Gustáv Murín

Fašizmus, nacizmus, komunizmus a rasizmus boli len rôznymi variantmi zjednodušeného myslenia, ktoré je nám všetkým nebezpečne blízke. Všetky ponúkali výklad sveta, ktorý sa dá zhrnúť do jedinej vety: „Toto je nepriateľ a až ho zničíme, všetci budeme šťastní!“. Vyrovnávať sa každodenne s rôznosťou, premenlivosťou a nejednoznačnosťou sveta je náročné a namáhavé. Vyžaduje to abstraktné myslenie v dialektických paradigmách. A komu by sa to chcelo? Preto existuje „láska k diktatúre“ a jednoznačným „pravdám“. Lenže tento svet sa neriadi žiadnou jednoznačnou pravdou. Jediná stopercentná pravda je lož. Skutočnosti najbližšie sú výroky „áno, ale…“, „nie, ale…“ a „áno, aj…“. Lenže to obyčajného občana rozčuľuje, on chce počuť biblické „áno, áno“ či „nie, nie“. A to mu dokážu bez výčitiek svedomia povedať len politickí demagógovia. A nielen oni. Takýmto mesiášsky komplexom trpia aj fanatickí ochrancovia zvierat.

Slobodu zvieratám aj bez Slobody zvierat

  Aktivita organizácie typu Slobody zvierat má logiku do tej miery, do akej berie na seba dobrovoľne zodpovednosť za osudy zvierat, ktoré iní ľudia dovliekli do nenormálneho prostredia i okolností a potom opustili. Čo človek spôsobil, človek napravuj! To sedí. Ale akonáhle sa títo komsomolci demokracie začínajú vehementne pliesť do stáročia vytvoreného prirodzeného reťazca vzťahov a závislostí, kde človek pre svoje prežitie vytvoril potravinový a iný úžitný reťazec na svoj obraz, je to to povestné šliapnutie do hovna. Najchorejším príkladom sú ich militantné intervencie do vedy a výskumu všade tam, kde sú v pokusoch použité zvieratá. Zdá sa, že aktivisti Slobody zvierat by (v prípade, že by boli schopní domyslieť svoje konanie do dôsledkov) uprednostnili pokusy na ľuďoch. Mimochodom, vo Veľkej Británii zašli tak ďaleko, že na protest proti profesorovi, ktorý robil pokusy na zvieratách, vložili bombu do jeho auta a tá zmrzačila jeho dcérku. To je tá tragickejšia stránka (ochrana komárov proti ľuďom naopak patrí k tej komickejšej stránke) veci. Obdobne je to s búrlivými protestmi proti býčím zápasom (mimochodom v Portugalsku je pri nich zakázané býkov zabíjať) a dostihom koní, hoci obe aktivity sú podstatou prežitia býkov i koní v tých najlepších možných podmienkach. Podobne je to u kožušinových zvierat. Pozoruhodné je, že sa tieto hysterické protesty sústreďujú výhradne na mediálne atraktívne scény, kde si vo svetle kamier iste viacerí aktivisti pripadajú ako filmoví hrdinovia. Následky sú drastické, tu sú prklady.

Títo spasitelia sveta vo voľnom čase sa bijú za práva zvierat aj tam, kde o tom zvieratá ani netušia. A zrejme ani nestoja. Ale taký fanatický vtáčkar (bez elementárneho prírodovedného vzdelania!), ktorý bol v minulom živote zrejme netopierom, vie urobiť peklo na zemi ľuďom! Stačí, keď si vo svojom „svätom odhodlaní“ nájde za terč napríklad bufet na cyklotrase. Pozoruhodné je, že žiadne logické argumenty, ani dobrá vôľa týmto aktivizmom dotknutých, nepomáhajú. Fanatik nepozná kompromisy!

Tento fanatizmus z dovozu zo Západu postihol u nás dokonca už aj cirkusy a vôbec kontakt človeka s vybranými druhmi zvierat, ktoré dokázali po stáročia spolu nielen žiť, ale aj svojimi kúskami aj zabávať a vzdelávať milióny návštevníkov cirkusov. V malých mestách a na dedinách to bola tiež prvá a jediná šanca na kontakt s exotickými zvieratami. Niečo také ale fanatický ochranca zvierat neznesie. A keďže naši politici sú zúfalo nevzdelaní (nehovoriac o hlasovacích robotoch v parlamente) už tu máme bizarný zákaz vystupovania zvierat v cirkusoch.

