Gustáv Murín

Pamätné televízne vysielanie Televízneho klubu mladých (TKM) z decembra 1989 (o ktorom som tu písal už v roku 2015 a vzhľadom k očakávaným najnovším ováciám opäť pripomínam v rámci spomienkovej série) je príkladom týždennícko-hríbovského prekrúcania tejto etapy našich dejín, teda Novembrovej revolúcie. Stručne povedané – v tie revolučné dni došlo k prvému revolučnému excesu a síce pokusu o mediálnu popravu národného umelca Vladimíra Mináča v priamom televíznom prenose!

Keďže som pri tom nie náhodou bol, môžem z prvej ruky podať svedectvo o falošnom hrdinstve pána Niča. A klamstvách, ktoré okolo tohto „hrdinstva“ splietajú Hríb a spol., čo zároveň poukazuje na kredibilitu čohokoľvek, čo nám podsúvajú na základe zavádzania, konšpiračných teórií (o „nevinných“ brutálnych znásilňovačoch a vrahoch študentky Cervanovej podľa konšpirátora Hríba), hoaxov a lží. Ako v tomto prípade…

1. Ako jasne zaznelo na začiatku toho televízneho prenosu, išlo o priamy prenos. Pán Nič sa vo vystrihanom dokumente „týždňa“ tvári, že o tom nič nevie. To je absurdné. V celom komplote hralo kľúčovú rolu to, že sa nič, čo sa udialo pred kamerami, nedalo zastaviť.
2. Pán Nič ani po rokoch netuší, o čo v tej relácii išlo, a prečo sa tam zjavil Mináč – tvrdí, že celá relácia bolo o Mináčovi, čo je nezmysel.
3. Hríb a ešte iný hríbovský adlátus sa v tomto týždenníckom dokumente nadchýnajú „spontánnym hrdinstvom“ Niča, čo je celé falošné. Naopak, išlo o chladnokrvne a cieľavedome premyslený mediálny atentát na Mináča. Aj s dobre naaranžovanými pomocníkmi, medzi ktorých sa nehanbil zaradiť dokonca aj spevák Richard Műller.

Takže, ako to bolo?

Špina v priamom prenose

   Vopred treba povedať, že som nikdy nebol obdivovateľom Mináča, hoci jeho eseje uznávam. Jediný raz som s ním osobne hovoril po dosť dramatickom programe na Slovesnej jari v Martine niekedy v roku 1985 (odišiel som vtedy počas svojho vystúpenia z pódia na protest proti zásahu ŠtB v kauze Ondrejský cintorín – neskôr som ju opísal v novele „Případ pohřbeného hřbitova“, ktorá vyšla ako môj debut v češtine, lebo na Slovensku bola zakázaná) a už vtedy bol Mináč známy vysokou spotrebou alkoholu. Jeho replika k môjmu protestu bola skôr cynická a ani jeden z nás nemohol tušiť, že sa ešte raz za takých dramatických okolností stretneme pred očami státisícov televíznych divákov.

V prvom rade – to „revolučné“ TKM malo svoju predohru. V polovici roku 1988 nás do televízneho štúdia pozval Milan Ježík (to krstné meno nie je mýlka), ktorý sa v atmosfére uvoľňovania režimu pokúsil pripraviť televíznu debatu na tému – národná hrdosť. Boli tam určite Karol Ježík, Róbert Kotian, ja a na môj príhovor náš priateľ z Moravy, publicista Ivo Slavík. Túto pôvodnú televíznu diskusiu na danú tému vzápätí komunistické vedenie STV dalo do trezoru. Lenže prišiel november 1989 a Milan Ježík navrhol, že by sa konečne mohla tá pôvodná debata odvysielať a na ňu nadviazať debata v priamom prenose.

