Gustáv Murín

   Už za komunistickej vlády ovládali slovenské podsvetie rodinné klany. Hlavne tie cigánske – napríklad piati bratia Suchánkovci, či Stojkovci…

Po roku 1989 sa od Čadce po Žilinu rozťahovali bratia Holáňovci.

Súbežne sa etabloval rodinný klan Mišenkovcov.

Oblasť hornej Nitry ovládli bratia Mellovci.

Tí prví ako príklad krátkodychosti mafiánskych kariér.

Tí druhí ako príklad rodinných sporov až po tragédiu.

Tí tretí ako príklad bratskej súdržnosti v páchaní zla.

Tieto tri príbehy sa prelínajú v zločinoch, ktoré páchali, a stoja za vyrozprávanie.

 Gorila – dedinský bitkár bossom

  Toto je príbeh bitkára na dedinských tancovačkách, ktorý sa ani zďaleka nemohol rovnať priekopníkom organizovaného zločinu v Bratislave, Dunajskej Strede, Banskej Bystrici alebo Košiciach. Malé mesto, malý biznis, malý gangster. Ale zaujal tým, ako rekordne dlho odolával atentátom a svojou smrťou priviedol na koniec zločineckej dráhy aj dovtedy nepolapiteľného kata slovenského podsvetia Lojza Čističa. Tento príbeh zmapoval už televízny seriál „Mafiáni“ (TU je ukážka)

Pozoruhodné svedectvo o Milanovi Holáňovi prináša aj známy imitátor, humorista a spisovateľ Rasťo Piško, ktorý zhodou okolností poznal Milana Holáňa na vojenčine v Pohraničnej stráži v Kaplicích, kde Gorila slúžil v Rote technického zabezpečenia. Už tam bol známy ako násilník s tendenciami k mafiánskemu spolčovaniu.

Ako viacerí Kysučania aj Milan Holáň hľadal najskôr svoju budúcnosť v Třinci. Ale tam ho po vyučení čakala len ťažká drina v zlievarňach. A jemu sa viac páčili „čaje o piatej“ (tak sa za komunizmu volali diskotéky), kde mohol ohurovať svojou brutalitou. Skúšal to aj s amatérskym boxom, ale viac než férové súperenie s rovnocennými sa mu páčili pästné súboje, kde nemal medzi normálnymi rovesníkmi konkurenta. Tu kdesi sa zrodila jeho prezývka Gorila. Čoskoro sa okolo neho dala dokopy partia rovnakých mladých frajerov, čo na seba vedeli upozorniť len tým, že niekoho skrvavili. Naopak, tí, čo sa s ním aspoň trochu poznali, dokázali si zabezpečiť pokoj od neho aj fľašou vína. Časom však dostal chuť na väčšie odmeny. A vtedy narazil. Stále však bol len surový bitkár, ktorý na svoju zurvalosť čoskoro doplatil aj väzením. Komunistická bezpečnosť ešte fungovala…   Reportér Palo Rýpal našiel Gorilovho spoluväzňa z tých čias, ktorý o ňom pre Plus 7 dní povedal: „S nikým sa nestýkal, nerozprával a nebil. Už v tom čase bol bossom a aj v base sa tak správal. Každý mesiac mu chodili zvonka balíky. Aj za mrežami si žil inak ako my, obyčajní mukli. Prišiel si jednoducho odsedieť svoje…“   Ale ani to nemusel do konca vymeraného trestu, lebo prišla Nežná revolúcia a absurdný dramatik i prezident Václav Havel predviedol absurdné gesto generálnej amnestie. To otvorilo Gorilovi (ale rovnako aj ďalším mafiánom) nevídané možnosti v novom, kapitalistickom svete zločinu.

