Gustáv Murín

Slovenské národné povstanie je základným kameňom moderného slovenského národného hnutia k svojprávnosti. Bola to jediná, politicky prezieravá cesta k prezentácii Slovenska ako svojbytnej a demokratickej krajiny. SNP zapísalo Slovensko na svetovú mapu tak rázne a jasne, že ho odvtedy nikto nemohol prehliadať a nedokázal ani vymazať…

Aj historické udalosti majú svoje paradoxy. Málo sa vie, že vznik Slovenského štátu odsúhlasili poslanci Snemu slovenskej krajiny demonštratívne povstaním! Povstaním ten štát o päť rokov neskôr fakticky aj zanikol. A to nie je jediný paradox tejto historickej udalosti, ktorý poľudšťuje naše moderné dejiny vďaka ich výkladu cez osobné príbehy…

Tak sa pozrime, čo sa dialo na Slovensku v tento deň pred 77 rokmi:

29.8., utorok

Partizáni spolu s povstaleckými jednotkami postupujú od piatej hodiny ráno na Kežmarok. V Matejovciach partizánska skupina Slavkovského zaisťuje 67-člennú skupinu Nemcov. V Poprade ich zase nejaký dôstojník z posádky pustí. Opäť v Matejovciach partizáni prepadnú nákladné auto s 15-timi Nemcami. Časť pobijú, zvyšok utečie. Pri ďalšom postupe sa partizáni dostávajú pod paľbu pri Huncovciach, ale prekonajú aj to a dostanú sa až ku kežmarskej elektrárni. Tu ich strieda povstalecká jednotka, ktorej veliteľ ušiel.

Na toto ráno jeden z povstaleckých veliteľov T. Šlajchart spomína takto: „…medzi 7. a 8. hodinou prišiel major Dobrovodský do kasární, zvolal nás do jedálne, zoznámil so situáciou a vyzval do otvoreného boja proti okupantom. Výzva sa stretla so všeobecným kladným ohlasom. Naše mužstvo bolo v styku s príslušníkmi slovenskej armády, ktorí boli v žilinskom záchytnom stredisku na odpočinku. Vedeli o tom, čo sa deje na frontoch, čo nemecké jednotky robia na východnom fronte, takže títo vojaci len čakali, kedy to vypukne a nebolo im potrebné dávať nejaké podrobnejšie inštrukcie. Dôstojníci, poddôstojníci i mužstvo s tým súhlasili. Dobrovodský nás zoznámil s opatreniami, ktoré robí. Ostrá pohotovosť bola stále, všetci sme sa pripravovali. Potrebovali sme doplniť stav, aby sme mohli zostaviť prápor. O mobilizácii sme vedeli už z rána, dopoludnia prichádzali záložníci, robotníci z celulózky a súkenky, študenti. Postupne prichádzali aj chlapi z okolitých dedín. Týchto sme vyzbrojili a vystrojili. S každým sa urobil pohovor. U všetkých bolo veľké odhodlanie postaviť sa na odpor proti okupantom.“

Na letisko Tri Duby priletel novovymenovaný veliteľ slovenskej armády generál Turanec. Povstalecký veliteľ Kombinovanej letky na Troch Duboch, vtedy kapitán Jozef Tóth,  si spomína, že „asi poldruha hodiny po odlete gen. J. Turanca z Trenčianskych Biskupíc, mi telefonovala jeho manželka, či už manžel priletel do Banskej Bystrice, lebo jej sľúbil, že sa okamžite po pristátí na Troch Duboch ozve“. Tóth, zapojený do príprav Povstania, ju upokojoval mylným tvrdením, že na generála Turanca čakal Golian a spolu v poriadku odišli. To ju neuspokojilo a „celá rozrušená“ volala ešte trikrát. Mala neblahé tušenie a to sa naplnilo. Prítomnosť Turanca na Hlavnom veliteľstve v Banskej Bystrici by len zdramatizovala už rozbehnutú povstaleckú akciu a tak ho dal Golian zatknúť. Turanec sa tak autom dostal len asi kilometer za letisko, kde na neho čakal kapitán Hanus s vojenskou hliadkou. Turanca v tichosti odviezli do partizánskeho tábora Jegorova, aby jeho „zmiznutie“ išlo na účet partizánov. Je pre tie dni je typické, že Turanec sa do Banskej Bystrice vôbec neponáhľal. Veď po ceste z Bratislavy strávil noc u rodiny v Trenčíne…

Golian vydal o 10:15 všetkým posádkam najprísnejšiu bojovú pohotovosť a okamžitú aktivizáciu ich obrany.

