Gustáv Murín

Opakovane sa snažím upozorniť na to, že tzv. boľševické myslenie nie je nevyhnutne spojené s určitou stranou, ale že je to typ myslenia, ktoré sa môže cez generácie opakovať. A nie je snáď názornejší príklad, než generačná previazanosť Šimečkovcov od deda cez otca a dnes vnuka, ako vychádzajúcu „hviezdu“ euro-parlamentu.

Iste si už viacerí položili otázku, ako sa tento „progresívec“ do euro-parlamentu vôbec dostal a ako je možné, že zástupca strany s minimálnou podporou domáceho obyvateľstva bol doslova katapultovaný na post podpredsedu euro-parlamentu.

Možno to pochopíme, keď sa pozrieme, z akého vajca sa vlastne toto politické kura vykľulo.

Šimečka starší

   Vyštudoval v Brne filozofiu a prejavoval sa tu ako tvrdý stalinista, tvrdiaci vo svojich publikáciách, že „Komunizmus plní historické poslanie – zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania a vojnových hrôz – a nastoľuje na svete Mier, Prácu, Slobodu, Rovnoprávnosť, Bratstvo a Šťastie všetkých národov.“ Pre svoj fanatický postoj bol medzi svojimi rovesníkmi (kam patril aj neskorší slávny európsky románopisec Milan Kundera) veľmi neobľúbený. Keby nebolo fanatikov typu Šimečkovho otca, nebolo by ani spoločenskej atmosféry pre také udavačstvo, aké Kundera navždy zvečnil vo svojom románe „Žert“. V tomto románe sú ľudia typu Šimečku staršieho na tej opačnej, neľudskej strane udávania, usvedčovania a spoločenskej likvidácie iných. Šimečkov syn sa za zvečnenú karikatúru otca po rokoch Kunderovi pomstí v Respekt-e publikovaným nepotvrdeným tvrdením, ževraj Kundera udal ŠtB spolužiaka, čo sa dal naverbovať CIA. Kundera, ako nepochybne najväčšia literárna osobnosť tej doby európskeho formátu, na to reagoval zákazom vydávania svojich románov v Čechách.

Tak takéhoto fanatika poslala komunistická strana do Bratislavy posilniť marxistického ducha Slovákov. Šimečka  st. učil medikov a farmaceutov marxizmus-leninizmus (čo bola číra ideologická nalieváreň) na Komenského univerzite a potom prešiel na VŠMU. Ako ambiciózny komunista sa tu vyznamenal aj tým, že zorganizovali spolu s profesorom Mrlianom verejný súd s vtedy mladým Milanom Lasicom, pretože vraj „spôsobil rozklad organizácie ČSM na VŠMU“. Šimečka starší bol klasický oportunista, ktorý využil uvoľnené pomery v 60-tych rokoch a po stáži v nemeckom Mainzi vsadil na Dubčekove reformy, pridal k tomu propagáciu neomarxizmu, za čo ho jeho vlastní súdruhovia po auguste 1968 prenasledovali a dokonca na relatívne krátky čas aj väznili. Celkom logicky sa tak stal disidentom z donútenia. So sebou strhol aj syna Martina…

Šimečka mladší

   Martin M. Šimečka je postava bizarná a rozporuplná. Istým spôsobom aj poľutovaniahodná, lebo doplatil na politické ambície svojho otca. Martin bol atlét a dobrý atlét. A keby neboli súdruhovia jeho otca takí idioti, akými boli, tak by ho nechali behať a nemstili by sa mu za otca. Do prekrútenej ideológie ho tak navigoval otcov vzor s nebývalými následkami. Veď si len predstavme, že bývalý disident, Šimečka ml., bol v 90. rokoch schopný pri okrúhlom stole v hoteli Fórum v Bratislave na tému slobody slova (za prítomnosti Adama Michnika!) celkom vážne vyhlásiť, že bude nutné pristúpiť k obmedzeniu ľudských práv v Belgicku, lebo miestni voliči nevolili práve vtedy podľa jeho predstáv?!