Mafiánske Bratstvá, obálka

Vyhnaný z Čadce

   V atmosfére obecnej apatie 90. rokov zaznamenávame výnimočne úspešné ostrovčeky odporu proti mafiánskej zvôli. V Lučenci to bol statočný okresný náčelník polície PZ Jaroslav Vilhan a jeho šéf kriminálky Ján Kašiar, ktorí (nie nepodobne Divokému Západu) dokázali odradiť od čo i len vstupu na nimi bránené teritórium aj takým grázlom, ako bol Černák a jemu podriadená dunajsko-stredská najbrutálnejšia banda okolo bossa Pápaya. V Čadci, možno aj preto, že tu každý každého poznal, sa zasa vzopreli čerství podnikatelia. Bitevným poľom sa stal bar Tasso. Písal sa rok 1996 a takto na to spomína priamy účastník (pre autentickosť nie je text jazykovo korigovaný): „Čadca bola v jednej veci výnimočná a tou výnimočnosťou bol bar Tasso. Cez piatok, sobotu sa tu zbiehali ľudia zo širokého okolia. A nie len okolia ale aj z celého Slovenska. A hosťami boli aj ľudia, ktorí mali veľmi blízko k organizovanému zločinu ako bol Gorila a jeho skupina. Bolo ich do 10 ľudí a väčšinou to boli chlapci z bývalého Sovietskeho zväzu. Výnimočné boli, že nepatrili k statným junákom ako bývalo zvykom. Majitelia mali veľmi dobré vzťahy s políciou tak sa mafiáni ani nepokúšali vydierať majiteľov. Nakoľko jeden z majiteľov Miroslav Ch. ktorý bol vysoký statný junák, ktorý mal meno široko ďaleko. Bar Tasso bolo miesto, kde bolo zaužívane, že na prvom mieste je slušné správanie a ohľaduplnosť. Ak niekto porušil daný zákaz, tak sa stávalo, že majitelia mu dali zákaz vstupu. Takže chlapci z organizovaného zločinu sa tu museli správať slušne. Až prišiel deň, keď túto hranicu porušili. A čo sa stalo? Bol to súboj o ženu. Čadca žila pokojne až prišlo k incidentu, kde jeden s Gorilových chlapcov si robil zálusk na dievča, ktoré chodilo s blízkym kamarátom majiteľa. Celý incident vygradoval v bare, kde mu obyčajný chlapec (práve sa vrátil z cudzineckej légie) rázne dohovoril, že v Čadci sa ľudom nevyhráža. Na to chlapci od gorilu odišli. V tom čase sa v Čadci prerábala hlavná ulica Palárikova a všade bol stavebný materiál a dlažobné kocky. Neviem čo viedlo mafiánov k tomu, že danému junákovi rozbili celé auto, ktoré si práve kúpil. Išlo o BMW a v tej dobe to nebola práve lacná záležitosť. Celá situácia sa neskončila ale pokračovala o pár hodín. To už prišiel do baru aj sám Gorila aj z celou partiou. Nepredpokladal ako sa celá situácia otočí proti nemu. Vec išiel riešiť priamo s Mirom Ch., ktorý bol poriadne nasrdený. Gorila argumentoval, že tu na Kysuciach má meno a nemôže si dovoliť ustúpiť, po pár minútach nastal konflikt po ktorom mafiáni utekali z baru. Utekali tak, že niektorí postrácali topánky. Miroslav Ch. mal také dobré meno, že na jeho stranu sa pridala väčšina baru, kde kapacita bola cca 600 ľudí. Aj keď väčšina osadenstva tvorili krásne ženy. Majitelia vedeli, že situáciu musia ešte poistiť, odvetou za poškodené auto. Nakoľko mali veľmi dobré vzťahy s políciou, tak uzavreli sídlisko, kde mali mafiáni byt a autá. Skončilo to porozbíjaním vozidiel mafiánom. Na druhý deň malo prísť k stretnutiu medzi obidvoma skupinami. Na benzínovej pumpe čakalo cca 100 až 150 chlapov z Kysúc. Mafiáni nedorazili. A odvtedy bol na Kysuciach pokoj.“

Tak sa Gorila presunul v tichosti do Žiliny. Ibaže tam už boli dobre usadení miestni mafiáni. A nastal boj…

 Zázračné mačacie životy

   Rozhodujúci duel začal 19. októbra 1997. V ten deň bol na ceste pri Krásne nad Kysucou z idúceho auta paľbou zo samopalu zastrelený Peter Kalányi. Ten vyvíjal aktivity v rámci žilinského podsvetia a pôvodne bol Gorilovou pravou rukou. A ako to už v mafii býva, z najbližšieho spolupracovníka sa stal úhlavný nepriateľ, ktorého sa bolo treba zbaviť. Podľa zainteresovaných zdrojov si Gorila objednal na likvidáciu Kalányiho po rusky hovoriaceho zabijaka.