Pre oblasť Nitry bol určený povstalecký veliteľ kapitán Weinhlod. S podporou partizánov sa mu podarilo spustiť mobilizáciu. Na tú nastúpili aj robotníci z chemickej továrne a uhoľných baní v Novákoch. Podarilo sa mu tiež získať dve unikátne posily Povstaniu. Z antifašistov nemeckej národnosti vznikol oddiel Thälmann, ktorý sa zaradil do 2. československej brigády M. R. Štefánika pod velením nadporučíka V. Žingora. Paradoxne, ale pre Povstanie typicky, boli jednotky tejto brigády pri presune do Rajeckej doliny napadnuté ozbrojenými nemeckými civilmi. Na odvetu partizáni pozatýkali v dedinách Vrícko, Gajdel a Tužina funkcionárov DP (Deutsche Partai) a dobrovoľníckych nemeckých oddielov ETFS. Druhou posilou bolo 250 mužov židovskej národnosti, ktorí ušli z internačného tábora v Novákoch. Z nich sa sformovala úderná rota podporučíka v zál. Juraja Spitzera a špecialisti spomedzi nich prešli k ich druhom zbraní…

Po vojne sa Husák tváril, že Povstanie riadil. V skutočnosti sa o jeho prepuknutí dozvedel tak, že sedel (podľa J. Jablonického) „…vo svojej kancelárii na Zelenej ulici neďaleko Hlavného námestia v Bratislave, v ústrednom zväze špeditérov, a pani Hrubišková, manželka väzenského dozorcu, im povedala, že počula v rozhlase, že v Banskej Bystrici je Povstanie.“ Husák sa potom spolu s Lettrichom a Joskom do centra Povstania dostali autom po Trnavu, už obsadenú Nemcami, a potom normálnym vlakom, ako obyčajní cestujúci. Prekĺzli len preto, že Nemcom tento posledný rýchlik na povstalecké územie jednoducho ušiel pod nosom. A medzi prvými organizačnými vecami, o ktoré sa pri príchode do Banskej Bystrice Husák podľa svedectva Štefana Bednára promptne postaral, bolo skonfiškovanie rozsiahleho bytu na Kuzmányho ulici po riaditeľovi antimónových baní Zwerinovi – pre konšpiračné účely komunistov (vrátane vyrábania falošných dokumentov) a s nimi spriaznených partizánov! Za chrbtom SNR, aj povstaleckého velenia. To bol Husák…

Partizáni partizánskej brigády „Čapajev“ zdemolovali most na trati Vranov nad Topľou – Soľ tak, že doprava na trati bola zastavená do polovice októbra 1944. Mali to o to ľahšie, že 26-členná strážna jednotka mostu sa pridala k nim aj so štyrmi ľahkými guľometmi a 24 000 nábojmi do nich, 75 granátmi, 2 pištoľami, 7 koňmi. A nezabudli zobrať aj písací stroj…

V Handlovej sa vytvorila Handlovská dobrovoľnícka rota, ktorá zároveň eliminovala aktivity miestnych Nemcov. Napriek tomu všetkému sa situácia od začiatku nevyvíjala dobre, lebo v najväčšej posádke regiónu, v meste Nitra, sa jej veliteľ odmietol pridať k Povstaniu a málo chýbalo, aby poslal svojich vojakov do bratovražedného boja. Nemci síce obkľúčili kasárne, ale podplukovník Šmigovský odmietol vydať zbrane a v hektickom vyjednávaní, do ktorého telefonicky vstupovali dokonca aj prezident Tiso a veliteľ okupačných vojsk generál Berger, nakoniec rozhodla – slivovica. Podľa nemeckých záznamov sa totiž pri nej zbratali Šmigovský a veliteľ nemeckej jednotky Klotz, keďže sa poznali ešte z východného frontu.

V kontraste s tým v rozhodujúcich dňoch začiatku Povstania sa komunistami vybraný súdruh Šoltész k akejkoľvek akcii v Nitre neodhodlal a povstaleckých emisárov, ktorí prišli s myšlienkou Šmigovského zatknúť, do svojho bytu ani nepustil. Vraj jemu samému hrozí každú chvíľu zatknutie. K zatknutiu však nedošlo a on bol za svoju zbabelosť ešte aj odmenený, keď sa oneskorene (podobne ako Novomeský) odhodlal odísť na vlastnú päsť do Banskej Bystrice, presadili ho komunisti ako jedného zo svojich zástupcov v Slovenskej národnej rade…

Predpoludním prišla do budovy filiálky Slovenskej národnej banky delegácia vojenského velenia na čele s podplukovníkom Golianom. Dozvedeli sa, že národohospodári dokázali stiahnuť do bankových trezorov v Banskej Bystrici viac ako 3,5 miliardy korún. To stačilo pre armádu, ako aj chod finančného hospodárstva na povstaleckom území. Golian požiadal o otvorenie účtu armáde a určil osoby s podpisovým právom… Vďaka tomu všetkému fungovalo toto územie ako samostatná a dobre spravovaná hospodárska jednotka. To najskôr nacisti a potom komunisti generálnemu riaditeľovi Národnej banky, dr. Imrichovi Karvašovi, nikdy neodpustili. Najskôr ho väznili nacisti a po vojne sa mu namiesto uznanai dostalo ďalšie, už komunistiké, väznenie a prezekúcie…

Okolo 15:00 poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk na Slovensko a začalo organizovať otvorený odboj, čím sa vlastne začalo Povstanie.