Ten istý Šimečka ml. ako predseda SC PEN znemožnil Vincentovi Šikulovi (laureátovi medzinárodnej Ceny PEN International!) znovuobnovenie členstva (o ktoré prišiel, lebo naň prosto nemal peniaze), pretože sa medzičasom Šikula stal predsedom „nacionalistického“ Spolku slovenských spisovateľov. Pritom Šikula bol ten najmenej konfliktný a naopak úprimne zmierujúci člen rozhádanej slovenskej literárnej scény, ktorý nikdy neslúžil komunistickému režimu. Sám Martin M. Šimečka si v jednom z mála rozhovorov, o ktoré ktosi prejavil záujem, povzdychol, že v dobách, keď jeho otec ako ortodoxný komunista z Čiech kádroval svojich súdruhov na Slovensku, patrili ako rodina medzi elitu, lebo on chodil do výberovej školy?!

Ako predseda SC PEN vynikal Šimečka ml. nezáujmom o celý PEN a zahraničných hostí odbíjal, že nemá čas, ale pritom šiel hrať tenis. Z komisie pre väznených spisovateľov (WiPC) ušiel, pretože ho otravovalo starať sa o iných kolegov, ktorí dodnes trpia za slobodu slova, keď on už tie starosti nemá. Ale ako disident podporu WiPC iste vítal.

Šimečka sa pokúsil o spisovateľskú kariéru (prakticky jedinú, ktorú disidentské postavenie umožňovalo) dvoma samizdatovými spismi. Za jeden dostal zahraničnú cenu Pegas (v porote boli otcovi kamaráti?!) s vtedy obrovskou finančnou dotáciou, vydaním knihy v angličtine a turné po USA. Bol to priam spisovateľský sen, ktorého by sa každý rodený literát s nadšením chytil, ale viem priamo od neho, že ho to turné otravovalo. Literatúra ho baví asi tak ako Eskimáka plážový volejbal. Jeho ďalšie literárne pokusy sa skončili katastrofálne. Anglické vydania priniesli len anglicky nekompromisné kritiky.

Nominácia Šimečku, ktorý (ako sám vyhlásil) nikdy novinárom nebol, za šéfredaktora SME bola politickou nomináciou. Na jeho účinkovanie na tak vysokom poste spomína Robert Kotian (ktorý šéfredaktorské miesto pred Šimečkom odmietol) v E-politika.eu dňa11. 1. 2007 v glose „Pod lampou býva nielen tma“:  „…najprv reagoval Juraj Hrabko textom ´Televízna politika´… Na druhý deň reagoval na dianie v STV a na Jura Hrabka šéfredaktor Milan Šimečka textom ´Prečo odišli Dyttert a Oravcová´ (adorácia oboch novinárov bola zjavná – na porade som Šimečkovi povedal, že text, aký vyžadoval od oddelenia komentátorov, si musí napísať sám, lebo my ostatní – Leško, Hrabko, Tóth a ja – sme to videli inak)… Že to bol začiatok môjho konca v smečku, je už iná kapitola.“ Kotianov kolega Juraj Hrabko odišiel zo SME na protest proti Šimečkovým praktikám radšej dobrovoľne. Je to šokujúce, ale syn disidenta a sám disident pri prvej príležitosti podriadil v SME slobodu slova ideológii, ktorej kontúry pozná len on sám. So Šimečkom, ako šéfredaktorom, éra mienkotvorného denníka SME skončila. Od tej chvíle sa stala nalievárňou jedinej pravdy, čo trvá podnes.