Lenže na zoznam sa komusi dostal aj sám Holáň.

Po prvý raz na Gorilu zaútočili priamo na diskotéke Garáž. Neúspešne.

Druhý krát sa dostal do paľby v Motoreste Anita neďaleko Brodna. Na zemi ostala ležať mŕtvy muž, ale nebol to Gorila.

Strieľali po ňom aj doma v Kysuckom Lieskovci.

Po celý rok 1997 pripomínala Žilina strelnicu s jedným živým terčom. Bol ním boss miestneho podsvetia Milan Holáň, prezývaný Gorila. Zakaždým sa mu podarilo uniknúť, raz dokonca šťastnou náhodou – keď naňho strieľal profesionál s ostreľovačskou puškou značky Remington. Remingtonka mala podľa znalca kvalitný puškohľad značky Meopta, bežne sa z takej zbrane strieľa s vysokou presnosťou na vzdialenosť sto metrov, dobrý strelec s ňou dokáže trafiť cieľ aj z väčšej vzdialenosti. Strelec mieril zo strechy protiľahlého obytného domu na Gorilu, ktorý sedel na terase v OK pube v Kysuckom Novom Meste. Holáňa vtedy zachránil mobilný telefón – vo chvíli výstrelu ho išiel položiť na stôl. Tento malý pohyb posunul ranu smerom od srdca pod rameno.

Až roky po Gorilovej smrti vyšlo najavo, že vražedných útokov bolo viac. Vo februári 2009 informoval riaditeľ krajskej polície v Žiline František Posluch, že o Gorilovu likvidáciu sa po tri krát pokúšal aj František Salinger alias malý Fero. V roku 1997 zohnal pomocníka a prikázal mu, aby pod Gorilovo auto položil výbušninu. Ten si to však napokon rozmyslel, nepozorovane kopol do Gorilovho auta, spustil tak alarm a vraždu prekazil. Salinger potom údajne zakopal výbušninu neďaleko miestneho baru, ktorý navštevovala aj jeho plánovaná obeť. Komplicovi nariadil, aby bombu odpálil, keď pôjde Gorila okolo. Salingerov spoločník sa však tentoraz vyhovoril, že zlyhalo diaľkové odpaľovacie zariadenie. Podobný scenár údajný neskorší šéf žilinského podsvetia podľa polície pripravil i do tretice. Tentoraz si však prizval ešte jedného pomocníka, ktorý mal dohliadnuť na jeho doterajšieho komplica. Tomu po dvoch neúspešných pokusoch totiž prestal dôverovať. Zariadenie na odpálenie bomby však tentoraz naozaj zlyhalo. Keďže tieto pokusy sa nerealizovali, Gorila o tomto nebezpečí ani nemusel tušiť. Za pätami mal oveľa nebezpečnejších vrahov.

Ako neskôr pri rekonštrukcii posledných dní a hodín jeho života vysvitlo, Gorila vedel, kto ho chce „dať dolu“. Bol dokonca opakovane varovaný. A aj si začal dávať pozor a objednávateľovi svojej vraždy sa začal vyhýbať.

Pochopiteľne, že Gorila mal z toľkých útokov nervy v permanentnom napätí. Tak došlo aj ku vlastne až komickej situácii, kedy mu na ceste zo Žiliny domov na jeho BMW praskla pneumatika. On to ale rozpoznal ako výstrel. Zastavil a skočil do blízkeho potoka. Tým sa potom plížil celou cestou až domov.

