Gustáv Murín

Generála Milana Lučanského som poznal v auguste 2010 pri práci na knihe rozhovorov o mafiánskom bossovi Černákovi. Stretli sme sa za neobvyklých okolností, kedy ako elitný policajný vyšetrovateľ bol spolu s inými, po nástupe Daniela Lipšica do kresla ministra vnútra a Jaroslava Spišiaka na post prezidenta Policajného zboru SR, doslova vyštvaný do civilu. Našiel som ho v Martine v hoteli, ktorý bol pôvodne eldorádom miestnych mafiánov a práve Lučanský prispel k tomu, že sme sa tam po rokoch mohli bezpečne porozprávať. V takých chvíľach sa nikto na nič nehrá. Tak vznikol rozhovor, ktorý vyšiel v knihe, ktorá je už vypredaná, ale existuje jej elektronická verzia pod názvom „Mikuláš Černák prehovoril? Fakty kontra mýty“ (iAdverti, 2016).

Obalka knihy General Milan Lučanský

   Toto je teda pôvodný knižný rozhovor s vtedy plk. Mgr. Milanom Lučanským, bývalým riaditeľom odboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), zástupcom vedúceho špecializovaného tímu a vedúcim operatívnej skupiny. V danej chvíli nútene postavenom mimo službu, ktorej venoval celý svoj život:

   V čom je Černák z hľadiska Vašej profesie výnimočný? Ako ste sa dostal k jeho prípadu?

Černáka beriem ako ktoréhokoľvek iného podozrivého. Výnimočný bol a podľa mňa aj je v spôsobe myslenia a uskutočňovania svojich skutkov. Bolo to vidieť postupne v období rokov 1995 až 1996. Išlo väčšinou o prípady násilných trestných činov spáchaných po celom území Slovenska. Neskôr konkrétne pri dokumentovaní trestného činu vydierania na poškodenom Vladimírovi Rybárikovi z Považskej Bystrice. Bola to prvá vec, na základe ktorej sa bral Mikuláš Černák spoločne s Jánom Kánom do väzby. Dalo veľkú námahu nájsť v tom období šikovného vyšetrovateľa, ktorý by sa nebál a bol by ochotný sa spolupodieľať na realizácii uvedeného prípadu.

   Ako vznikol špeciálny vyšetrovací tím? Aké ste tam mal postavenie?

Špecializovaný tím, v ktorom som pracoval, vznikol v roku 1997 a obnovený bol niekedy v roku 2004. Postavenie prvého špecializovaného tímu bolo výnimočné. Bolo to preto, lebo v ňom pôsobilo viacero súčastí Policajného zboru a každý mal svojho nadriadeného. Vtedy sme vykonávali skoro všetky úkony sami, dokonca aj ochranu svedka a jeho umiestnenie, nehovoriac o skutočnosti, že sme skoro všetko hradili z vlastných peňazí. Dokonca aj spojenie medzi jednotlivými členmi bolo len cez súkromné telefóny. Spomínam si na eskortu svedka do Českej republiky a následne prevoz jeho rodinných príslušníkov, vykonávané vlastnými motorovými vozidlami, pretože vybaviť zahraničnú služobnú cestu bolo problematické a administratívne veľmi zdĺhavé. Druhý špecializovaný tím nemal žiadne špeciálne postavenie. Boli sme radovými príslušníkmi ÚBOK OBOK Stred, ktorí sa podieľali okrem práce v tíme aj na plnení ostatných úloh v rámci odboru. Okrem iného aj na objasňovaní prípadu policajného gangu Miroslava Jacka a spol.

   Ako ten tím fungoval? Na koho ste sa mohol spoľahnúť a koho prácu by ste aj dnes ocenil?

Fungoval presne ako všetky špecializované tímy v rámci príslušných interných nariadení Ministerstva vnútra. Rád spomínam na jednotlivých členov tohto tímu, nakoľko v tej dobe bolo možné spoľahnúť sa len na nich. S nadriadenými to bolo horšie…

   V rozhovore pre novinára Daniela Vraždu dokonca aj Mečiar priznal, že so silným podsvetím si nevedeli poradiť, dokonca aj ministerstvo vnútra bolo bezradné. „Nikto nechcel podpísať zatykač na Černáka. Aj minister vnútra prišiel za mnou a pýtal sa, čo má robiť, že si nevie poradiť.“ Vtedy sa černákovci vyhrážali už aj novinárom za zverejnenie ich káuz. Bol taký nátlak aj na Vás a Vašich kolegov?