Z pôvodných účinkujúcich sme ostali my traja bez Ivoša, lenže ktosi rozhodol, že sa nielen rozšíri počet debatujúcich, ale že sa celá debata prenesie do bratislavského sídla Matice slovenskej. Preto sa tam objavil Mináč. Bol vlastne „hostiteľom“ TKM. A to tak servilným, že nechal vytiahnuť historickú zástavu MS a tou pokryli stôl a na to postavili džúsy! Od začiatku sa mi to nezdalo a aj som protestoval, ale vtedajšia dramaturgička pani Gabriela K. (ak si dobre spomínam) ma ubezpečovala, že všetko bude v poriadku. Poznal som osobne aj moderátorov Paťu Jariabkovú a Peťa Princa, dokonca som sa už pred tým stretol priateľsky aj s Richardom Műllerom. Len mi v tej zostave nesedel pán Laluha (ktorý nakoniec takmer neprehovoril) a hlavne Mináč. Nemal tam byť, najmä nie potom, čo ho len pár dní pred tým vykričal na demonštrácií na námestí SNP Milan Hamada. Riešil si tak aj osobný problém, že bol po roku 1968 komunistami vylúčený z verejného života a Mináč nie. Mimochodom, to bol tiež tuším prvý osobný útok, ktorý z tej revolučnej tribúny zaznel. Ale ktosi rozhodol, že Mináč dostane smrteľný úder rovno pred kamerami a nešlo to zastaviť.

Falošné tóny Richarda Műllera

   Už pri vstupe do refektára MS mi bolo čudné koľko ľudí sa k tomu priamemu prenosu primotalo, až bola za kamerami tlačenica. Keď vstúpil Mináč, hneď sa opýtal: „Aký je scenár?“

Dramaturgička ho horlivo ubezpečovala, že žiadny neexistuje. A on veľmi prezieravo namietol: „Vždy je nejaký scenár“.

A mal pravdu.

Pri úspešných atentátoch nikdy nie je strelec osamelý. Vždy má okolo seba vražedných pomocníkov a najmä mu musia pomáhať práve tí, ktorí by tomu atentátu mali zabrániť. Nie je preto žiadna náhoda ako nás rozsadili a prečo Mináča vystrčili na okraj stola a tiež nie je náhoda, že z tých desaťtisícov študentov, ktorí mohli robiť komparz, boli v komparze práve mediálni atentátnici. A pri tom všetkom potreboval tento tajný scenár ešte aj pomocníka spomedzi nás – účinkujúcich. Tú úlohu zohral Richard Műller…

Po odvysielaní skrátenej pôvodnej debaty sa konečne zažali svetlá na kamerách aj u nás a začala debata povinným kolom prvotných vyjadrení. Minúty bežali plynulo až nudne a nič nenasvedčovalo, že by to malo by inak. A vtedy dostal slovo populárny spevák. Hneď sčerstva začal ospevovať hrdinskú revolučnosť študentov (v skutočnosti boli dômyselne využitým nástrojom ŠtB, ako som o tom tu už písal) a nečakane udelil slovo „komparzu“. Mimochodom, televíznych komparzov som zažil dosť na to, aby mi bol od začiatku práve tento čudný. Obvykle ide o minimálne tri desiatky ľudí. Tu to bola len akási vybraná hŕstka a celé rady stoličiek za nimi boli prázdne. A v tomto čudnom ne-komparze sa odrazu zjavil jeden, čo začal deklamovať akýsi úvod ku konečnému smrteľnému výstrelu, na ktorý sa už žhavil istý Nič. A keď ten začal čítať z Hamadu, tak bolo jasné, kam tá strela mieri. To všetko by sa ešte dalo ustáť, ale uprostred tohto slovného útoku sa zdvihol Műller a proti všetkej logike a slušnosti uvoľnil svoje miesto za stolom práve tomuto Ničovi, čím ho dostal priamo do najlepšej streleckej pozície. Ak by chcel niekto niekomu pomôcť iného účastníka debaty mediálne odstreliť rovno v priamom prenose, nemohol by konať „lepšie“. Bol to podraz, ktorý mal ďaleko od spontaneity. Tu už naplno bežal mediálny atentát. Akurát, že strelec bol Nič a tak ten jeho útok aj dopadol. Na priamy prenos hovoril pridlho a jeho „smrtonosný výstrel“ sa obrátil proti nemu. Tvrdenie, že Mináč vo svojom živote päť krát „prevrátil kabát“ (vtedy módne obvinenie) bola číro-čistá hovadina a hanebná neznalosť historických reálií. Čím dlhšie ten atentát trval, tým sa Nič viac znemožňoval. Scenár evidentne počítal s verejným potupením Mináča a následnom protestnom odchode študentov, ktorý by to už len dorazil. Veď to gesto bolo v tých časoch smrtonosné. Ale stalo sa nečakané. Mináč sa ohradil proti tomu, aby na neho niekto najskôr nakydal a potom mu nedal šancu sa vyjadriť. Zasiahla Paťa Jariabková a viacerí z nás, takže Nič na streleckej pozícii ostal – ale už bez nábojov! A totálne sa znemožnil, keď sa v konfrontácii s Mináčom ukázalo, že Nič len papagájuje útoky Hamadu bez znalosti súvislostí. Hrdinstvo sa nekonalo…

