Gustáv Murín

SME v krachu

   Samozrejme, že Šimečkových schválností bolo viac. Títo „inžinieri ľudských duší“ si nikdy nedajú pokoj. Čoskoro tak zo SME musel odísť práve jeho protikandidát na post šéfredaktora, Kotian, pretože on a ostatní komentátori (pôvodne elita denníku) odmietali písať komentáre podľa Šimečkových straníckych príkazov.

Takto na to spomína Robert Kotian v E-politika.eu z dňa 11.01.2007 v glose „Pod lampou býva nielen tma“:

„…hoci sme sa zhodli na tom, že Ruskov vplyv v Markíze je brutálny, neboli sme jednotní v pohľade na dianie v STV – najprv reagoval Juraj Hrabko textom ´Televízna politika´…

Na druhý deň reagoval na dianie v STV a na Jura Hrabka šéfredaktor Milan Šimečka textom ´Prečo odišli Dyttert a Oravcová´ (adorácia oboch novinárov bola zjavná – na porade som Šimečkovi povedal, že text, aký vyžadoval od oddelenia komentátorov, si musí napísať sám, lebo my ostatní – Leško, Hrabko, Tóth a ja – sme to videli inak)… Že to bol začiatok môjho konca v smečku, je už iná kapitola.“

Podobné príklady nájdeme aj v spomienkovom článku Alexeja Fulmeka: „Milan (Šimečka) nám po dlhšej dovolenke oznamuje definitívne rozhodnutie odísť. Keď osamieme, Peter Vajda mi hovorí, že asi je to tak dobre. Pár mesiacov pred tým som mal s Milanom spor, lebo zlikvidoval ekonomické oddelenie, pretože redaktori na ekonomike mali iný názor na reformy ako on. Povedal som mu: ´Milan, teraz robíš to, proti čomu celý život bojuješ, vyhadzuješ ľudí len preto, že majú na vec iný názor ako ty.´“

Šimečka bol teda nahradený istým Kostolným, ale duch „mienkotvornosti“ šimečkovského typu, žiaľ, ostal.

Kostolný a spol. sa rozhodli premeniť SME z denníka, ktorý informuje, na delo, ktorým sa odstreľujú vybrané terče. Medzi ne patril aj Literárny fond, národnokultúrna verejnoprávna inštitúcia, ktorá od svojho vzniku pomohla tisícom spisovateľov, básnikov, prekladateľov, dramatických umelcov i vedcov. Právom nám ju v Čechách závidia, keďže si takú istú inštitúciu zrušili pod tlakom takých, ako bol na Slovensku bývalý komunistický funkcionár a ospevovač komunistickej strany Štrasser, neskôr dôverný poradca Šimečku. Rozhodujúcim úderom mal byť článok, ktorý vychádzal z tézy, že Literárny fond je výplodom nenávideného Mečiara. Pritom tento fond bol založený už v roku 1954! Keď sa to vedením poverený redaktor SME dozvedel, odmietol statočne takéto bludy do svojho článku zahrnúť. Koniec-koncov bolo by to žalovateľné. Riešenie? Zástupca šéfredaktora Javorský využil vedľajšiu rubriku, aby prezentoval svoj „názor“, kde uverejnil všetky tie vopred nachystané klamstvá. A za tento, hoci mylný a schválne prekrútený názor, predsa nemôže byť braný na zodpovednosť! No a keď v tej kampani takto „zlyhali“ normálni redaktori kultúry v SME, pohotovo priskočil redaktor špecializujúci sa na zahraničie (??!) Morvay a pridal ďalší redakčný komentár plný absurdít. Stačí len príklad, že knižnú tvorbu uvádzal ako showbiznis?! Samozrejme, bol to jeho „názor“…

