Gustáv Murín

V týchto dňoch sa máme rozhodovať, kto je Najväčší Slovák. Ak odhliadneme od toho, že táto britská hra (áno, je to hra na anketu, ktorá má priniesť peniaze tomu, kto si tento „formát“ kúpi) nás núti porovnávať neporovnateľné (vojnového hrdinu s cyklistom? komunistického funkcionára so zbojníkom?), dáva nám aspoň šancu zamyslieť sa nad našimi velikánmi. A našou malosťou.

Je to hanba

Alexander Dubček bol náš vo svete najslávnejší a najuznávanejší politický reformátor. Bol osobnosťou s tragickým osudom. Nebudem to rozoberať viac, pretože nie je teraz podstatná jeho nepochybná veľkosť, ale tá úbohá malosť, ktorej sa našťastie nedožil. Osobnosť, ktorou sme sa mohli chváliť na veky vekov a pripomínať ju dôstojne každej vzácnej zahraničnej návšteve, nielenže nemá svoju „Pamätnú izbu“ (ktorých sú po Slovensku stovky aj pre lokálne osobnosti), ale jeho vila so slávnou záhradou je už roky predaná!!!

Stalo sa to pred desaťročiami a prebehlo to hanebne potichu. Ja som si to uvedomil, až keď som bol pozvaný na diplomatickú udalosť práve do tejto vily Veľvyslancom Egypta! Až vtedy, pred pár rokmi, som s prekvapením zistil, kde som sa to vlastne ocitol. Začal som pátrať a nestačil sa zhrozene čudovať. Áno, synovia slávneho otca bez hanby vykšeftovali jeho pamiatku a predali jeho vilu aj so záhradou súkromníkovi. Tú vilu následne už súkromník prenajal diplomatickej misii a tú záhradu – aké symbolické – kúpil ponovembrový zbohatlík a zlaté dieťa doby zázračných „podnikateľských“ kariér, pán Počiatek! A pritom ten pozemok podľa rozhodnutia útvaru hlavného architekta Bratislavy nikdy nemal byť zastavaný. Ale za peniaze jedni predali pamiatku svojho otca a druhý zasa premenil vodu na víno. Tam, kde malo byť pietne miesto na jedného z najväčších Slovákov (ospievané známym šansónom „Záhradník z Bratislavy“), ktorý žil vždy skromne, je dnes pomník zbohatlíckeho luxusu z podozrivých zdrojov.

Kde boli zodpovední?

   Hanebné na tom je, že predaním Dubčekovej vily sa kompletne zničil „génius loci“ tohto miesta, vyhodil a zničil mobiliár, uprostred ktorého žil, a miesto, ktoré malo byť pre nás pamätihodné, nakoniec ani tá diplomatická misia neuznala za dosť dobré a dnes je tam ktovie-kto. Všade vo svete si aj menšie osobnosti vážia a ich pamiatku chráni štát. Kde bol tento náš štát, keď Dubčekovi synovia predávali jeho pamiatku? Kde bola vláda, že si to nevšimla? Ako to, že Ministerstvo zahraničných vecí (kde jeden z tých synov pracoval) nezasiahlo a neodkúpilo túto tak cennú pamätihodnosť našej histórie? Veď na tom mieste mohlo byť nielen múzeum pre zástupy školákov, ale aj slávnostná sieň, kde sa mohli podpisovať medzištátne dohody, či konať bilaterálne jednania. Nehovoriac o historickom výskume zo zdrojov jeho knižnice, korešpondencie a iných artefaktov, ktoré sú nenávratne vyhodené „na smetisko dejín“?! Tam sa mohla naďalej písať história. Prečo si na to nespomenuli rôzne spolky, čo sa dnes k Dubčekovmu menu hlásia? Kde bolo vedenie hlavného mesta, keď nedokázalo zachrániť takúto pamätihodnosť, kým aj v malej kysuckej obci dokázali zrekonštruovať domčúrik po pánovi Jozefovi Krónerovi? Tak ako je možné, že nám ju naši novodobí papaláši takto prešustrovali?

Kde boli naši slávni pamiatkari, ktorí zbuzerujú s chuťou každého malého majiteľa čohokoľvek historického aj pseudo-historického, ale pred developerskými zvrhlosťami majú sklopené uši? Keď jeden developerský podvodník, ktorý sa pokúsil ukradnúť dokonca aj hotel Carlton, chcel premeniť pamätihodný Klub slovenských spisovateľov na striptízový bar, pokúsili sme sa tej zvrhlosti zabrániť návrhom na štátom chránenú pamiatku. A zabudnuteľná kreatúra reprezentujúca štátnu ochranu pamiatok sa poponáhľala verejne vyhlásiť, že ich nič také nezaujíma. Aby ten developerský zhovadilec aj verejne vedel, že si môže dovoliť, čo len chce. A aj si dovolil – premenil Klub slovenských spisovateľov na striptízový bar, ten skrachoval a dnes tie priestory chátrajú! Ďakujeme, páni a dámy, čo sa za naše dane tvárite, že niečo chránite.

Ale aby sme im nekrivdili. Na prízemí budovy Spisovateľského domu, kde bol ten Klub, ktorá vyzerá po desaťročiach naozaj biedne a potrebuje nutne rekonštrukciu, si otvorila nejaká invenčná osoba kaviarničku pre dámy, celú v ružovom. A tie biedne plechové stĺpy pred kaviarničkou, čo by sa nehodili ani len do podchodu v Dolnej Maríkovej si dovolila vyzdobiť ružovými girlandami. Jááááj, to boli naši „pamiatkari“ v pohotovosti! Hrdinovia našej pamäte konali hneď a hneď nariadili, aby tá bieda nemohla byť oživená, lebo sme vraj hrdí na to ako hnusne tie plechové stĺpy vyzerajú.

Tí istí pamiatkari išli z kože vyskočiť, že fasáda hotelu Danube konečne vyzerá trochu k svetu. Ruka v ruke s dnes už bývalým starostom Starého Mesta bránili prevádzke hotela po veľkolepej rekonštrukcii z tak vágnych dôvodov, že utilitárnu budovu hotela bez historickej ceny (ibaže by tu chceli postaviť pomník mafiánom, čo tu v 90. rokoch úradovali) vyhlasovali div, že nie za klenot „krasoty“. Môže byť väčší dôkaz úbohosti tejto inštitúcie, ktorej meno si ani nechcem spomenúť, lebo by sa mi urobilo zle? Ale, isteže môže, naši pamiatkari sú schopní aj väčších zvrhlostí.

Pred časom sa historik Jozef Lenhart pokúsil zachrániť pamätný dom, kde býval v podnájme autor našej hymny, Janko Matúška. Chodil teda od čerta k diablu tak dlho, až mu za chrbtom ten domček v centre Bratislavy zbúrali. A žiadny nami platený pamiatkar nevyronil ani len slzu.

Naše, ale malé

   V Osle nielenže v hoteli, kde pobýval slávny dramatik, je na fasáde pamätná tabuľa, ale dokázali aj zrekonštruovať nepomerne väčšiu historickú budovu, než je Dubčekova vila, na múzeum  Henrika Ibsena. Napravili tak chybu, keď byt v tom dome, kde býval, najskôr predali a premenili na zubnú ambulanciu. Že by sme sa aj u nás (potom, čo asi tých pamiatkarov bude nutné premenovať na niečo, čo im dôraznejšie bude pripomínať ich povinnosti voči tomuto národu) dočkali nápravy chýb minulých? No, neviem, ale dúfam…