Gustáv Murín

Hektické revolučné dni prešli a KC VPN sa ocitlo v politickom vákuu. Držali sa v pozornosti spoločnosti už len ako „tiene z obrazovky“ a na žiadnu vlastnú iniciatívu sa nezmohli. Ako som už tu napísal: „Došlo to tak ďaleko, že sa VPN stala vlastne len akousi vlajočkou vejúcou na zábradlí zadnej paluby parníka OF-Praha, kde pôsobila skôr dekoračne.“

Môžem to dokladovať na príklade prezidentskej kandidatúry Alexandra Dubčeka.

Havel vždy túžil byť na najvyšších postoch, pričom ten prezidentský (ako sa v praxi ukázalo) si predstavoval ako osvietenú monarchiu. O zastupiteľskej demokracii nemal ani potuchy. Podstatnejšie ale je, že sa vo vidine prezidentského kresla spriahol so spoluautorom komunistického „obuškového zákona“ Mariánom Čalfom. Tak tí dvaja post prezidenta spolu vyhandlovali za post premiéra pre Čalfu, pričom Havlovi odrazu nevadilo, že sa nechal zvoliť pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý predtým schvaľoval zákony vedúce k niekoľkým Havlovým uväzneniam. Akurát im v tom politickom kšefte zavadzal nič netušiaci Dubček, ktorý bol prirodzeným kandidátom na federálneho prezidenta. Nepísaná dohoda ešte z čias komunistickej vlády totiž hovorila, že tie dva posty sa delia jeden pre Čecha a druhý pre Slováka. Tým, že Havel presadil za federálneho premiéra Slováka, automaticky diskvalifikoval kandidatúru Dubčeka. Nespoľahli sa však len na to.

Netušili sme vtedy, že Havel sa ako autor absurdných drám skôr, či neskôr k absurdnostiam uchýli aj v politike. A netrvalo to ani dlho. Už nekompromisný až bezohľadný ťah Havla po prezidentskom kresle mohol byť varovaním. Svojho najväčšieho súpera Alexandra Dubčeka odstavil bezškrupulóznym nátlakom, ku ktorému sa ochotne prepožičali aj niektorí naivní vedúci VPN-kári. Nedošlo teda k voľbe medzi nimi dvomi (Dubčeka ukričali, aby sa kandidatúry na prezidenta vzdal), ale k „aklamácii“ s jediným kandidátom, teda presne to, čo Havel a spol. vyčítali predošlému režimu, ako komunistické praktiky. Navyše, ak Havel ako propagátor „života v pravde“ Dubčekovi a nakoniec aj celej verejnosti tvrdil, že chce byť prezidentom len do prvých slobodných volieb, bola to jedna z ukážkových politických lží. Držal sa v tom kresle (len zamenil federálne za české) zubami-nechtami trinásť rokov.

Nemal som najmenšie ambície pliesť sa do toho, hoci úloha vedúcich VPN-károv (už vtedy ľudovo prezývaných „vápenkári“), ohovoriť Slovákom ich slovenského kandidáta na post prezidenta, bola do očí bijúcou absurditou. A politickou samovraždou, na ktorú ich Havlova klika bez mihnutia oka obetovala. Ibaže vtedy ma isté rodiace sa politické prúdy považovali za vhodného mediátora medzi nimi a vedúcimi VPN-kármi. A tak som dostal telefonát varujúci, že ak budú vedúci VPN-kári naďalej okydávať Dubčeka, spustia tí druhí demonštrácie proti VPN. A vzhľadom k obecným sympatiám k Dubčekovi to bola vtedy nevídaná hrozba – protest proti vedúcim protestov? To mohlo aj zle dopadnúť. A tak som skontaktoval vedenie VPN. Bola to tak akútna a ekrazitová správa, že Fedor Gál, ako vtedajší zástupca Jana Budaja, si so mnou hneď dohodol osobné stretnutie v najbližšiu decembrovú nedeľu ráno.