Čo s tým?

   Tak si to predstavte. Beží priamy prenos pred očami státisícov divákov. Študent Nič sa pokúsil presláviť tým, že vyleje kýbeľ špiny na niekoho, kto na tú besedu celkom určite nemal chodiť. Pôvodný plán atentátu nevyšiel a študenti museli (ak nechceli priznať, že ide o cielený atentát) ostať, ale nemali viac čo povedať. Mináč už len sťažka dýchal, nehovoril, ten úder nečakal. Laluha nepovedal už nič podstatné. Műller sa sám vyfauloval. A obaja moderátori onemeli! Sedel som vedľa Pati Jariabkovej, tak viem ako sa triasla. Pozeral som na Peťa Princa, či sa nechytí, ale tiež stratil na chvíľu reč. Mal som skúsenosti s televíznymi debatami aj v priamom prenose a bolo treba niečo robiť. Tak som sa pokúsil potiahnuť zvyšok relácie tak, aby sme ten mediálny útok spolu zahovorili. Začalo to mojím vstupom, kde som Ničovi povedal, že ak sa odvoláva na akúsi „zbojnícku česť“, tak to, čo práve predviedol, sa dá prirovnať k zaťatiu valašky do riti. Ten chlapec (dnes akýsi „analytik“) bol úplne dutý. Mináč ho dostal na lopatky otázkou, či od neho niečo čítal a či vôbec vie na koho útočí. A ukázalo sa, že Nič o Mináčovi nevedel naozaj príslovečné – NIČ! Aby sa relácia nezvrhla na hádku, povedal som, že bude rozumnejšie, aby si s Mináčom osobne vyjasnili, o čo ide, po skončení vysielania. Nemalo zmysel rozbabrávať tú krv z nosa po celej obrazovke. Beztak si nemali čo povedať a Mináč hneď po zhasnutí kamier ušiel. Lenže…

Lenže nemôžete ukončiť priamy prenos v pol vete. A tak som, držiac Mináča s Ničom na dištanc, začal vracať debatu k obecnej téme. Veľmi mi pomohli Karol Ježík a Robo Kotian, držali čas a ja som sa len pozeral na hodinky, kedy to skončí. Dokonca aj Müller sa spamätal. Túto časť televíznej debaty verne opísal a dôveryhodne aj okomentoval Pavel Matejovič v článku „Začalo to fujarou…“ (JeToTak, 29.12.2014). Debatu som držal pri živote sám, obaja moderátori to vzdali, nepomohli. Takže tipujem, že o celom komplote nič nevedeli. Lenže tu bol ešte niekto, komu sa takýto nekrvavý záver celej mediálnej revolučnej hanby nepáčil. A už v poslednej minúte riadneho času prenosu sa odrazu nad hlavami davu, čo sa za kamerami podivuhodne pohotovo nazbieral, objavila veľká ceduľa s nápisom „Máte ešte 15 minút!“. Aj tento podraz sme spolu ustáli, Mináč a Nič už viac nepovedali a tak dramatické napätie zdarne vyprchalo. Nakoniec ten niekto pochopil, že žiadna dráma sa už konať nebude a aj Peťo Princ sa konečne prebral a priamy prenos ukončil.

