Gustáv Murín

V najnovšom čísle časopisu Gastro som sa z rozhovoru so starostkou bratislavského Starého Mesta dozvedel, že je iniciátorkou myšlienky premeniť historický Ondrejský cintorín v širšom centre Bratislavy na Národný cintorín.

Málo sa pritom vie, že Ondrejskému cintorínu hrozil v 80-tych rokoch totálny zánik a to kvôli šialenému nápadu istého námestníka národného podniku ZARES, ktorý mal v Bratislave na starosti zeleň a cintoríny. A z typickej komunistickej byrokratickej absurdity, že cintorínska zeleň sa do mestskej nezarátavala, vznikol nápad premeniť historický cintorín s vtedy takmer 15 tisícmi náhrobkami na park. Samozrejme, za cenu rozdrvenia tých často aj materiálovo vzácnych náhrobkov (napríklad z kameňa, ktorý sa už neťažil) na cesty!

Tomuto nápadu sa postavila skupina mladých ochranárov, ktorú viedli Ján Budaj a Maňo Huba aj za cenu toho, že čelili odvete funkcionárov mesta cez tajnú políciu ŠtB. Tak vznikol príbeh, ktorý zachytáva moja najnovšia kniha „Osudy v kameni“. Ten končí až Novembrovou revolúciou, kde práve táto skupina ochranárov zohrala rozhodujúcu organizačnú úlohu. A hovorí i o tom, ako aj ich tá revolúcia samých zomlela.

OSUDY, obálka knihy

V uvedenom časopise Gastro sa uvádza príbeh rodiny Palugyaovcov, ktorí sú na tomto cintoríne tiež pochovaní a preslávili toto mesto produkciou šumivých vín podľa šampanskej technológie. Tie popíjali aj VIP cestujúci I. triedy na nešťastnom parníku Titanic.

Nedávno som šiel okolo Ondrejského cintoríny a milo ma prekvapilo koľko vzácnych náhrobkov, a v nich symbolicky ukrytých osudov, sa v tomto múzeu pod šírim nebom podarilo zachrániť. Veď posúďte sami:

foto G. Murín, Ondrejský cinotrín 1

   Jetting Karol – Jeho život je fascinujúcim toboganom vzostupov a pádov. Z chudého rodáka z Bratislavy sa dostal do služieb bohatého anglického bankára. Prvá veľká úloha plavbou loďou do Senegalu skončila stroskotaním a upadnutím do otroctva. Z toho sa zázračne dostal a jeho dobrodružstvo zaujalo aj anglického kráľa, ktorý ho menoval konzulom vo francúzskom Marseille. Tam však nedorazil, lebo loď v búrke zablúdila a stala sa korisťou pirátov. Opäť upadol do otroctva a po ďalších prepadoch a stroskotaniach sa ocitol sám na malom neobývanom ostrove. Tu prežil deväť mesiacov, až ho zachránila náhodou okolo plávajúca loď. Aj naďalej cestoval, ale až dedičstvo mu doprialo, aby sa opäť usadil v rodnom meste. Bol jedným z prvých, kto bol pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Jeho výrazný náhrobok s plachetnicou a erbom mesta nechala postaviť bratislavská mestská rada…

   Familie Hubert Johann – Táto rodina založila v roku 1825 výrobu šampanského vína zn. J. E. Hubert. Podľa legendy bola firma založená mladým francúzskym vojakom Johannom Evangelistom Hubertom, pôvodom zo Champagne. Johann bol zranený počas neúspešnej napoleonskej výpravy v Rusku a pred návratom domov sa liečil vo vojenskom lazarete v Prešporku. Tu sa o neho starala krásna ošetrovateľka Paulína, do ktorej sa zamiloval a oženil sa s ňou. Mladému Johannovi učarovali okrem krásnej Paulíny aj kvalitné miestne vína a rozhodol sa založiť firmu na výrobu šumivého vína podľa originálnych francúzskych receptov. Firma prekvitala a získavala množstvo ocenení na medzinárodných výstavách a súťažiach. V roku 1896 na výstave v Budapešti navštívil pavilón firmy Hubert J.E. aj cisár František Jozef  I., ktorý ocenil kvalitu produktu Gentry Club slovami: „Toto šampanské je vynikajúce.“ Následne nato získala firma aj jedno z najvýznamnejších ocenení – francúzsky kríž za úspechy na medzinárodnej výstave vín v Bordeaux.

