. Boli len figúrkami v hre, ktorá sa už dávno pred tým dohodla tajne v Prahe. Veď tí rozhľadenejší vo vedení ŠtB a KSČ tušili, že je načase zmeniť režim a pri tom sa nabaliť z fondov, na ktoré v tom revolučnom chaose nik nepomyslel (napr. tajné fondy oboch organizácií). A tak ochotne pomáhali týmto našim salónnym revolucionárom, aby uverili, že niečo aj riadia. Ale nevyhnutne čoskoro začali bojovať sami neholucionári medzi sebou o tých pár minút „slávy“. Som rád, že som pri tom nebol a len s odstupom sledoval, ako pôvodne všetkými milovaného vodcu revolúcie Janka Budaja jeho vlastní intrigami surovo vystrnadili z politickej scény. Na Nežnej revolúcii mám však predsa len malú, skôr symbolicko-praktickú zásluhu. Pri prvej masovej demonštrácii som prichádzal z vedeckého laboratória neskôr a námestie už bolo plné. Mal som sa drať na tribúnu medzi „svojich“, ale mňa zaujalo, že preplnené námestie tvorila aj historická budova dnešného Ministerstva kultúry s vysokým lešením. A na tú sa liepali všelijakí zvedavci. Pri preťažení to mohlo spôsobiť pád lešenia a tragédiu, čo by celý revolučný vývin zarazilo. Tak som sa vyštveral na to lešenie a z najbližších neznámych som zostavil stráž, ktorá bránila ďalším, aby tam vyliezli. Pokojne som kvôli tomu oželel aj to, že som sa na tú tribúnu vtedy (ale ani potom) nedostal.

Divadlo namiesto činu

   Vopred zdôrazňujem, že obrovská práca študentov a hercov pri erózii komunistického režimu, ich obetavé výjazdy po celom Slovensku si zaslúži našu úctu. Akurát, že práve títo skutoční revolucionári ostávajú v anonymite, či sa skromne k svojim zásluhám nehlásia. O to viac máme dnes dodatočných hrdinov. Len z tej hŕstky zakladateľov VPN sa vytvorili minimálne štyri skupiny pamätníkov, ktorí si pamätajú zaručene niečo iné, než tí ostatní…

Ja si zasa pamätám scény, ktoré humoristické spracovanie priam vyžadujú:

Uprostred tých revolučných dní, na prelome novembra a decembra, mi niekto zavolal z VPN, že mám prísť na verejnú debatu s aktivistami VPN o životnom prostredí. To bola celkom legitímna požiadavka, lebo už od októbra roku 1988, kedy vyšla moja reportáž „Plánované pláne“ (Lit. týždenník, 7.10.1988), sa okolo mojich článkov (nasledovala reportáž „Vrásky krásky na Dunaji“, Lit. týždenník, 16.6.1989) strhla dovtedy nemysliteľná polemika. Hoci ma dotknuté komunistické organizácie udali verejne na prokuratúru (kde som už bol predtým vyšetrovaný pre podobnú autorskú aktivitu medzi ochranármi), šéfredaktor Vincent Šabík sa ma zastal a namiesto zákazu publikovania (ktorý som zažil predtým opakovane), otvoril tému na verejnú polemiku. Takže som predpokladal, že asi v tomto duchu si tam spolu s inými niečo povieme. Ale keď som prišiel do šatne Hviezdoslavovho divadla, zažil som šok. Bolo tam celé vedenie VPN!

Prvé, čo mi napadlo, som hneď aj vyslovil, lebo som ich roky všetkých poznal: „Čo tu preboha, robíte?“

A Feldek odpovedal: „Ideme hovoriť s ľudom!“

Ja na to: „Čo je to za nezmysel? Veď tu sa bude len rečniť a vy nesmiete strácať čas. Vy máte sedieť niekde dobre schovaní a dávať dokopy zoznamy nových ľudí, čo obsadia momentálne najdôležitejšie posty. Vyberajte nových ministrov, poslancov, veľvyslancov, ale nerečnite zbytočne!“

Vtedy sa zdvihol Zajac a povedal: „Ty tomu nerozumieš!“

A išli sme. Bolo to celé omyl. Ja som tam nemal čo robiť, lebo to bolo stretnutie šéfov miestnych VPN-iek z celého Slovenska. A naši revolucionári (boli tam Budaj, Zajac, Gál, Šimečka, Feldek a ďalší, v pozadí sedel v rozpakoch aj pán Chudík) tam mali prísť pripravení, ale oni neboli.

Takže sa tam zdvihol chlapík zo Žiliny, čo hovoril česky, a povedal: „Máme pod kontrolou městský rozhlas, tiskárnu a k dispozici divadlo. Co máme dělat?“

Odpoveď znela presne v duchu hesla v 68-mom: „Sme s vami, buďte s nami“.