Bolo to bizarné, koniec-koncov ako aj iné moje skúsenosti s vedením VPN. Stretli sme sa v skoré nedeľné ráno na ľudoprázdnom Hviezdoslavovom námestí pred historickou budovou SND. Gál prišiel s nejakým pomocníkom, aby sa vedelo, kde sme. Chodili sme potom skoro hodinu dokola tej historickej budovy sami dvaja, rušení len občasným pribehnutím spojky z KC VPN s nejakou naliehavou správou. Snažil som sa Fedorovi vysvetliť, že celkom zbytočne nastavujú vlastné hlavy do špinavostí, ktoré hrá Havel proti Dubčekovi. Robia nadprácu (ako vtedy, ale aj neskôr, veľmi zúrivý Milan Šútovec útočil na Dubčeka, čím si zato vyslúžil vysoký post vo Federálnom zhromaždení), ktorú im tento národ nezabudne a raz spočíta. Musím povedať, že ma počúval pozorne a nijako neodporoval. Zdalo sa, že mojej správe porozumel a ja som spokojne odišiel domov k nedeľnému obedu. No a večer som v televíznych správach sklamane sledoval teatrálny výstup Budaja, ktorý pred redaktorom rozkladal stránky tuším denníka Pravda, aby sa ohradil proti tomu, že by oni (teda VPN) mali niečo proti Dubčekovi. Tým moja dobrá vôľa na túto tému skončila – komu niet rady, tomu niet pomoci…

Po revolúcii trafiky

   S Fedorom Gálom som sa stretol oficiálne ešte raz. Bolo to pred prvými slobodnými voľbami. Vtedy už nahradil odstaveného Budaja a pozval si do sídla KC VPN Andreja Ferka a mňa. Najskôr nám ukázal návrhy nových známok a ja som si vtedy uvedomil, že on naozaj verí tomu, že riadi Zemeguľu. Ale (akoby to tušil) vzápätí nám na dôkaz, že chápe nutnosť vybudovania zastupiteľskej demokracie, nám obom ponúkol miesto na kandidátke do volieb za VPN. Obaja sme odmietli. Ja vzhľadom k mojej skúsenosti, že VPN viedli ľudia, ktorí to považovali za „veselý výlet dejinami“. Nebrali vážne politiku, ako remeslo, a nemienili sa ňou ani vážne zaoberať. Všetci, vrátane Gála, už poškuľovali po svojich vlastných, osobných trafikách. A tak to aj dopadlo.

Prvé, narýchlo zvolané voľby VPN vyhrala, lebo na kandidátku na poslednú chvíľu pribrali aj čerstvo prekabátených bývalých komunistov. Ale rok 1992 im už v ďalších, regulárnych, voľbách vystavil účet za všetku ich aroganciu „amatérov z povolania“. A väčšina z nich aj biedne skončila.

Jano Budaj bol na dlhé roky odstavený, aby sa do veľkej politiky vrátil po desaťročiach najhorším možným spôsobom u politického blázna Matoviča.

Ďuro Flamík zmizol v zabudnutí.

Ivan Hoffman sa zašil kamsi na Moravu a živil sa roky komentovaním čohokoľvek.

Gál po politickej prehre a rozklade VPN ušiel do Čiech. Zanechal za sebou len arogantný výrok, že jemu nevadí, keď pod jeho vedením tak nádejné hnutie skrachovalo. To je rovnaké, ako keby šofér nabral celý autobus jemu dôverujúcich ľudí a potom vyhlásil, že mu nevadí, že ich všetkých na najbližšej zákrute vyklopil do priekopy.

Šimečka založil vydavateľstvo Archa, ktoré skrachovalo. Potom mu (po smrti nášho rodinného priateľa Karola Ježíka) prischla stolička šéfredaktora SME, kde naštartoval aj úpadok tohto denníka, keď tu zaviedol „jedinú pravdu“ aj za cenu lží a poloprávd v duchu komunistických praktík, ktoré zažil ako syn disidenta (a bývalého zúrivého komunistu).