SME priviedol generálny riaditeľ Fulmek na špicu médií tým, že podporil vytvorenie blogosféry, ktorá je naozaj skvelo prepracovaná a veľmi úspešná – veď do nej píše odhadom 15 000 blogerov. Málokto ale vie, že v tejto blogosfére existuje cenzúra ako za komunizmu – šéf administrátorov (kedysi istý Sudor, dnes prebehlík do denníka N) môže váš blog odfiltrovať tak, že vy ho síce vidíte, ale iní nie. Takáto cenzúra prichádza nečakane, bez varovania, bez zdôvodnenia, bez možnosti odvolania, či nápravy – ako za komunizmu. Takto „odfiltrovaných“ blogov sú stovky a tvoria zvláštny cintorín, na ktorý sa dostane len vytrvalec. Ja som mal takto zneviditeľnený blog (ktorý mal pôvodne vysokú čítanosť a aj početné diskusné príspevky) niekoľko rokov, až som pri nejakej spoločenskej udalosti stretol Alexeja Fulmeka a opýtal sa ho, čo to má znamenať. Vďaka jeho intervencii som sa dozvedel, že dotyčný Sudor dal môj blog zablokovať pre článok, ktorý tam nebol! Keď sa na to prišlo a Sudor odišiel, mám blog späť, ale (v duchu šimečkizmu) je umelo odstavený na perifériu vnímania čitateľov, teda mimo Výberu. A to napriek tomu, že tam publikujem ako vedec už len popularizáciu vedy. Aj tú označil zástupca šéfredaktorky SME, Filo, za „nebezpečnú“.

Podstatnejšie je, že šimečkovská ideológia doviedla kedysi úspešný denník na pokraj krachu. Denník SME prispôsoboval články tejto ideológii „mienkotvornosti“, čo nevyhnutne viedlo k tomu, že klamali o Ukrajine, o Sýrii, o nešťastných amerických krvavých intervenciách po svete…

Takto to opísal na internete čitateľ Robo V.: „Ja som bol čitateľom SME od jeho vzniku, aj blog som mal. Keďže som dosť pozorne a podrobne sledoval udalosti na Ukrajine, neunikli mi mnohé klamstvá a polopravdy, ktoré sa o nich v spravodajstve SME objavovali (istú časť z nich tvorili aj články Petry Procházkovej), resp. pravdy, ktoré sa pre zmenu neobjavovali.. Obľúbeným spôsobom bolo preberať ´informácie´ z ukrajinských zdrojov (trebárs že nákladné autá, ktoré priviezli z Ruska humanitárnu pomoc, cestou naspäť odviezli demontované zariadenia veľkého strojárskeho podniku, alebo že separatisti zamínovali nejakú verejnú budovu), a nedementovať ich ani vtedy, keď sám ukrajinský zdroj ich o pár dní dementoval. Napísal som zopár mailov do redakcie, kde som ich na všetko toto upozorňoval, ale nič sa nezmenilo. Preto začiatkom leta 2014 som prestal byť ich čitateľom, aj som prestal prispievať do svojho blogu.“

Snáď ani bývalá komunistická Pravda tak okato neklamala ako proti-komunistická, proti-mečiarovská a pravicová SME-čka. Hoax za hoaxom, jedna konšpiračná teória za druhou – akurát že v mene „dobrej veci“, tej slniečkárskej. To viedlo k masovému odlivu čitateľov, ktorí sa presúvajú do alternatívnych médií ako napríklad mesačník Zem a vek, ktorý má pri exkluzívnej podobe na kriedovom papieri neuveriteľnú čítanosť cca 30 000 predaných výtlačkov.