Žiadne konkrétne informácie, inštrukcie, nič užitočné. Zbytočné reči a navyše už vtedy sa ukázalo, že im veľká časť ani VPN-károv nerozumie. Jano Budaj objavil slovo „decízori“ a nadužíval ho, kde mohol. Okrem toho sa objavili slovné spojenia ako „tvár nepriateľa“, „ostrovčeky pozitívnej deviácie“, či slovo „konsenzus“. Lístočky s otázkami zo sály išli cezo mňa, lebo som sedel na kraji stola na pódiu, takže dobre viem, čo tam tí ľudia písali: „Hovorte zrozumiteľnejšie, my vám nerozumieme.“

Lenže naši revolucionári úplne podcenili zrozumiteľnosť svojich vyhlásení. Takže to potom Mečiar mal o to ľahšie.

Ten míting v divadle mal pokračovanie. O niekoľko dní som sa zastavil v Mozartovom dome na VPN-ke a Juro Flamík mi povedal vyčítavo: „Prečo si tu nebol včera, potrebovali sme kooptovať päťdesiat nových poslancov do Federálneho zhromaždenia. Posielali sme do Prahy skoro každého, kto šiel po chodbe.“

Necitujem to presne, ale v tomto duchu sa práve v tej chvíli aj objavil jeden z tých „šťastne kooptovaných“. Matne som si ho pamätal z ochranárskych akcií a na to, čo povedal, bolo ešte kuriózne, že bol Čech. Hlásil, že ráno dorazil do Federálneho zhromaždenia a zapísali ho ako poslanca niekoľko minút predtým, ako tam za danú obec dorazila kandidátka miestneho vedenia VPN. Takže ona išla domov s prázdnou a tento im cudzí človek sa úprimne pýtal: „Hele, já ani nevím, kde to je, neměl bych tam zajet a představit se jim?“

Ale nad tým si hlavu nikto nelámal. Odišiel som šťastný, že som sa takto nestal poslancom za niekoho, kto ani nevie, že existujem.

Absurdity za pochodu

   V Koordinačnom centre VPN panovali moji drahí priatelia intelektuáli neuveriteľne amatérskym spôsobom. Už pred novembrom 1989 prebiehala medzi ochrancami prírody debata, či má prevládnuť ochotnícky alebo profesionálny prístup k ochrane Prírody. Tú debatu prerušili revolučné udalosti a v nich v tichosti prevládli ochotníci. Tu je príklad.

Do centra VPN som sa dostavil až na priamu výzvu naozaj kuriózne. Kráčal som jedno decembrové popoludnie po námestí SNP, keď pri mne zabrzdila papalášska čierna Tatra 613 aj so šoférom – po nejakom komunistickom funkcionárovi – z okna sa vyklonil Laco Snopko a zavolal: „Kde si, Gusto, keď my robíme revolúciu, tak už konečne príď!“ Mal som šťastie či smolu, že som sa tam vybral v naozaj pamätný deň, keď tam dorazila správa o udalostiach v Rumunsku. Okamžite sa spustila debata, ktorá nebrala konca kraja. V nej dominoval nemenovaný televízny režisér, ktorý nám farbisto opisoval, ako má na telefóne takmer každého herca a ako skvelo narežíruje vyhlásenie našej zásadnej rezolúcie k Rumunsku. Takže mu nakoniec prischlo spísanie tej rezolúcie. Nebol veľmi šťastný, tiež si to predstavoval inak. Po ďalšej nekonečnej debate bolo konečne niekoľko tých štátnických viet na svete. V tej chvíli sa zistilo, že ich nikto nezapisuje a začalo sa odznova. Nakoniec už bola konečne rezolúcia v poznámkach pána režiséra a ten sa v pokročilých hodinách vybral ešte s niekým hľadať ešte otvorenú kanceláriu s písacím strojom, aby tomu textíku dali reprezentatívnejšiu podobu. Po dlhšej dobe sa teda zjavili, ale to už sa pán režisér kamsi ponáhľal a tak tú dejinnú úlohu odniesť rezolúciu do televízie pripadla náhodnej delegácii v zložení Milan Šútovec (v tej dobe už poslanec FZ a neskôr šéf jednej zo Snemovní FZ, čo kydal na Dubčeka) a ja. A ja len preto, že pán Šútovec mal auto a sľúbil ma zviesť domov, lebo sme bývali v jednej štvrti. To, čo sa v tej televízii udialo, bolo tak, ale tak bizarné, že som už viac na žiadny Poradný zbor nešiel.

Vysvetlenie je prosté. Keď sme prišli na vrátnicu STV v dnešnej budove Ministerstva kultúry SR, nikto ju nestrážil, bol tam len ospalý vrátnik. Keď sme mu oznámili o čo ide, zavolal službe v štúdiu. Odtiaľ po čase prišiel úplne rozklepaný človek a s hrôzou v hlase nám oznámil, že v televízii už dávno odznela rezolúcia o udalostiach v Rumunsku. Samozrejme, že iná, vydaná v Prahe a podpísaná OF aj VPN, pretože akurát v ten večer bol v Prahe Ján Langoš a jeho súhlas stačil. Boli sme tam za blbcov. Ale ten redaktor aspoň snaživo sľúbil, že tú našu rezolúciu prečítajú na slovenskom okruhu. Neviem, či to urobili, ale pre mňa tá lekcia revolučného chaosu vo VPN dokonalo stačila.