Nič a Niekto

   Prečo som nemlčal? Prečo som bránil niekoho, koho som si nemal prečo vážiť (objektívny pohľad na Mináča, aj s priznaním jeho zlyhaní, ale aj kladov, nájdete práve v už spomínanom článku Pavla Matejoviča)? No preto, že som ako decko v Iraku (kde otec tri roky učil na univerzite v Bagdade) videl v televíznej debate v priamom prenose zastreliť oponenta. Takéto svinstvá sa dejú v diktatúre, nie je to prejav demokracie. A to, čo dnes dodatočne heroizujú hríbovci bolo jednoducho svinstvo, ktoré každý demokrat a humanista musí odsúdiť. Koniec-koncov Hríb je práve príkladom človeka, ktorého novinárstvo bolo vždy poplatné vytýčenej ideológii a úplatné aktuálne výhodným cieľom bez ohľadu na fakty. Svojou ignoráciou reality a zámerným prekrucovaním obrazu doby v ničom nezaostáva za tými najperfídnejšími komunistickými fabrikantmi jedinej „pravdy“. Aj Hríbova a Ničova „pravda“ je jednosmerná – jedna strana sa nekriticky velebí a na druhú sa bezbreho špiní. Je im cudzia skutočná demokratická reflexia spoločnosti, kde nič nie je jednofarebné a jednostranné – oni poznajú iba absurdné delenie na len dobré (a nekritizovateľné) a len zlé (povinne kritizované). A o tom, čo je dobré a čo zlé rozhodujú z brucha, ako sa im hodí! Tak sa z Niča stal aj „expert na farebné revolúcie“ pod patronátom následníkov praktík CIA, ako sami priznávajú. To je predsa aj príbeh mediálneho atentátu na Mináča! A rovnako na básnika Rúfusa, na ktorého pán Hríb tiež svojho času ľahkovážne nakydal, bez toho aby vedel, o kom hovorí. Im podobný sa rovnako „vyznamenal“ nedávno na účet zomrelého Karla Gotta…

Ešte vám dlžím prezradiť identitu toho Niekoho, čo za celou tou hanebnou hrou na „hrdinstvo“ stál. Prezradil sa sám, lebo mi ešte v ten večer volal rozčúlene, že prečo som nedopustil dokončiť to svinstvo v priamom prenose do úplného Mináčovho verejného poníženia! Doslova povedal: „Vieš, ja pozerám preteky formuly 1 hlavne kvôli haváriám. A ty si nám tú haváriu prekazil.“

Volal sa Ľuboš Jariabka (manžel moderátorky Pati z toho prenosu!), bol to môj spolužiak z gymnázia, vtedy vo vplyvnom postavení v revolučnej STV. Bol, lebo sa po rokoch upil na smrť. Možno aj kvôli zlému svedomiu, lebo kto raz prekročí určité medze mravnosti, ľahko stráca prehľad, kde vlastne sú.

Kiež by si na toto memento spomenuli konečne aj falošní „hrdinovia“ tejto tragikomickej epizódy Nežnej revolúcie a ich okiadzači.

P.S. S prekvapením zisťujem, že príslušný článok v .týždni zmizol a stránka JeToTak zmizla celá, pozoruhodné… Že by si chlapci vstúpili do svedomia? Priam neuveriteľné!