Dnes, pred 76 rokmi začalo Slovenské národné povstanie, ktorým sa celý svet o Slovákoch dozvedel, ako o modernom a slobodomyseľnom národe. Prvé knihy o tejto na naše pomery ohromujúcej (a jedinej samostatnej slovenskej vojenskej) historickej udalosti sa mi dostali do rúk ako 15-ročnému. Zaujali ma v nej najmä ľudské príbehy, na ktoré historici tak radi zabúdajú. Celé roky som si pamätal niektoré z nich, a sľúbil som si, že raz ich spíšem. Ten čas nastal a tu je ukážka z pripravovaného rukopisu:
28.8., pondelok
Skoro ráno boli v Martinských kasárňach postrieľaní členovia vojenskej misie pod vedením podplukovníka Otta, ktorá prichádzala z Rumunska, a bola provizórne ubytovaná v kasárňach. Deň pred tým ich totiž vysadili z vlaku pod zámienkou, že pre partizánske akcie je trať nepriechodná. Bola to iniciatíva železničiarov, ktorí sa hneď pochválili Veličkovi. Slovenskí vojaci s tým pôvodne nechceli mať nič spoločné, podplukovníci Golian a Perko ako nadriadení žiadali npor. Cyrila Kuchtu, aby zabezpečil, že misia bude bezpečne pokračovať ďalej. Kuchta však neuposlúchol, lebo už bol vo vleku Velička (neskôr vďaka tomu urobil krátkodychú kariéru ako pomocník náčelníka Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku) a celú nemeckú skupinu doviedol do kasární, kde ich prisľúbil bezpečne ubytovať, kým sa vlakové spojenie neobnoví. Aby mu uverili, vzal si na uniformu Železný kríž, ktorý dostal už skôr od nacistického velenia. Chcel tým získať čas s tým, že sa radšej podriadi Veličkovi. Ten bol údajne aj v tú noc ako obvykle opitý a keď prišiel Perko, ako veliteľ martinskej posádky, orodovať za misiu s tým, že sú tam aj dve ženy a dve deti, bľabotal stále dokola len svoje. Prišiel dokonca na úžasný nápad uniesť celú nemeckú misiu do Kyjeva (? absurdný plán, keď ich tam nemal ako dostať !), tak sa Perkovi nakoniec podarilo uhovoriť ho aspoň na to, že vojenskú misiu jednoducho zajmú. Nemci niečo tušili a na noc postavili stráže. Ráno sa zoradili na odchod na železničnú stanicu, keď veliteľ akcie npor. Cyril Kuchta odskočil od nemeckého veliteľa a zvolal „Hände hoch!“. Na to údajne niektorí SS-áci siahli po zbrani a jeden postrelil na úteku strážnika. V zborníku bývalých členov Turčianskej partizánskej brigády M. R. Štefánika sa tvrdí, že nejaký kapitán SS vystrelil dva krát na npor. Kuchtu – to svedectvo má ten problém, že oni pri tej streľbe neboli. Isté však je, že skupina slovenských automatčíkov pod velením rotného Jozefa Letka spustila panickú paľbu. Následnej masakre už nikto nevelil. Padlo do dvadsať Nemcov vrátane ich veliteľa a jednej ženy. Táto beštialita išla tak ďaleko, že ranených z postrieľanej nemeckej misie, ktorí boli umiestnení v ošetrovni martinských kasární, podľa historika Lacka odvliekli Veličkovi partizáni do Sklabine, kde ich podľa všetkého nezmyselne zversky zavraždili. Podľa iného zdroja ostávajúca ľahko ranená žena a dve deti boli na doliečené odvezení do Nemecka. Obyvatelia Sklabine na to doplatili tým, že za každého zabitého Nemca boli popravení dvaja civilisti, dokopy 48 mužov. Bola to úplne nezmyselná provokácia v réžii veliteľa partizánov Velička, bažiacom po ohromujúcich zásluhách, a jeho poskoka Kuchtu, ktorú už nemecké velenie naozaj nemohlo prehliadať. Nebola to však rozhodujúca príčina zásahu Nemcov, len posledná kvapka vo vrchovato preliatom pohári ich podozrení. Povstanie tak začalo predčasne a za nevýhodných podmienok.
Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Stupňujúca sa činnosť partizánov bola dobrou zámienkou na vtrhnutie nemeckých vojsk na Slovensko. Veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah. 28. augusta s ním vyslovila súhlas aj slovenská vláda. Naopak Sovieti váhali a s obsadením Slovenska logicky vôbec nepočítali. Slovensko nemalo žiadny strategický význam, keď tankové zbory Červenej armády mohli omnoho ľahšie preniknúť poľskými rovinami zo severu a maďarskými z juhu, takže Nemci by museli Slovensko opustiť bez boja a tým aj bez strát na civilnom obyvateľstve a ničení krajiny. Podľa historika Jablonického: „…Sovieti boli informovaní o projekte Povstania… Opäť som si prečítal list, ktorý bol adresovaný Stalinovi v auguste – poslal mu ho generálny štáb Červenej armády. To bolo už po príchode Šmidkeho do Moskvy. To, čo tam Šmidke rozprával a ponúkal – teda projekt uvoľnenia priechodov cez Karpaty v súčinnosti s Červenou armádou, čo mali urobiť dve východoslovenské divízie, ďalej zaistenie územia stredného Slovenska ´zápoľnou armádou´, spojenie oboch armád a spolu s Rusmi dokončenie porážky Nemcov – to bolo síce lákavé, ale skúsení sovietski vojaci to pokladali za málo pravdepodobné. Oni nepovedali, že je to nemožné, ale mali vyčkávacie stanovisko. Na Slovensku však realita išla svojím smerom. Aj Šmidke bol zaskočený vypuknutím Povstania. Navyše Sovieti pred československou vojenskou misiou, ktorú viedol generál Píkom, misiu vyslancov Vojenského ústredia zatajovali.“
Predseda Okresného súdu v Brezne Dr. Pavol Denk hlásil nadriadeným: „Pod vedením býv. preds. Komunistickej strany v Čier. Balogu Gottiera došli 27. predpoludním do Brezna komunistické živly. Bývalý zaistenec v Ilave Dědeček jazdil 26. aug, po Brezne na motocykli, majúc na chrbte ruskú automat. pištoľu na 70 rán. Nik ho nezadržal. Vláde verní nemajú v ruke žiadnu zbraň, preto voláme o pomoc!“ Ibaže na strednom Slovensku už Tisova vláda nevládla… Večer po 21:00 hodine partizáni z brigády „Za slobodu Slovanov“ zatkli jeho aj ďalších šesť ľudáckych exponentov. Na nákladnom aute ich viezli do Banskej Bystrice, keď na vodiča niekto z tmy opakovane vystrelil, ten stratil kontrolu nad vozidlom a narazil do elektrického stĺpu. V nastalej prestrelke boli štyria ľudáci zastrelení (medzi nimi aj poslanec HSLS Slameň, kvôli čomu v Bratislave prerušili zasadnutie vlády minútou ticha) a dvaja ranení. Iná správa hovorí, že prestrelku spôsobili ožratí partizáni. Denka v bezvedomí odviezli do márnice, ale keď sa zistilo, že žije, previezli do nemocnice. Po vyliečení sa dostal do Bratislavy, kde sa stal prednostom tajnej polície ÚŠB!
Partizáni obsadili Liptovský Mikuláš, pričom došlo k prestrelke so skupinou esesákov, ktorá našla útočisko pre tú dobu príznačne – v kaviarni!