Lacovi „Agnesovi“ Snopkovi prischlo ministerské kreslo, z ktorého ušiel pán Chudík, a kde slúžil na čas aj Mečiarovi, aby z veľkej politiky navždy vypadol.

Peter Zajac sa zabetónoval na Ústave slovenskej literatúry SAV, odkiaľ ako z guľometného hniezda pôsobil ako samozvaný kádrovák slovenskej literatúry, ktorý chcel rozhodovať kto smie a kto nie prezentovať svoju literárnu prácu najmä smerom k nemecky hovoriacim krajinám. Ako zakladajúci predseda PEN klubu na Slovensku dal z neho povyhadzovať podľa neho „ideovo nehodných“ (vrátane Vincenta Šikulu, jediného nositeľa celosvetovej Ceny PEN International) pod zámienkou, že v danom roku nezaplatili členské. On sám ho neplatil celých prvých päť rokov (až kým som na to neprišiel pri svojom nástupe za tajomníka PEN)…

Ján Štrasser z redaktora mesačníka Slovenské pohľady povýšil v roku 1990 na šéfredaktora, kým ho odtiaľ nevyhnal pôvodný vydavateľ – Matica slovenská. Od tej doby spolu so Zajacom nadsluhovali ako kádrováci slovenskej literatúry, najmä cez PEN klub, ktorý spoločnou aroganciou priviedli v roku 2000 na pokraj krachu a preto museli odísť (ale ešte aj potom sa pokúšali ten krach dokonať, lebo nezniesli predstavu, že by to bez nich išlo – a práve bez nich to išlo skvelo!).

Miloš Žiak si urobil ako reprezentant VPN výlet do USA, kde prednášal o svojej „židovskej skúsenosti“ (aká bola iná, Miloš, keď si sa nami vedno pil a čítal svoje básne?), aby sa potom usadil v pohodlnom kresle vedúceho Kancelárie prezidenta ČSFR v Bratislave, kam Havel takmer vôbec nechodil. A tak sa stalo (citujem Miloša), že ochrankári pridelení kancelárii „robili“ cez deň pre prezidenta a v noci pre mafiu. Po roku 1992 skončil doslova na ulici a chodil do SME každé ráno čítať z celej došlej tlače, aby ušetril a nemusel ju kupovať, za čo potom robil každodenný prehľad Alexovi Fulmekovi, riaditeľovi SME/Petit Press. Milošovu stopu som potom stratil až kým sa neobjavil v „skupinke“, kedy ho premiér Dzurinda označil za „agenta Mossadu“. Neskôr som pri písaní kníh o slovenskej mafii narazil opakovane na jeho prepojenie na najvyšších bossov sýkorovskej bandy, ale aj iných mafiánov…

Ján Langoš urobil najväčšiu politickú kariéru cez Prahu ako minister vnútra ČSFR a neskôr rôzne poslanecké posty. Ak niekoho neprávom obvinil, ako sudcu Samuela, tak sa zodpovednosti pre súdom vyhýbal. A vrcholom nakoniec jeho nešťastne ukončenej kariéry aj života je, že on sám ako zakladateľ ÚPN so zväzkami z archívu ŠtB nanajvýš podozrivo manipuloval. Známy je prípad spisovateľa a vtedy poslanca NR SR Jozefa Banáša, ktorý sa ohradil voči obvineniu zo spolupráce s ŠtB. Žiadal expertízu podpisu pod viazací protokol, lebo vedel, že nie je jeho. Bránil sa aj súdne, ale Langoš sabotoval všetky snahy overiť pravosť zväzkov. Neskôr, po predčasnej smrti Langoša, sa zistilo, že zväzky na veľmi bohatých podnikateľov (napr. Širokého, ktorý vraj priamo pracoval v rozviedke ŠtB) si Ján Langoš odložil bokom. Jeho žene sa v Prahe stratila kabelka, ale našiel ju „dobrotivý bezdomovec“ a v nej bola ohromujúca suma peňazí. Ich pôvod ostal neznámy…

