Gustáv Murín

Nežná revolúcia zvíťazila a jej vedúca osobnosť, Václav Havel, sa stal prezidentom. A keďže bol pôvodne absurdným dramatikom, čoskoro sa stal absurdným prezidentom. Už jeho prvý prezidentský čin mal byť varovaním.

Sloboda pre vrahov

   V absurdnej prezidentskej amnestii Havel vypustil 1. januára 1990 ako divú zver až 75% vtedajších väzňov, čiže z 31 000 väzňov až 23 260. Podobnú plošnú masovú amnestiu urobil už len Berija, povestný Stalinov kat.

Keďže čísla sú neosobné, uveďme si príklady, koho Havel absurdným gestom oslobodil.

Havel pustil z väzenia jedenásť krát trestaného recidivistu Ondreja Riga, ktorý vďaka tomu následne spáchal v troch európskych štátoch (Holandsku, Nemecku a na Slovensku) dokopy 9 vrážd a jeden pokus o vraždu. Okrem jedného chlapca boli jeho obete ženy – najmladšia mala 22, najstaršia 88 rokov. Pomocníkom beštie Riga sa tak stal „humanista“ Havel.

Havel pustil z väzenia doživotne odsúdeného Jána Karvaia, ktorý sedel za lúpežné prepadnutie. Po amnestii spáchal ďalšie dve. „Vďaka“, pán Havel!

Havel pustil z väzenia doživotne odsúdeného Arpáda Nagyho, ktorý sedel za dve znásilnenia malých dievčatiek a chlapca. Po amnestii znásilnil 6-ročné dievčatko a potom aj vlastnú dcérku. Nebyť Havlovej „frajeriny“, žili by.

Havlom amnestovaný Jaroslav Gančarčík zabil v obci Klučov v noci 30.4.1990 v ich dome tri ženy, matku s dvomi dcérami (pričom mladšiu znásilnil) a to všetko len aby ukradol rádio-magnetofón, dve džínsové bundy a tašku. Kým ho o 13 rokov chytili, spáchal celú sériu krádeží a znásilnení. „Bravo“, pán Havel!

Mestský súd v Bratislave 17. januára 1991 na doživotný trest odsúdil Jána Molnára z Bratislavy a Ľubora Masára z Trnavy. Obaja muži 23. augusta 1990 na parkovisku diaľnice A-25 zvanom Pucking v smere Wales-Linz v Rakúsku znásilnili a potom zavraždili Holanďanku Gabriellu Widdershovenovú-Groenovú a ťažko zranili jej manžela Antonia J. Widdershovena. Okrem toho im ukradli Ford-Tranzit a spáchali aj ďalšie trestné činy majetkovej povahy. Molnár už bol raz v minulosti odsúdený za vraždu. Šancu týmto zločincom spáchať tento odporný čin dal svojou amnestiou Václav Havel.

„Vďaka“ Havlovej amnestii vyviazla spoza mreží celá banda znásilňovačov a odporných vrahov študentky Cervanovej!

Ladislav Ambruž bol v Maďarsku odsúdený na trest smrti, ten mu bol zmiernený na doživotie na Slovensku. Aj tohto zločinca pustil Havel na slobodu.

Mário Růžička z Nitry má temnú minulosť, keď zavraždil dievča, za čo bol odsúdený ako mladistvý na päť rokov. Odsedel si iba štyri, „zachránila“ ho amnestia vtedajšieho prezidenta Havla. Tento prípad si Nitrania stále pamätajú, vrah dievča zaškrtil, zabalil do koberca a takto zabalené telo schoval. Hoci sa vražda stala v roku 1988, generácia Růžičkových rovesníkov si na ňu dodnes spomína. V súčasnosti má na krku obvinenie z ďalšej vraždy – tentoraz „bieleho koňa“.

Bývalá prokurátorka Eva Mišíková vo svojej spomienkovej knihe „Proti zločinu“ píše doslova: „Ľudia nadávali na Havla, jeho amnestia sa stala fiaskom a jej symbolom sériový vrah Jozef Slovák.“ Ten bol pôvodne odsúdený za uškrtenie mladej ženy. Veľmi krátko po prepustení na Havlovu amnestiu zavraždil ďalšiu mladú ženu. Kým ho kriminalisti chytili v priebehu jediného roka vraždil až štyrikrát. Ďalšie obete na cintoríne ambícií pána Havla.