Fanatický ochranca zvierat má jednu zásadnú vadu navyše – nikdy  sa nemýli. Tak sme sa dočkali ochrany medveďov pod zámienkou, že sú na vyhynutie – a ony sa premnožili! Ale riešiť ich premnoženie je problém kvôli amatérskych záchrancom medveďov a babráckym štátnym ochrancom prírody – príklady máme v ich opačnom extréme „delostreľbou“ v známych prípadoch odstrelu medvedíc s mláďatami. Pritom práve tie odjakživa človek chránil aj bez fanatických ochrancov zvierat.

Nikdy nezabúdajme – každý fanatik (spomeňte si na boľševikov minulých i súčasných) stojí o váš podpis pod nejakú jeho uvzatosť. A mnoho občanov uverí tomu, že tým podpisom, čo ho nestojí ani veľa námahy, pomôže „tým milým zvieratkám“. Ale to už tu predsa bolo za fašistov, nacistov, aj komunistov – dajte im svoju dôveru a dostannú do rúk kyjak, ktorý raz dopadne aj na vás! Jedného dňa sa totiž títo samozvaní spasitelia rozhodnú „zachrániť“ aj vášho domáceho maznáčika, lebo podľa akýchkoľvek v tichosti parlmentnými robotmi odhlasovaných noriem, ste „nehodní“ vlastniť ho. Pripadá vám to bizarné?! Áno, dnes, ale spomeňte si na toto vyrovanie, až zase budete podpisovať vám podstrčenú petíciu o „milých zvieratkách“, až vám tí istí fanatici jednoho dňa zaklopú na dvere… Príklad nájdete už v diskusii k tomuto článku!

Ochranárstvo ako show!

   Všimnite si, že títo fanatici najradšej zasahujú tam, kde je to mediálne atraktívne – cirkusy, medvede, dostihy… A verte, raz príde aj na zoologické záhrady a vašich domácich maznáčikov. Fanatik je totiž neúnavný a cieľ si nájde vždy nový. Celkom nedávno to bolo „boj“ proti držaniu psov „na reťazi“, čo bolo bežné na dedinách pred desiatkami rokov a dnes už samo logicky a nenásilne zaniká. Ale fanatici vycítili šancu mediálne sa zviditeľniť…

Tento postoj ich odvádza od každodennej práce napríklad na zmiernení otrasných podmienok zvierat vo veľkochovoch. Tam by sa naši hrdinovia museli vybrať blatom a hnojom fariem a družstiev a to s vyhliadkou, že im tam niekto pichne vidly do riti a nikto tú „udalosť“ ani len neodfotí. Uprednostňuje sa teda lacný humbug nad skutočne zásadným, vytrvalými, dôslednými postojmi vo veciach aj na prvý pohľad nie veľmi atraktívnych. Ak si to všetko zhrnieme, neostáva nám, než militantné aktivity takzvaných „ochrancov zvierat“ nazvať – animálny komunizmus. Je pritom nespochybniteľné, že ich k extrémnym činom vedú čisto ľudské úvahy a ľudské kritériá, kedy v konečnom dôsledku žiadajú pre zvieratá ľudské práva, čo je logický nonsens. Je to úvaha o zvieratách bez zvierat a vychádza paradoxne z pocitu vlastnej ľudskej nadradenosti i fetišizovania tzv. „jedinej pravdy“. To vedie v konečnom dôsledku ku konaniu, ktoré veci zjednodušuje, vykladá ich jednostranne a vo svojich krajnostiach vedie k absurditám. Na Západe to volajú eko-fašizmus.