Generál Turanec a minister vnútra Mach na príkaz prezidenta Tisu odleteli do Žiliny, kde zisťovali situáciu. Telefonicky sa spojili s majorom Milošom Veselom v Ružomberku, aby sa dozvedeli, že „Situáciu mám pevne v rukách“. Mach na to odpovie: Nuž, aby som pravdu povedal, vám Veselovcom som nikdy neveril“. A mal dobré tušenie. Všetci traja dôstojnícky bratia – Milan, Miloš a Marko – bol od začiatku najagilnejšími pripravovateľmi Povstania. A nebyť nich, ani by nezačalo (viď obsadenie Hlavného štábu v Banskej Bystrici). Turanec nariadil pplk. Perkovi v Martine, aby poslal na zabezpečenie strečnianskej tiesňavy 2-3 tanky, ale ten to odmietol s tým, že sa nemôže spoľahnúť na ich posádky. Na to Turanec s Machom leteli pozrieť situáciu pri Strečne, ale pekne z výšky, lebo sa báli, že ich partizáni zostrelia. Po návrate Tiso menoval Turanca veliteľom celej slovenskej armády už fakticky bez vojska…
Rozhodujúce okamihy začiatku Povstania priniesli aj kuriózne príbehy. V tento deň dostal pilot-čatár Martin Žlnka rozkaz dopraviť styčného nemeckého dôstojníka, nadporučíka Stowassera, na veliteľstvo nemeckého armádneho zboru. Letecká skupina dvoch východoslovenských divízií totiž odfotografovala postavenia celého karpatské frontu. Tento unikátny materiál prevážal nemecký dôstojník na vyvolanie a vyhodnotenie do nemeckého štábu v Užhorode. Na kuriérny let bolo zvolené lietadlo Klemm Kl-35 so sedadlami umiestnenými za sebou, kde pilot sedel na zadnom. Pasažier mal teda skvelý výhľad na krajinu a to ho zaujalo až tak, že si nevšimol, že lietadlo preletelo Užhorod a pokračovalo cez kopce a zvlnenú krajinu na východ, až sa ocitli pri už Červenou armádou obsadenom Ľvove. Na blízkom ruskom letisku Žlnka pristál. Tentoraz ale mal byť zaskočený on. Keď totiž k lietadlu pribehli samopalníci, nemecký dôstojník zobral rozum do hrsti a veľmi slušnou ruštinou oznámil, že on je strojcom tohto únosu a obeťou jeho rozhodnutia prebehnúť na ruskú stranu je pilot Žlnka. Ten nestihol ani zakoktať a už bol zatknutý. Pre istotu aj Nemec, ale túto záhadu vyriešilo až pristátie ďalších lietadiel leteckej skupiny dvoch východoslovenských divízií, ktorých piloti svojím svedectvom Žlnku vyslobodili a nemecký štábny dôstojník putoval na Sibír. Tento kuriózny prípad mal aj kurióznu dohru. Nemecké velenie vyslalo 30.8. na prešovské letisko dôstojníka, aby prešetril záhadné zmiznutie. Ten nič nevyšetril, lebo ho dozorný letiska poručík Koťo dal zatknúť. Veď Povstanie už bolo v plnom prúde, len východné Slovensko a tu umiestnené divízie boli ešte na pomykove, čo robiť. Typické pre toto lavírovanie bolo rozhodnutie veliteľa Leteckej skupiny majora Trnku, nemeckého dôstojníka prepustiť. A keďže jeho nemecký pilot od strachu s lietadlom ušiel, ponúkol mu vlastné lietadlo. Nemec však radšej zvolil auto nemeckej misie.
V ten deň už partizáni ovládali Strečniansku úžinu a stavali tu hliadky. Presvedčil sa o tom aj nadporučík Zubrík, ktorého zastavili na ceste z Martina do Žiliny a požiadali, aby posádky protiidúcich nemeckých vozidiel ubezpečil, že cesta je voľná a bezpečná. A naozaj ho zastavila malá jednotka na troch nákladných automobiloch v sile jednej čaty. Zubrík požiadavku partizánov splnil a títo Nemci sa do Martina živí nedostali.
PRÍKLADY osobných povstaleckých príbehov nájdete TU.
NIEKTORÉ z unikátnych povstaleckých príbehov, ktoré aj mňa zaujali, boli spracované v televíznej sérii Mojepostanie.sk za účasti známych osobností v úlohách hercov: odporúčam!
VÝZVA: Ak sa vo Vašej rodine traduje, alebo z iných zdrojov poznáte, silný povstalecký príbeh, v chystanej knihe mu rád dám priestor. Ozvite sa, prosím, cez formulár na tejto stránke.
Celá debata | RSS tejto debaty