Ďalším príkladom Havlom amnestovaného zločinca bol Jiří Šouta z Ostravy, ktorého v roku 1982 Krajský súd v Ostrave odsúdil za vraždu na 14 rokov, ale vďaka amnestii si odsedel necelé dve tretiny. Rok po Havlovej amnestii v skorých ranných hodinách 4. februára 1991 na prízemí budovy Obvodného veliteľstva Policajného zboru Bratislava IV nožom dobodal službukonajúceho príslušníka PZ poručíka M. Až Mestský súd v Bratislave ukončil Šoutovu zločineckú kariéru, keď ho 13. septembra 1991 odsúdil na doživotie.

Ak vás tieto príklady absurdných praktík pána Havla nechali chladnými, odporúčam knihu Radovana Dunaja „Amnestia, ktorá rozpútala peklo“, respektíve podľa nej nakrútený film „Amnestie“.

Absurdita na druhú

  Najneuveriteľnejšie na tomto výčine pána Havla je to, že vrahovia šli na slobodu a politickí väzni ostali sedieť! Politický väzeň František Bednár v rozhovore pre denník Pravda porovnával svoj osud väzneného aj po Havlovej amnestii s mafiánom Tutim Danišom, ktorému nový režim na Havlov pokyn naopak otvoril naširoko brány pre nový život: „Pýtali sme sa, o čo sme horší pre nežných revolucionárov v porovnaní s takými gaunermi a násilníkmi, ako bol budúci mafián Daniš, prezývaný Tuti, ktorým dali zelenú, za čo sa im čoskoro aj náležite odvďačili.“

   Politických Havlových spoluväzňov totiž odbila jeho amnestia len skrátením trestov, čo bol doslova výsmech a urážka. Navyše zrušením ich statusu politických väzňov (veď ako by za Havlovho prezidentovania mohli pripustiť, že takí sú stále vo väzení?) zrušili aj ich oddelené cely a po Havlovej amnestii sa ocitli v spoločných celách s tými najhoršími kriminálnikmi, ktorí tam zostali. A aby bola absurdita dokonaná Bednár pripomína: Vo väzniciach vznikli výbory VPN a začali tam robiť „revolučné“ poriadky. „Členom takého výboru bol v Leopoldove aj väzeň Tibor Polgáry, ten istý Polgáry, ktorý o dva roky neskôr, po ďalšej recidíve, sa pokúsil o útek z väznice a povraždil mladých dozorcov“.

Havlova amnestia pripadá absurdná každému, kto ju logicky analyzuje. Ale Havel práve prežíval vrcholiacu eufóriu spoločnosti vedenej umelcami ako v klasickej Platónovej Utópii. Svetové médiá popisovali Novembrovú revolúciu v Československu ako naplnenie tejto utopickej vízie. Do nej zapadá aj výzva nemeckého dramatika Bertolda Brechta, aby diváci na konci predstavenia vstali a šli oduševnene oslobodiť väzňov. Havla toto gesto muselo lákať. Aký skvelý slogan na titulky svetovej tlače – revolúcia (teda Havel) otvára brány väzení! Absurdita slávila hody.

Havel napísal väzňom list s oslovením „Drazí přátelé…“ a keďže ich prepustenie dostali na starosť ešte „staré štruktúry“ z čias komunistickej vlády, vykonali ju buď z ľahostajnosti, alebo naschvál najhorším možným spôsobom. Väzňov, bez finančných prostriedkov, často bez domova, ale aj poriadneho oblečenia, vypúšťali do januárovej mrazivej noci ako divokú hordu. Nič užitočné, nech sa to havlovci dodatočne pokúšali akokoľvek ospravedlniť, z toho nebolo. Túto inváziu zla sa snažia havlovci zavádzať tvrdením, že 90% prepustených bolo v priebehu roka späť za mrežami, čo sme vyvrátili predošlými príkladmi. Vlna zločinnosti zaplavila krajinu s oslabenými funkciami polície a súdov, ktoré neboli schopné protiakcie. Vláda nakoniec musela posilniť policajné hliadky vojakmi so samopalmi. Bolo to ako keby ste naočkovali vírus zla do oslabeného tela po traumatickom zákroku, ktorý ho pripravil o väčšinu obranných síl.