Našťastie, na tom istom Západe majú aj alternatívu, ktorá ma ohromila svojou prostotou, prirodzenosťou a účinnosťou. Nazval by som to „politika nemiešania sa do vnútorných záležitostí zvierat“. Znie to komplikovane, ale je to prosté. V mestečkách ako Iowa City a Cambridge som videl cestu akou sa dá pre skutočne slobodné živé tvory vytvoriť ich životný priestor a pritom ostáva na nich či a ako ho využijú. Ak sa chceme priblížiť k zvieratám začnime od rastlín, od zelene. To je ich prirodzené životné prostredie. Nie gauč u nás v obývačke. Alebo klietka na balkóne. Teda v prvom rade – zelené brány do mesta. Široké pásy zelene, kde doslova nič iné nie je. V anglickom univerzitnom mestečku Cambridge napríklad nájdete za zvyškom hradieb lúku zvanú Coe Fen. Pri cestičke k nej stojí veľká tabuľa s veľmi zaujímavým nápisom. Hovorí sa tam, že túto lúku používali obyvatelia mestečka celé stáročia na pasienky a dnes ju vlastní mesto práve pre potreby obyvateľov, aj návštevníkov. A to najlepšie, čo s tou lúkou (a potokom) urobili je, že neurobili nič. Nechali to ako je (pod dozorom miestnej cambridgeskej rady a tuším aj Wildlife Fund) a len na tú tabuľu pripísali a primaľovali podobizne tých najnormálnejších tvorov (vrátane hmyzu!), ktorí tento prírodný priestor obývajú. Ono by to bolo ešte pred polstoročím na smiech (vyťahovať sa s tým, že tu máme žaby, vážky a vodný hmyz obecne, a tiež ryby), keby práve na Coe Fen nemali ešte jednu atrakciu – kravy. Čierne, britské, bezrohé kravy. Pasú sa tu voľne a zjavne to prospieva im aj okoloidúcim. Rozhodne miestne deti nemusia kvôli krave ísť do zoologickej záhrady (ako bagdadské kvôli svini domácej, hoci tam to má náboženské pozadie), alebo čakať na prázdniny u babky na dedine, tak ako tie naše mestské. Je to všetko o to pôsobivejšie, že podobné kravy sa pasú aj na King’s Green, lúke, ktorá susedí s miestnou katedrálou priamo v centre tejto Mekky učenosti pri King’s, Clare a Trinity College. Skrátka učenci a kravy si v Cambridge nezavadzajú. Ale v Cambridge môžete vidieť aj divé kačky preháňajúce sa po dvore historických College, divé husy s mladými na miestnej riečke, alebo aj labutiu rodinku v parku. Žijú v bezprostrednej blízkosti ľudí a nevadia si navzájom. Nositeľ Nobelovej ceny Konrád Lorenz v knihe „Zachráňme nádej“ (autor K. Mündl) hovorí o prekvapivom konaní vodných vtákov lysiek, ktoré na začiatku storočia pre veľkú plachosť takmer nebolo na Neziderskom jazere vidieť. Dnes ich je možné vidieť aj na umelom jazierku v parku! Obdobne sa s novou situáciou vysporiadal skutočný, živý úhor v umelom potôčiku pretekajúcom naprieč areálom Robinson College v Cambridge. Alebo veverička, ktorá vám príde až do okna nakuknúť, či jej niečo dáte. Mimochodom, v živote som nevidel tak slobodomyseľné veveričky ako v americkom Iowa City. A to pritom v Amerike a Kanade, pokiaľ viem, veveričky aj lovia a jedia. U nás ich (pokiaľ viem) nikdy nikto nelovil, ani nejedol, a aj tak z nich v našom lese uvidíte pri veľkom šťastí tak akurát koniec chvostu. V Amerike nie, v Amerike je aj veverička slobodný tvor a slobodne si chodí po chodníčkoch v centre mesta. Samozrejme na dohľad stromov, ktorých je tam požehnane. A nie v normovaných radoch, čím hustejšie pri sebe ako to u nás páchal, na vykázanie výkonu, kedysi socialistický ZARES (alias Záhradnícke rekreačné služby) a dnes novodobý komsomolec, primátor Bratislavy Vallo.

Čo s tým?

   Fanatizmus, ktorý nie je regulovaný zdravým rozumom, dospieva k extrémizmu. Aj o tom napísal výstižne Radim Uzel (Právo, 21.3. 2007):

„Aby bolo jasné: v žiadnom prípade nebrojím proti zdravým občianskym aktivitám, nech už sa týkajú ekológie, globálneho otepľovania alebo záchrany veľrýb. Sexuálne neuspokojení jedinci však všetky tieto iniciatívy spravidla preháňajú. Nediskutujú, ale miesto toho bojujú. Miesto ejakulácie používajú farebný sprej. Ich argumentom je vytrhnutá dlažobná kocka, rozbitá výkladní skriňa, zapálené auto a rozrezané autobusové sedadlo. Základným pilierom každého takéhoto hnutia je takzvané zdravé jadro, ktorého podstatou býva istý druh sociálnej patológie. Veľmi by som sa preto prihováral za to, aby všetci takíto výtržníci boli podrobení sexuologickému výskumu.“

Pán doktor ani netuší aká presná je jeho diagnóza. Peter Singer, ako zakladateľ hnutia ochrancov zvierat, sa svojho času vyjadril, že by sme tie úbohé tvory nemali podceňovať ani v polohe sexuálneho partnerstva (Albuq. Journ., 18.4.2001). Nemali by sme sa teda vyvyšovať naším „druhizmom“ napríklad ani nad takými sliepkami a sex s nimi by vlastne nemal byť zakázaný. A táto absurdná myšlienka už má svojich nasledovníkov! Veď ak cítia bolesť ako my, prečo by nemali cítiť aj radosť z plnohodnotného sexuálneho zážitku s človekom?

Odpoveď nechám na vás…