N ako nezmysel

   Ak sa veci opakujú, tak je to najskôr tragédia, potom komédia. Kostolný a spol. hrubým porušovaním novinárskej etiky stratili dôveru čitateľov SME a denník sa ocitol pred bankrotom. Nevyhnutne prišla nutnosť finančnej injekcie a tú ponúkla finančná skupina Penta, nechvalne známa zo škandalóznej kauzy Gorila. Jej predstaviteľ, Haščák, totiž po zrejmej dohode s vtedy vládnucimi politickými stranami riadil nevýhodnú privatizáciu najlukratívnejších podnikov štátu s príslušným všimným pre zúčastnené politické strany. Áno, je to v rozpore s celým nastavením denníka SME. Takže šéfredaktor Kostolný zopakoval krok svojho dávneho predchodcu Karola Ježíka, odišiel a strhol zo sebou väčšinu redakcie – vyše 40 redaktorov. A je typické, že sa vyhlasujú za „nezávislých“, hoci odchádzajú od jedného silného investora k inému! Ten nový do projektu denníka s nepochopiteľným názvom „N“ nasype len spočiatku 1,2 milióna eur! Tak aká nezávislosť? Je to podobné, ako pri ich pandante v podobe týždenníka s rovnako bizarným názvom „týždeň“, kde sa za nezávislého vyhlasuje istý Hríb (ktorý musel odísť z verejnoprávnej televízie, lebo proti všetkých pravidlám novinárskej etiky vyfabrikoval konšpiračnú teóriu o „komunistickom útlaku“ a robil tak vo svojej relácii oslobodzujúcu kampaň za usvedčených znásilňovačov a vrahov mladej študentky Cervanovej). Ten sa v uvedenej televíznej relácii, ktorú moderoval, pohŕdavo vyjadroval k vstupu Penta do denníka SME a pritom od tej istej finančnej skupiny Penta bol už niekoľko rokov podporovaný jeho týždenník! Inak by totiž pre nezáujem čitateľov skrachoval. Takéto paradoxy „nezávislým“ novinárom zjavne nevadia.

Projekt denníka N by tiež už zakrátko skrachoval, keby nebol štedro dotovaný firmou Eset. A o nej sa z nedávno zverejnenej správy ruského Ministerstva zahraničných vecí dozvedáme: „Centrála firmy je na Slovensku, významná a prakticky samostatne pôsobiaca je pobočka v Amerike ESET LLC, ktorá vznikla ešte v roku 1999. V roku 2009 bola firma vyhodnotená ako jedna z najrýchlejšie rastúcich firiem v Amerike (na 379 mieste rebríčka Inc)…  Rusko však zjavne nepovažuje úspech slovenskej firmy ESET v Amerike a jej etablovanie aj v štátnych organizáciách Spojených štátov, za náhodu. Ak by sa potvrdilo… že ESET je spolupracujúcou firmou CIA, vrhalo by to úplne iné svetlo aj na ďalšie aktivity tejto spoločnosti, respektíve jej vlastníkov. Vlastníci spoločnosti ESET investovali napríklad nemalé prostriedky do Denníka N, ktorý sa profiluje ako čiste proamerický.“

Bombasticky ohlasovaný „slovenský návod na to, jak postavit skutečně nezávislý deník na zelené louce“ sa po tomto zistení mení na frašku. Tým, že do denníka N prešlo tvrdé jadro mediálnych manipulátorov spôsobilo, že sa jeho printová verzia predáva minimálne. Je, ako priznáva článok v Hlídacím psu, len formálnou okrasou celého projektu. Ale aby sa bolo čím chváliť, tvrdí šéfredaktor Kostolný, že po rokoch na pokraji krachu je po prvý krát projekt úspešný v elektronickej podobe – a aj to je pochybné.

Už v rok 2016 totiž upozornilo Transparency International Slovensko, že tieto „Noviny bojujú o priazeň čitateľa falošným rebríčkom čítanosti s nafúknutými číslami, ktoré z času na čas vystreľujú do podozrivých výšok…“ Konkrétne išlo o podozrivé čísla čítanosti k správe o životnom úspechu tenistky Dominiky Cibulkovej, kde N-ko vykazovalo čítanosť väčšiu než dva iné portály špecializované na šport dohromady a v rozpore s AIM monitorom, kde celá sekcia športu v N-ku mala v danom dni 4 a pol krát nižšiu čítanosť. Čiže ich jediná správa mala nelogicky niekoľko násobne vyššiu čítanosť, než všetky ich športové správy v ten deň vrátane tej rekordnej! Takto sa „lámu rekordy“ v čítanosti denníka N…

Karel Čapek vo svojich Apokryfoch prirovnal život k skákaniu cez kaluže. Niektorí ľudia, ale do takej kaluže capnú a potom už celý život docapkajú kaluž-nekaluž. Aj príbeh denníka N sa podobá capkaniu z kaluže do kaluže. Kam až to docapkajú, že by až pod odkvap?