Súbežne boli totiž paralyzované aj tie zložky ŠtB, ktoré nebojovali s politickými disidentmi, ale s už vtedy sa rozmáhajúcou organizovanou kriminalitou. A nanič boli školenia expertov americkej FBI, ktorí nás prišli varovať pred možným prílevom novej kriminality a vytváraním zločineckých gangov vydieračov, výpalníkov, podvodníkov a rozličných iných zločincov. Takto vyškolených predstaviteľov štátu – súdov, prokuratúry a polície – čoskoro na to majitelia novej politickej moci a patentu na rozum jednoducho prepustili. Došlo to tak ďaleko, že najrozhľadenejší z kriminálnikov veľkého štýlu ochotne podporovali paušálnu likvidáciu celého imunitného aparátu štátu a nežní revolucionári nadšene plnili ich najtajnejšie priania. Spomenuli sme už v predošlých dieloch kamarátstvo predných predstaviteľov VPN s Jozefom Roháčom, ktorý do svojho zatknutia v roku 2008 (!) stihol spáchať rekordný počet nájomných vrážd! Keby chcel niekto predstaviť revolúciu ako začiatok chaosu a teroru strachu z bezhraničnej kriminality, nemohol by si počínať lepšie.

Havlova nezmyselne masová amnestia spôsobila, že desaťtisíce kriminálnikov (ako zdôraznil aj Miloš Zeman vo svojich pamätiach) zaplavili krajinu a nasledovná vlna zločinnosti stála do tridsať ľudských životov vrátane detí. Príkladom by mohlo byť malé dievčatko, ktoré na nemocničnom lôžku pohlavne zneužil a zabil opitý amnestovaný deviant v úlohe nemocničného pomocníka. Keď rodičia tejto obete navštívili Havla so žiadosťou o trest smrti pre páchateľa, ten sa ohradil, že ako humanista je zásadne proti absolútnemu trestu.

Havel a mafia

   V štúdii „Organizovaný zločin na území Slovenskej republiky, jeho vznik, vývojové fázy, formy a aktuálny stav“ vypracovanej pracovníkmi Generálnej prokuratúry SR pod vedením  JUDr. Evy Mišíkovej sa píše: „Dôsledkom tzv. Havlovej amnestie bolo, že na slobodu sa dostali aj zločinci odsúdení za veľmi závažnú ekonomickú a násilnú trestnosť. Prirodzeným následkom bolo, že po prepustení rozhodujúca väčšina z nich pokračovala v kriminálnych aktivitách aj v rámci organizovaného zločinu…“

Vďaka Havlovej amnestii sa na slobodu dostali všetci budúci mafiánski bossovia na Slovensku – „Tuti“ Daniš, Róbert Holub, Tibor „Joe“ Pápay, Milan „Gorila“ Holáň a za mafiánskych pešiakov Jozef Štefan, Rudolf „Kišcine“ Hodosi a ďalší. Extra amnestiu udelil vďaka intervencii zaumných krasoľubov z VPN aj najvýkonnejšiemu nájomnému vrahovi mafie Jozefovi „Potkanovi“ Roháčovi, dnes dvojnásobne (na Slovensku aj v Maďarsku) odsúdenému na doživotie. Tí všetci, a mnohí ďalší, boli „drazí přátelé“ okázalého humanistu Václava Havla.

Ak sa vôbec niekedy niekto trúfol Havla opýtať na jeho absurdnú amnestiu, odbil to neoveriteľným tvrdením, že mala „len“ štvorpercentný vplyv na kriminalitu. No, ďakujem pekne. V TV dokumente Pavla Kouteckého „Občan Havel“ z roku 2007 tvrdí, že chce verejne vystúpiť, aby poprel chyby, ktoré mu médiá vyčítajú, a keď niekto z jeho okolia povie, že musí počítať aj s otázkami na jeho amnestiu, vysmieva sa z toho a cynicky vyhlási, že mal prepustiť všetkých väzňov. Jeho pôvodný nápad naozaj bol, ako dosvedčuje Ján Čarnogurský, aby vo väzení ostali len „bachari“. To je choré a v civilizovanom svete neprípustné! Keď v tom istom dokumente vyhlasuje pred členmi českého parlamentu, že chybou českej politiky je sebastrednosť a nedostatok sebakritiky, hovorí nevdojak zrejme aj o sebe…