Trnava bola plne pod kontrolou povstaleckej posádky. Už ráno vojaci trnavskej posádky obsadili závod Coburg, zvolali jeho osadenstvo a na mieste zatkli Nemcov, ktorí zastávali všetky dôležité funkcie, až po riaditeľa. Pri Cíferi prerušili železničnú trať. Obsadili dôležité objekty, vytvorili kruhovú obranu a pozatýkali exponentov klérofašistického režimu. Pre tých kto zažili covid-pandémiu budú povedomé niektoré opatrenia veliteľa posádky, nadporučíka Fraňa: „Prechádzanie cez ulice za účelom nákupov smie civilné obyvateľstvo vykonávať od 6:00 ráno do 20:00 večer. Po tejto hodine budú sa môcť po uliciach pohybovať len vojenské ozbrojené hliadky a civilné osoby znajúce heslo… Otvorenie obchodov a hostincov a predaj v nich nariaďujem od 7:00 do 9:00 dopoludnia. O 9:00 musia byť bezpodmienečne všetky obchody a hostince uzavreté a predaj zastavený.“ A k tomu pridal: „…telegramy a telefónne rozhovory sú vyhradené… len pre vojenskú správu. Listová zásielka bude odoslaná len po patričnej vojenskej cenzúre. V dôsledku toho obálky nezalepovať. Cestovanie železnicou je kontrolované a obmedzujem ho na najnutnejšiu mieru.“ Toto nariadenie však nezabránilo aj činom, ktoré nemôžeme označiť za chvályhodné. Ako hlásila žandárska stanica (Žvach, Packa): „Štefanovi Bauerovi a Fridrichovi Smekalovi vzali povstalci cenné poľovnícke pušky. Jana Wallnera, hostinského, vyrabovali a zapríčinili mu asi za 30 000 Ks škody.“

V Žiline major Dobrovodský so skupinou dôstojníkov zatkli veliteľa posádky podplukovníka Kallu a prevzali velenie. K nie jedinému paradoxu Povstania patrí, že mu v tom vehementne pomáhal stotník Štefan Nižňanský, ktorý sa neskôr pridal k špeciálnej SS-áckej jednotke Edelweiss, ktorá najničivejšie a najbrutálnejšie prenasledovala povstalcov a civilné obyvateľstvo za ich podporu. Vtedy ešte spoločne vyhlásili mobilizáciu, ktorá sa úspešne rozbehla. Dobrovodský mal hneď k dispozícii náhradný delostrelecký prápor s 22 dôstojníkmi a rotmajstrami, ako aj 326 poddôstojníkmi a vojakmi. K tomu prápor Šlajcharta s 10 dôstojníkmi, 6 rotmajstrami a 230 poddôstojníkmi a vojakmi. Podobné počty mal aj prápor Repašského. Na pomoc im prišli z Martina tri ľahké tanky LT-37 a stíhač tankov Marder III. Problém bol však v tom, že vojaci boli väčšinou bez vojenských skúseností a nepočítalo sa s nimi v bojovom nasadení. Dobrovodský to komentoval: „… skoro všetko mužstvo bolo poľnej služby neschopné, (naopak) vycvičené a schopné mužstvo bolo odoslané k východnej armáde generála Malára“. Výsledkom bolo, že napriek všetkej statočnosti prápor Repašského bol pri Strečne úplne rozbitý, pričom zahynul aj veliteľ.

Padol aj prvý smrteľný výstrel: jeden zo žilinských Nemcov namieril pištoľou na práve zmobilizovaného vojaka, neďaleko stojaci sovietsky výsadkár však vystrelil prvý… Situáciu tu okrem silnej nemeckej menšiny komplikovala aj prítomnosť nemeckého vojska v meste. Nemci sa zabarikádovali v budove dievčenského gymnázia, pošty a v celulóze. Bola tu nemecká spojovacia jednotka posilnená žilinskými občanmi nemeckej národnosti a evakuantmi zo Spiša, Turca a ďalších oblastí.  Čakali na posily a ostreľovali presúvajúce sa povstalecké jednotky. Na ich blokovanie bola vyčlenená úderná skupina poručíka letectva Štefana Filipa. Posilnená bola čatou ľahkých tankov z Martina, ktorých príchod ale zbrzdila skupina asi 40 Nemcov vyzbrojených protitankovými zbraňami, ktorá z lesíka severovýchodne od obce Stráňavy blokovala cestu Strečno-Mojšova Lúčka. Túto prekážku zlikvidovala časť roty nadporučíka Zubríka za podpory zmienených tankov a partizánov. Štefan Bodnár, veliteľ tankovej čaty, spomínal (Daniel Vražda): „Tankisti smerovali do kasární ulicou a netušili, aké nebezpečie tam je, keď sedeli na tanku a Nemci v každom okne s guľometmi. Pravdepodobne však boli zle informovaní, dali sa pomýliť kombinézami a pieskovou farbou tankov, a tak namiesto toho, aby strieľali do vystrčených tankistov, začali mávať a jasať. Takto sa dostali tanky až do kasární.“ Je to ďalšia kuriozita Povstania – kamufláž týchto tankov bola totiž africká, lebo sa práve vrátili z nasadenia v Rommelovom Afrika Korps-e.