V roku 2003 dve jemu podriadené redaktorky, Andrea Puková a Marta Frišová (rozumej Šimečková, manželka Martina M. Šimečku) úmyselne zmanipulovali rozhovor s budúcim prezidentom PEN International pánom Jiřím Grušom. Do otázky (čo je samo o sebe neetické) vložili klamlivé tvrdenia o Slovenskom PEN Centre a uverejnili ich bez autorizácie J. Grušu. Ten následne písomne protestoval. Rovnaký protest adresovala Mediálna rada SC PEN pani Marte Šimečkovej a aj šéfredaktorovi Šimečkovi. Marta Šimečková obratom priznala vážne etické zlyhanie a prisľúbila ospravedlnenie do niekoľkých dní. To sa nestalo. Ale Božie mlyny tentoraz zabrali promptne a zakrátko sa zistilo, že samotná Andrea Puková vydávala opakovane a dlhodobo materiály ukradnuté z nemeckej tlače. Preto musela s hanbou z denníka SME odísť. Spoluzodpovednosť priznala aj jej kamoška, manželka Martina Šimečku, ale tá ostala. Ospravedlnenie za ich prešľap s Grušom musel byť Šimečkovi pod hrozbou súdnej žaloby nariadený. On sám to odmietol, čo je typický rys „boľševickej spravodlivosti aj za cenu zla“. Možno si predstaviť absurdnejší stav, keď si disidentský bojovník za slobodu slova (a aj bývalý predseda SC PEN, kde ho Charta PEN priam zaväzuje „bojovať proti nešvárom slobodnej tlače, akými sú lživé informácie, úmyselné klamstvo a skresľovanie faktov v záujme politických a osobných cieľov”) osvojí takúto ignoráciu elementárnej novinárskej etiky?

V Martinovi Šimečkovi je veľa rozporov. Šéf novinárov, ktorý nikdy novinárom nebol. Spisovateľ, ktorého písanie vlastne nebaví. Vedúci PEN klubu, ktorého poslanie ho nezaujímalo a nezaujíma. Disident po svojom pôvodne komunistickom otcovi. A to nie je všetko.

V TV relácii „Krásný ztráty“ sa chválil, že síce málo písal, ale veľmi rád „editoval“ slovenské texty svojich podriadených. Vraj pritom vychutnáte čaro jazyka. Ale ten istý Šimečka o tomto jazyku napísal, že je „jazykom obesenca“, ktorý nemá na svoj český pravzor?!! Presnejšie: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ V relácii tiež povedal, že Slovensko sa nikdy nevyrovná Čechám a takmer v tej istej vete zdôraznil, že Slovensko je „vedomé si svojej provinčnosti“. Odkiaľ sa berie tento názorový guláš, totálna myšlienková dezorientácia? Asi najpravdepodobnejšie vysvetlenie je veľmi ľudské a smutné. Martin M. Šimečka zápasí s tieňom vlastného otca, ktorý bol najskôr ultra-komunistom potom disidentským anti-komunistom. Martin chcel byť a mal byť atlét. Na to má vlohy a aj povahu, ktorá je mimochodom veľmi priateľská, príjemná a férová. Ale ideologické piruety jeho otca dostali syna do nenormálnej situácie. Čo mal robiť, zahnaný z bežeckej dráhy do kotolne? To jediné, čo ostávalo, bolo písanie. Po otcovej smrti však Martin stratil orientáciu, smer, vedenie. Martin M. Šimečka žije životom, ktorý si nevybral a ktorý mu nesedí.

Je možné, že tomuto nemilému tútorstvu chcel uniknúť, keď odišiel do Čiech za šéfredaktora Respekt-u. Ale aj tam si preniesol otcove návyky. Fakticky okamžite totiž zrušil blog Rossa Hedvicka, známeho pokušiteľa slobody slova, ktorý si servítky na tému (Šimečkom tak nekriticky zbožňovanej) českej reality nedával. Sám Hedvíček o tom píše:  „…mladistvi administratori dostali tento krok narizeno „seshora” a je to jen projev prituhujiciho klimatu ve svobode projevu v CR a – proc se vyhybat tomu slovu? – projev jasne cenzury v Respektu (O Simecko, Simecko, i tvuj komunisticky tatinek by se za tebe stydel!).“ Dnes je Šimečka späť na Slovensku a pôsobí vo vlajkovej lodi „žltej tlače“ prekrúcajúcej realitu podľa vytýčenej ideológie neo-liberalizmu, denníku N-ádor.