V roku 1989 bol počet registrovaných trestných činov len na Slovensku 46 000. Štyri percentá (ak by sme uverili Havlovi, ale Česká televízia v roku 2010 uviedla, že amnestovaní sa na kriminalite v roku 1990 podieľali až deviatimi percentami) predstavujú 1 840 trestných činov. V celom Československu to teda aj podľa Havla malo byť až viac ako 5 500 zbytočných tráum z majetkových, fyzických i psychických následkov obetí zločincov vypustených z reťaze ako divé zvery. A treba zdôrazniť, že čo len jeden taký nadbytočný zločin (nehovoriac o vraždách) je priveľa, ak je to vďaka roznežnenému prezidentovi s ambíciami absurdného dramatika. V skutočnosti počet registrovaných trestných činov do roku 1993 vzrástol na Slovensku na vyše 146 000, čiže od amnestie viac ako trojnásobne. Krajina sa z tejto vlny kriminality spamätáva dodnes a pre mnohých občanov to bol prvý signál, čo môžu čakať od vlády intelektuálov -dnes reprezentovaných tzv. lepšoľuďmi, slniekčármi a pravdovravkami.

Jediný skutočný odkaz dejinám od Václava Havla je ten, že frustrovaným (v slávnom rode mu patrila rola nímanda) absurdným dramatikom sa nikdy nemá dávať moc do rúk. Zvlášť, keď sú po nej tak hladoví ako Havel, ktorý síce bojoval proti komunistom, ale za prezidenta sa nimi (tými istými, čo ho dali opakovane do basy) nechal zvoliť a za prvého „demokratického“ premiéra pretlačil komunistu Čalfu, autora „obuškového zákona“. A aby to bolo ešte zaujímavejšie europoslanec Miloslav Ransdorf pre Parlamentní listy tvrdil, že jemu osobne „…bývalý ministerský předseda Adamec vykládal, jak za ním zašel tehdejší sovětský velvyslanec Lomakin a žádal ho, aby Adamec zařídil to, že prezidentem republiky bude Václav Havel. Když to Adamec odmítl, tak mu to druhý den sdělil Michail Gorbačov telefonicky. To je jeden ze signálů, který ukazuje, jak to tehdy bylo. Byla to dohoda americké a sovětské reprezentace. Čili žádné hrdinné vzepětí disidentů a studentů.“ Je varujúce, že revolúcia vyniesla na také miesto človeka tak nízkej empatie k obyčajným ľuďom, elitára, čo si liečil komplexy ako outsider slávneho rodu. A priam šokujúce je, že ho mediálna masáž dokázala aj v týchto dňoch vyniesť na piedestál najváženejšej osoby novodobej českej histórie hlasmi ľudí, ktorým tak ublížil. Je to aj zavádzaním niektorých žltých médií práve o amnestii, ktoré klamú, že jej následky sa nedajú určiť.

A hoci Havel hlásal „život v pravde“, klamal o tom, že prezidentovať bude len do prvých slobodných volieb. Havel tak rozmnožil zástup intelektuálov (verne opísaných v rovnomennej kniha Paula Johnsona), ktorí zamatovo-plyšovo teoretizovali, ale v praxi šli hladovo po moci a pochybnej sláve. Havel pri chlebíčkoch a víne Chartu 77 pohotovo po roku 1989 rozpustil, aby nebola jeho živou výčitkou, že demokracii vlastne vôbec nerozumie. Veď na Hrade sa správal ako monarcha. Stručne to zhodnotil jeden zo skalných chartistov sloganom „Vašku, si prase!“

A odkaz novembra ‘89 pre dnešnú slovenskú spoločnosť?

   Ten odkaz je zvlášť v týchto časoch veľmi aktuálny. Každú farebnú revolúciu, či prevrat, štartuje smrť nevinných. Zainteresovaní príslušníci ŠtB boli natoľko rozumní, že ju v Novembri 1989 len predstierali. Násilná, brutálna a na prvý pohľad nezmyselná smrť Jána Kuciaka a jeho snúbenice (aj s vopred pripraveným scenárom útočiacim vzorne koordinovanými žlťáckymi médiami na aktuálnu vládu falošnou kalábrijskou stopou) sa z tohto pohľadu javí, ako pokus o prevrat. Ešte „im“ to celkom nevyšlo. Uvidíme…

(koniec Novembrových reflexií)