foto G. Murín: Ondrejský cinotrín 2

Tie chladné náhrobné kamene však ukrývajú aj nejednu drámu:

   Scherz Karol – Syn Filipa Scherza de Vaszója. Bol farárom na bratislavskom Zuckermandli. Táto časť mestského Podhradia je v súčasnosti z veľkej časti zbúraná. Páter Scherz bol známy svojou dobročinnosťou a ľudomilnosťou. Pri požiaroch a povodniach, ktoré sa v tejto časti mesta často vyskytovali, zachránil vyše 50 ľudí. Zachránil sviatosť oltárnu z horiaceho Dómu sv. Martina, keď ho zasiahol blesk a horela strecha. V čase revolúcie v roku 1848, keď mestu hrozilo odstreľovanie, sa páter Scherz previezol člnkom na druhý breh Dunaja s bielou vlajkou, aby oznámil kapituláciu mesta. Podľa legendy mu rodina v mladosti nedovolila vzťah s milovanou dievčinou z meštianskej rodiny Máriou Teréziou Litzenmayerovou. Po prekonanej chorobe sa rozhodol ísť študovať teológiu a jeho milá vstúpila do kláštora uršulíniek. Počas revolučných rokov (1848) sa, na základe neoverenej správy z Vatikánu o možnej ženbe kňazov, rozhodol realizovať svoj nenaplnený vzťah. Uniesol svoju milú z kláštora a zosobášil sa s ňou. Po zistení, že išlo o nepodloženú fámu, žila jeho manželka v dome jeho otca Filipa na Suchom mýte a vychovávala dve spoločné deti – dcéru a syna. Dcéra však zomrela ako 13-ročná na bližšie neidentifikovanú chorobu. Páter Scherz chodil denne na jej hrob, až raz ho na Špitálskej ulici zrazili splašené kone a na následky zranení vo veku 81 rokov zomrel. Ako bol jeho život i smrť dramatické, nemenej dramatický bol aj jeho pohreb. Skupina rozvášnených obyvateľov Zuckermandlu, pod vedením lodníka Karola Windischa, sa pokúšala prostredníctvom mestského kapitána Jána Kozsehuba a mešťanostu Karola Mergla ovplyvniť mestského farára Karola Heilera. Ten nesúhlasil s rozlúčkou v kostole na Zuckermandli a so slávnostným sprievodom na Ondrejský cintorín. Vyhrážali sa dokonca únosom pátrovho tela. Mestský farár nakoniec dal súhlas. Ostatky boli vystavené v deň pohrebu v dome smútku na Ondrejskom cintoríne. Potom boli prevezené do kostola na Zuckermandli, kde sa s ním rozlúčili jeho farníci. Záverečná rozlúčka bola opäť na Ondrejskom cintoríne. V rámci kňazskej služby vykonal páter Scherz viac ako 5-tisíc krstov, 5-tisíc svadieb, 7-tisíc pohrebov, a preto si zaslúžil pomník. K 20. výročiu jeho smrti, v roku 1908, mu vďační obyvatelia Bratislavy umiestnili na tamojšom kostole Najsvätejšej Trojice pamätnú tabuľu, ktorá je tam dodnes.

foto G. Murín: Ondrejský cinotrín 3

Aj názov jednej električkovej a autobusovej zastávky v Bratislave skrýva pozoruhodný príbeh:

   Lanfranconiovci – Enea Lanfranconi po technických štúdiách prišiel do Uhorska a usadil sa v Bratislave. Jeho firma regulovala všetky splavné rieky v Uhorsku. Enea Grazioso Lanfranconi sa narodil v roku 1850 v zámožnej rodine v Pellio Intelvi v Lombardii. Bol to pravý renesančný človek: inžinier, podnikateľ, vynálezca, amatérsky historik, zberateľ umeleckých diel, slovnikár (jeho deväťjazyčný, 302-stranový slovník zostal v rukopisnej podobe). Okrem toho bol nadšeným a obetavým mecenášom a členom viacerých spolkov a spoločností. Lanfranconiho zásluhy uznávali nielen Prešporčania, ale aj panovník: v roku 1894 mu bol udelený stredný kríž Radu Františka Jozefa. Dňa 9. marca 1895 okolo šiestej hodiny ráno spáchal vo svojom dome v Prešporku samovraždu „vychýrený technický radca, nadšený priateľ a patrón umenia, šľachetný ľudomil“. Obyvateľov mesta táto správa priam šokovala. Prešporčania sa zhlukovali na uliciach a pokúšali sa uhádnuť, prečo tento len 45-ročný muž, tešiaci sa všeobecnej úcte, dobrovoľne ukončil svoj život. Noviny okolnosti tragédie čiastočne spresnili: Lanfranconi bdel pri svojej ťažko chorej manželke a asi dva mesiace takmer nespal. Zlyhali mu nervy, a zrejme preto obrátil proti sebe svoju loveckú zbraň.