Čo k tomu dodať? Martinovi M. Šimečkovi táto krajina nikdy neprirástla k srdcu, absurdne ju viní za svoj disidentský osud vo svojej knihe „Medzi Slovákmi“ (teda ako večný cudzinec?), pričom náš jazyk považuje za „jazyk obesenca“. Ako priam fanatický presadzovateľ neo-liberálnej demokracie opakovane dokázal, že mu potláčanie iných názorov nie je cudzie a dokonca verejne prezentoval názor, že by tí, čo nevolia, ako on to má v manuáli, mali byť zbavení svojich občianskych práv. A toto je tatko nášho súčasného euro-poslanca…

Šimečka najmladší

   Michal Šimečka je ideálny novodobý euro-komsomolec. Tak ako dedo a otec, aj vnuk je radikálnym hlásateľom momentálnej nasilu pretláčanej ideológie. Pritom pod egidou demokracie je najhlasnejším presadzovateľom jej neo-liberálnej deformácie na krypto-totalitný systém jedinej pravdy. „Jedinú pravdu“ hlásal dedo (raz jednu, potom opačnú), syn (a tvrdo ňou zdeformoval našu mediálnu scénu) a teraz aj vnuk.

Jeho raketová politická kariéra je tradične v ich rodine bizarná. Pripomeňme si, že jeho otec žijúci si u nás už desaťročia na pohľad spokojne, vyhlásil: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ Toto je Martin. M. Šimečka. A jeho syn sa od toho nedištancuje, ale na svojom FCB napíše: „Furt musime byt ta cierna diera na mape, co si mysli, ze je pupok sveta?“ A tento mládežník jedinej neo-liberálnej pravdy má za naše dane na najvyššom európskom fóre zastupovať Slovensko? Ako ho vôbec nejaký slovenský občan mohol voliť?

Michal Šimečka v euro-parlamente predstavuje priam vzor „sovietskeho človeka“, tak ako ho chceli mať za Sovietskeho zväzu starí boľševici. V euro-únijnej podobe je to osoba, ktorá sa ku svojej krajine nehlási a kariéru vidí v národne vykorenených euro-štruktúrach. Potom už ten citát na jeho FCB chápeme.

Michal Šimečka je vzorný a radikálny rusofób, to sa musí bruselským papalášom páčiť. Z tohto pohľadu je jeho raketová kariéra len za púhe dva roky v euro-parlamente pochopiteľná.

Michal Šimečka sa vehementne angažuje v „novom mechanizme na ochranu demokracie a právneho štátu v členských krajinách Únie“, čo je v orwellovskom newspeaku jasná neo-liberálna cenzúra a likvidácia ľudského práva na slobodu slova. To už sa páči nielen bruselským papalášom, ale aj bizarnej tamojšej „liberálnej frakcii“ (o týchto „frakciách“ nemajú európski voliči žiadnu reálnu vedomosť). Tak potom už je aj jeho pretlačenie do funkcie podpredsedu Európskeho parlamentu neo-liberálmi pochopiteľné.

Zároveň je absurdná otázka našich novinárov, čo v tejto funkcii urobí pre Slovensko? Odpoveď si každý nájde v predošlých faktoch.

Záver: Šimečkovci nikdy nepochybovali o tom, že oni majú v tejto malej krajinke šíriť tú momentálne jedinú pravdu podľa manuálu zo zahraničia. Zaváhanie deda, ktorý lavíroval od extrému k extrému, syn a vnuk oddane naprávajú. Je sa čoho báť…