Hlas kotolne

   Veď aj preto sme ako jediní uverejnili v prvom porevolučnom samizdate Hlas kotolne jeden z nápisov, ktorý sa v tých dňoch objavil na múroch v bratislavskom Starom meste. Ten znel: „Opitý mocou, neriaď!“. Lenže naši priatelia vo VPN riadili, až doriadili, čo mohli. Verím, že už veríte, že takto do-riadená revolúcia sa dala prečkať len s humorom. Takto sme si to v našej časopiseckej kotolni sformulovali:

,,… Hlas kotolne je časopis, ktorý vznikol z neodbytného pocitu, že uverejňovať v oficiálnych novinách znamená pridať sa na čiusi stranu. HK nemá redakciu, aj redakčná rada sa schádza len raz do mesiaca na pokec. Preto je HK prispievateľským korešpondenčným občasníkom, ktorý nesleduje nejakú tendenciu a závisí od poslaných príspevkov. V zásade uverejňujeme všetko, čo príde a zdá sa nám dobré… Každý môže písať iba pod pseudonymom. Nejde nám o mená, ale o myšlienky; vlastným menom sa označujú len osoby verejné, pričom kritizovaný má automatický nárok na uverejnenie článku.“ (Rubrika ČéČé – čo čitatelia?!, HK 7/90)

Autorská základňa vzišla z bývalých členov vysokoškolských divadelných súborov vystupujcich v divadielku U Rolanda na Hlavnom námestí. Spočiatku boli hlavnými rubrikami „Literátgrupa Máslostroj“  Ivana Mizeru, „Radoví členovia predsedníctva“ Andreja Ferka (autora výstižnej skratky „Neholúcia“) a „Kútik aktuálnej dystópie“, ktorý som písal pod pseudonymom Medzinárodný. Časom pribudli aj dnes známi autori a i autori z Čiech – ukážky nájdete TU.

Medzi nimi až neuveriteľne presnú prognózu toho, čo nám radnica v Bratislave chystá v týchto dňoch (Návrh, HK 2/89):  „V porevolučných dňoch navrhli premenovať Námestie SNP na Námestie VPN a keďže myslia aj na „sesterskú organizáciu“ OF navrhli aj premenovanie Václavského námestia na: 1. Havlovské, 2. Václavácko-Havlovské, 3. alebo prosto U dvou Vašků.“ Nepripomína vám to niečo z dnešných dní?

Myslím, že tú slobodu slova sme u nás založili práve tou podmienkou, že každý autor musel mať povinne pseudonym. O to slobodnejšie písali a o to sviežejšie, a samozrejme aj bláznivé, príspevky to boli. Časom ich začali preberať aj nové denníky a týždenníky, ukážky sa objavili vďaka Eugenovi Gindlovi aj vo VPN-denníku Verejnosť, dokonca bol v réžii Zdenka Cho nakrútený groteskný televízny dokument z vybraných príspevkov Hlasu kotolne. V rámci neho sa po prvý krát za dlhé desaťročia objavila na obrazovke nahá slečna. Celé nakrúcanie malo dva prekvapujúce momenty – niektorí autori HK protestovali proti tomu, aby pozadie ich krátkych vystúpení tvorila práve tá slečna a ešte kurióznejšie bolo, že čerstvo nakrútený materiál ukradol ktosi od techniky a odniesol ho aj s udaním na vedenie VPN. V Hlase kotolne sme to komentovali slovami:

,,Nie je pravda, že prvého na ÚV VPN na Jiráskovej cenzurovali V. Mečiara. Pred rokom sa nahrával v Budajovej kotolni na Moskovskej ulici v Bratislave televízny Hlas kotolne do Obscény č.1. Ihneď po zázname sa po bratislavských uliciach nočným mestom rozbehol vtedy ešte nie riaditeľ televízie, ale ním sa chcejúci stať zamestnanec, hrejúci pod pazuchou kazetu s nasnímaným materiálom. Ústredný výbor sídlil vtedy i teraz na Jiráskovej (medzitým z konšpiračných dôvodov premenovanej na Ventúrsku – na počesť nášho redakčného pirateware VENTURA PUBLISHER 3.0 – žiadame ulicu dopremenovať korektne na „Ventúrska ver.3.0 ul. „). Kazetu samozrejme scenzurovali v zložení (KC*KV – Feldek): Odvysielalo sa vtedy to, čo sa odvysielalo. Neodvysielalo sa to, čo sa neodvysielalo. Mimochodom – cenzuroval vtedy spolu s Galákom, dr. Haasem a Ferkloškom aj ten neohrabaný Mečúň s tlstými ušami. Márne teraz huhle, že je to neetické…“ (Prví sme boli prví, HK 14/92)

Ani neviem, či to bolo potom naozaj aj odvysielané. Autor unikátnej obrazovej verzie HK, Zdeno Cho, tvrdí, že áno. Mimochodom, všimli ste si ako ten najpotrebnejší humor práve 30 rokov po Neholúcii z oficiálnych médií vyprchal? Česť kotolníckej pamiatke!