Okrem toho sú tu stovky iných, pozoruhodných, osudov:

   Batka Johan Nepomuk (mladší) – Mestský archivár, ktorý sa spolu s bratislavským archeológom F. Rómerom zaslúžil o vybudovanie Mestského múzea, ktorému venoval bohatú zbierku umeleckých predmetov. Archívu mesta Bratislavy venoval okolo 10 000 listov zo svojej bohatej korešpondencie aj s takými velikánmi hudby, ako bol F. Liszt či A. G. Rubinstein. Vďaka nemu sa hudobný život Bratislavy vyrovnal mnohým európskym veľkomestám.

   Minárik Jozef – Hlavný župný a mestský lekár pre Bratislavu, tiež kultúrny pracovník. Popredný člen akademického spolku Detvan. Spolupracoval s dr. Vavrom Šrobárom a dr. Pavlom Blahom.

   Gyula Simonyi – Dlhoročný predseda Bratislavského okrášľovacieho spolku. Osobitnú pozornosť venoval Lesoparku v oblasti Železnej studničky a Kamzíka, kde po ňom pomenovali cestu.

   Ehrenhofer Michael – Ich rod sa preslávil ako výrobcovia fajok, cigaretových špičiek a ozdobných vychádzkových palíc. V Pečenskom lese pri Dunaji vysadili višňový sad, kde ročne pestovali až 50 000 mladých višní.

   Mitický Gejza – Absolvent lekárstva na Viedenskej univerzite, vládny radca a nakoniec, od roku 1928, aj vedúci zdravotnej služby na Slovensku.

   Motkó Franz – Magistrátny rada a mestský kapitán, čo sa rovnalo šéfovaniu mestskej polície. Popri tom sa zaujímal o dejiny Bratislavy a pomáhal zakladať Mestské múzeum.

   Šrobár Vavro – Mal veľké zásluhy na vzniku Československej republiky v októbri 1918. Ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska sa postaral o odchod vojsk Maďarskej republiky rád zo Slovenska. Počas SNP sa opäť dostal do víru hlavných udalostí, keď sa stal spolu s komunistom Karolom Šmidkem predsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Neskôr sa zúčastnil na rokovaniach československej vlády v Moskve a pri zostavovaní Košického vládneho programu. Vo februári roku 1948 v snahe podporiť prezidenta E. Beneša nepodal s Jánom Masarykom demisiu a zostal politicky činný v podstate až do svojej smrti. Pre jeho uvzatý čechoslovakizmus mal na Slovensku mnohých kritikov.

   Žabota Ivan – Narodil sa v roku 1887 v Ljutomeri v Juhoslávii, popredný slovenský maliar. Študoval v Prahe, Viedni i Budapešti. Známe sú jeho portréty vynikajúcich osobností Slovenska a Juhoslávie. Patrí sem Pavol Országh-Hviezdoslav, ako aj členovia juhoslovanskej kráľovskej rodiny.

   Rónay Jácint – Bol biskupom, v Londýne pôsobil ako vychovávateľ syna Ľudovíta Kossutha, neskôr bol vo Viedni vychovávateľom korunného princa Rudolfa a arcikňažnej Valérie.

   Szelemincs Pál – Chýrny právnik a básnik, C.k. radca, vedec, profesor práva. Bol členom viacerých vedeckých európskych akadémií, nositeľ niekoľkých doktorátov.

   Hanák Michal – Cechmajster počestného cechu obuvníckeho. Obuvníci tvorili najpočetnejší remeselnícky cech v Bratislave.

Ďalšie nájdete tu. Nakoniec sa ich podarilo zachrániť stovky, ako sa môže presvedčiť návštevník Ondrejského cintorína dnes.

Z novodobých osobností sú tu pochovaní hlavne herci: Satinský, Labuda a Dančiak. Neviem na kú výnimku sa im dostalo tejto pocty. Ale prihováram sa za to, aby tu na večný odpočinok pribudli aj osobnosti iných profesií. Nech príbeh Ondrejského cintorína pokračuje v podobe Národného cintorína…