Úderná skupina poručíka letectva Štefana Filipa plnila svoju úlohu až do večera 30.8., kedy všetky povstalecké jednotky ustúpili na obrannú čiaru Strečno-Varín. Na železničnej stanici Nová Žilina sa podarilo odzbrojiť 80 nemeckých vojakov z vojenského transportu.

Uprostred toho všetkého znie kuriózne, že ľudácky okresný náčelník v Prievidzi mienil zastaviť Povstanie tým, že nariadil zákaz čapovania liehových nápojov, zhromažďovania viac ako troch osôb a vychádzania po 21:00 hodine. V Prievidzi však už rozkazovali iní.

Svedectvo vtedajšieho žandára v Prievidzi, Gustáva Polčíka („Žandár troch režimov“): „Dívam sa cez okno a vidím – voľajaký Mikuš z Cigľa, čo bol potom v Ninisovom oddiele, a ešte jeden, meno som už zabudol – vyťahujú z domov Nemcov. Tých, čo tu žili, obchodníkov, úradníkov a tak. S pištoľami išli na nich, ´ruky hore ´. A hovorím si: ´Však už je to Povstanie!´ Potom k nám na stanicu prišiel Svitok, akurát som mal službu. Tak skromne sa pýta: ´Tak čo, žandári, zapojíte sa do Povstania?´ Ja mu hovorím: ´Čo vy reku neviete, my už dávno spolupracujeme…´ A išiel ďalej. Povstalecká výzva bola podpísaná Lexmannom. Lebo keby tam dali Svítka, tak by to nebol nikto rešpektoval. Ale jeho považovali za takého váženého človeka, právnika. Ja som bol pridelený k Jožovi Hagarovi, ten mal na starosti bezpečnosť. Potom nám určoval, kde a ako máme zasiahnuť. A zvlášť potreboval vedieť, keby sa chystala nejaká ´kontrarevolúcia´. Každú chvíľu prišla hláška, že ktosi je proti. Prišla správa, že mlynár v Opatovciach robí akciu proti Povstaniu. To bolo ešte nejako v začiatkoch, keď to držalo pokope. Bolo to podvečer. Tak Hagara mi hneď volal, aby som tam šiel a spravili poriadok  – dali mi dve autá aj s vojakmi –… Prišiel som tam – však ma tam poznali, lebo to bol môj obvod – ´Čo sa tu robí?´ Vraj nič… Ten mlynár bol len taký ´rozumkár´, len voľačo trepol, nebolo to nič vážne, ani sa nič nechystalo. Keď som to objasnil, vojakov som zobral späť do Prievidze a volal som Hagarovi, že sa nič nedeje.“

Večer o 19:19 oznámil z príkazu nemeckého veľvyslanca Ludina minister obrany generál Čatloš v rozhlase, že začala vojenská okupácia Slovenska. Autorom prejavu bol Tido Gašpar, šéf Úradu propagandy klérofašistického štátu. Skutočne zničujúce bolo pre povstalcov, že Čatlošov prejav odznel v éteri ešte pred samotným začiatkom Povstania. K zmätku na začiatku prispelo aj to, že on bol medzi zasvätenými známy ako autor plynulého a čo najmenej bolestného prechodu slovenskej armády k Spojencom a otvoreniu cesty Červenej armády cez Karpatské priesmyky, čo Rusi neplánovali vzhľadom k zlým skúsenostiam z I. svetovej vojny. Do pôvodne jasného plánu, s ktorým bol oboznámený aj Stalin, vstúpili intrigy Benešovej exilovej vlády z Londýna. Účel tu nesvätil prostriedky a cenu za tieto Benešove triky zaplatilo Slovensko zbytočne veľkú…

Ďalšie udalosti toho dňa (vrátane kuriózneho „oslobodenia“ veliteľa Povstania,Goliana z domáceho väzenia) nájdete TU.

(pokračovanie zajtra)