A teraz to spolu uvážme – s takýmito politickými skrachovancami by niekto slušný spojil svoje meno a verejný život? Veď jeden z dvoch nepochybných vodcov Nežnej na Slovensku, Milan Kňažko, v týchto dňoch vyhlásil, že si s týmito bývalými spolu-revolucionármi ani pri príležitosti 30. výročia ruku nepodá, lebo klamú…

VPN-kári ako „guláš-partia“

   Bez Budaja to bol Bratislave už len revolučný folklór. Hovoril som o tom s Janom Langošom, ktorý bol v Prahe spojkou VPN na Občanské forum. To v Prahe obsadilo budovu s príznačným názvom Aurora a ako mi Langoš potvrdil – v prízemí boli študenti, ktorí robili tú čiernu prácu komunikácie s verejnosťou, na poschodí bol organizačný štáb OF a poschodie vyššie bolo vyhradené len pre Havla a jeho najbližších. A nikto nevedel kto tam chodí a o čom sa jedná. Havla od prvých dní obklopovala ochranka. Tak sa robí revolúcia! Moji kamaráti vo vedení VPN obsadili budovu Mestského výboru KSS, z ktorého zamestnanci ušli. Ale bol tam chaos, každý si chodil kde chcel a ako chcel, a keď tam po pár dňoch prišli dvaja ožratí skalní komunisti, tak hrozilo, že celé slávne VPN vlastnoručne vyhádžu späť na ulicu. Bolo to komické.

Gál, Zajac, Bútora a spol. nepochopili, že boli len figúrkami v riadenej demontáži prežitého systému, ktorý stratil tútora v ZSSR, aby šikovnejší papaláši starého režimu prešli do nového s kapitálom z tajných bankových účtov a majetku komunistickej strany, SZM a ŠtB (najmä rozviedky).

Výsledok bol demoralizujúci. V Prahe sa už rozdávali prebendičky (tá Havlova ako príklad pre ostatných), kým v Bratislave sa postupne strácali zahraničnými nadšencami darované počítače a zakladali podivuhodné výskumné ústavy (Gál ako krátkodobý riaditeľ Ústavu pre sociálne analýzy, kde vraj skončili tie krajanmi VPN venované počítače?), či vydavateľstvá (Šimečka ml.), ako bolestné za revolúciu. Tú študentom na Slovensku nikto neukradol, privatizovali si ju niektorí z vyššiemenovaných len preto, aby tým skôr vďaka ich politickej neschopnosti zbankrotovala. No a teraz sa títo privatizéri (napríklad tzv. zajacovci, alebo hríbovci) navzájom šklbú o právo pamätať si len to, čo sa im hodí. Už vedia, že Budaja neprávom očiernili, ako zámienku na jeho politické odstavenie, ale nechcú to nielen priznať, ale nechceli ani to, aby sa 20 rokov po Nežnej revolúcii objavil v „ich“ televíznom dokumente!

A ako vrchol bizarností Neholúcie sa cez splátkového prezidenta Kisku, vďaka jeho poradcovi Bútorovi, v roku 2018 niektorí „samovyznamenali“. Dokonca aj dávno zabudnutý Ďuro Flamík (nežijúci vraj desaťročia na Slovensku) sa tej „pocty“ dočkal! Je to v sérii „samoúnosu“ (Kováča ml.), „samovýbuchu“ (kancelárie KDH) a „samoamnestie (Mečiara) vlastne logická následná „svojpomoc“.

Ale máme šťastie. Na slovenský príspevok do tejto dejinnej udalosti sa predsa len nezabudne. Česi už pred niekoľkými rokmi pod názvom „Labyrintem revoluce“ natočili prehľad novembrových udalostí z roku 1989. Časť venovaná Slovensku sa volá „Slovensko, jiná revoluce“. A českí autori dokumentu majú pravdu, bola iná…

(pokračovanie posledným dielom)