Robil, pochopiteľne, aj všemožné iné obranné opatrenia. Ale na stretnutie so smrťou nakoniec išiel…

Záverečné dejstvo

   Dňa 25. novembra 1997 si po Gorilu prišla zubatá naisto. Čakal na ňu, spolu so svojím ochrankárom Stanislavom Vnukom († 23), pri kávičke v povestnom hoteli Astória, kam často chodieval. Ani tentoraz to nebola náhoda, musel ho tam pozvať niekto známy a dôveryhodný – tí privolávajú k mafiánskym šéfom popravnú čatu najčastejšie. Poznal aj svojich vrahov. Tí vstúpili takmer ako v kovbojke „na pravé poludnie“, presnejšie o 12:40 hod., a okamžite začali paľbu. Napadnutí sa zrútili pod spŕškou striel. V Gorilovom tele († 35) ich narátali desať a hneď prvá do hlavy bola smrteľná. Osem striel mu prevŕtalo telo, po dvoch zástreloch zostali projektily v rane. Ochrankár dokonal pri jeho nohách. Ešte pár týždňov predtým slúžil ako vojak z povolania u žilinských výsadkárov. Ani špeciálny výcvik mu však proti náhlemu prepadu nepomohol. Len rozšíril počet obetí vrážd v tom roku v Žilinskom kraji na dvadsať…   Po streľbe prešli obaja strelci chladnokrvne celou kaviarňou, kde sa na zemi krčilo sedem ďalších hostí a obsluha. Rýchlo vybehli zadným, služobným vchodom, ale takmer do náruče hliadky mestskej polície. Tých zalarmovalo päť guliek, ktoré vyleteli oknom z kaviarne až na ulicu. Ale ich chabý pokus o zásah odstrašili pištoľníci ďalšou streľbou zo samopalu Tokarev do vzduchu. Útočníci rýchlo prebehli blízkym parkom k hotelu Slovan, kde naskočili do Volkswagenu Golf zelenej metalízy nemeckej ŠPZ HTW 221. Po niekoľkých uliciach prestúpili do bordovočervenej dodávky (podobnej na Citroën Berlingo) so značkou TWT 91-92 a zmizli…

Viac ako dva a pol roka trvalo vyšetrovateľom, kým identifikovali prvého strelca. Nebol ním nik iný ako Lojzo Kromka alias Čistič. A ten podľa všetkých zverejnených faktov počúval príkazy najmä a predovšetkým bossa všetkých bossov – Mikuláša Černáka.

Ako to bolo

   Gorilu zavraždili preto, lebo neustúpil mocnejším.

„Na Milana Holáňa sa strieľalo šesťkrát. Poviem na rovinu, nikto s ním rád nesedel. Každý mal strach o svoj život. A zvlášť za tých pomerov, aké vtedy vládli na Slovensku,“ povedal na hlavnom pojednávaní v procese s nájomným vrahom Alojzom Kromkom svedok Jozef  B., ktorý v tom čase bol konateľom firmy Holáňovho brata Petra, nazvanej Gorila Security. Tento vyučený strojník vrtných súprav mal na starosti administratívnu časť vedenia firmy.

Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí aj traja súdni znalci z odboru psychológie, ktorí vypracovali posudky. Ani v jednom prípade nezistili, že by si obžalovaní neuvedomovali následky svojich činov. Hlavný podozrivý Alojz Kromka známy ako Čistič do poslednej chvíle tvrdil, že pri skutku nebol a nikdy nenavštívil reštauráciu Astória. Takže pri rekonštrukcii na mieste činu, ktorú nariadil súd a na ktorú priviedli všetkých obvinených, mal byť po prvýkrát v živote.

Podrobnej rekonštrukcii vraždy v hoteli Astória sa z davu prizerali údajne aj príbuzní zavraždených.

Dňa 30. septembra 2003 padli rozsudky. Alojz Kromka známy ako Čistič bol odsúdený na doživotie. Vo chvíli, keď mal zaznieť rozsudok, Čistič začal vykrikovať, že predseda senátu tento súd znásilňuje, žiadal odročenie hlavného pojednávania a rozbehol sa k východu. Traja príslušníci strážnej služby ho spacifikovali na zemi a nasadili mu putá. Senát hneď na to rozhodol o jeho vylúčení a Alojza Kromku vyviedli zo sály. O deväť mesiacov neskôr, 10. júna 2004, senát Najvyššieho súdu SR vyniesol definitívny verdikt nad Alojzom Kromkom prezývaným Čistič. Za prísnych bezpečnostných opatrení v bratislavskej väznici a v nezvyčajne apatickej atmosfére Kromkovi potvrdil doživotný trest za vraždu troch ľudí, pokus o vraždu šiestich ľudí a nedovolené ozbrojovanie.

(ukážka z najnovšej knihy „Mafiánske bratstvá“)