Naozaj bolo ťažké v tom období pracovať v spomínanej skupine, respektíve iných podobných skupinách, a to z dôvodu obecne rozšíreného strachu, ako aj z neochoty a obáv nadriadených. A to nie len kvôli možnému nátlaku zo strany podsvetia, ale aj zo strany štátnej moci… V tom období bolo veľmi málo ľudí, či už na strane polície alebo prokuratúry, ktorí by sa nebáli konať proti podsvetiu. Veľké pochopenie sme nakoniec našli u krajskej prokuratúry v Trenčíne, neskôr u bývalého ministra vnútra Ladislava Pittnera, krajskej prokuratúry v Prešove a nakoniec u generálnej prokuratúry vedenej Dobroslavom Trnkom. Nátlak zo strany obvinených som nijako zvlášť nepociťoval, čo sa nedá povedať o nadriadených, ktorých tlak bol cítiť neustále. Bol to formou dopytov, kedy sa niečo urobí, kedy sa už niekto obviní a podobne. Myslím, že uvedené malo na prácu horší vplyv, ako vplyv podozrivých. Ale toto nie je len v prípade uvedeného tímu. Byť v médiách a poberať odmeny za robotu iných je silný stimul.

   Bolo možné bezprostredné ohrozenie Vás a Vašej rodiny?

S tým musel človek počítať, preferovalo sa heslo, že keď sa niekto bál, mal ísť robiť do cukrárne. Na niektorých poradách prvého tímu som počúval, ako sa niektorí kolegovia báli ísť predvádzať podozrivých na základe požiadavky vyšetrovateľov.

   Zažili ste aj iné formy nátlaku?

Ako som uviedol, nie, až na nadriadených.

   Tím, v ktorom ste hral dôležitú úlohu, má veľkú zásluhu na rozložení jadra Černákovej zločineckej skupiny. Aké to bolo, keď odrazu začali jeho najbližší komplici vypovedať a teda aj Váš vzájomný vzťah sa zmenil?

To, či som hral dôležitú úlohu, si po rozhodnutí ľudí, ktorí by to mali v prvom rade oceniť, už nemyslím a bežní ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a vidia za tým prácu polície ako takej a nie jednotlivcov, ktorým by za to mali byť vďační. A čo sa týka Černákových komplicov, k tomu je ťažko sa vyjadrovať. Jedno je však isté, veľa ľudí z okolia ich skupiny dnes už nie sú medzi živými, je veľký odstup času, veľa vecí sa zmenilo. Možno je pohľad ich samotných na tú dobu tiež iný. O veciach, ktorých sa v tom krátkom čase udialo veľa, mali čas rozmýšľať. Je ťažké po toľkých rokoch nájsť absolútnu pravdu a určite by som si na niektoré veci a skutočnosti, ktoré predchádzali ich spáchaniu, ťažko spomenul aj ja sám, keby som bol ako nestranný pozorovateľ. Bolo by to jedine v tom prípade, že by som si robil poznámky a bol by som pri každej jednej vražde. A ďalšou skutočnosťou sa mal zaoberať podľa mňa aj súd a to z jednoduchého ľudského pohľadu. Aký vplyv a následky na ľudí, ktorí boli ako pozorovatelia, či účastníci tohto konania to muselo zanechať? Vieme o psychologických následkoch z vojny, kde sa ľudia stretávajú s násilnými činmi, ale nevieme nič o ľuďoch, ktorí chodia okolo nás a vystupujú ako svedkovia. Je však veľa vecí a výpovedí, ktoré sa v spisoch nikdy neobjavia a hovoria v ich prospech a jazýček váh prikláňa na ich stranu. Nehovoriac o gestikulácii a strachu v ich očiach.

   Prečo ste sa vôbec dal na túto profesiu, ktorá je skôr poslaním, než povolaním?

Prečo? Asi preto, lebo to tak muselo byť. Ďakujem za to svojim rodičom a starej mame, ktorí mi ako malému čítali a rozprávali rozprávky o tom, ako dobro vždy vyhrá nad zlom. Nikdy som si to nechcel pripustiť, ale podvedomie človeka, tak ako v mojom prípade, tak aj v Černákovom prípade, určite viedlo kroky nášho, respektíve môjho života. Až neskôr som pochopil, že sa prirodzene riadim základným životným krédom: „Načo je človek na svete, keď ho nedokáže urobiť lepším?“ Veď tu sa nejedná o triedenie odpadu, ako sú plasty a papier, ale triedenie ľudí. Bolo to súčasťou mojej prace a môjho myslenia. Tak si človek uvedomí, že na skorumpovanej strane myslenia musí začať pokusom čistiť ho od najhrubšej špiny. Myslím, že história ukáže, že toto bolo to správne rozhodnutie odhliadnuc od skutočnosti, že to menšie zlo zostalo nepotrestané. Veľa krát ma s kolegami znechutil postoj nadriadených. Niekedy si kladiem otázku – prečo? Bolo to preto, lebo boli skorumpovaní? Nie, jednoducho sa báli, veď mali vlastné rodiny, vlastné životy. A spoločnosť by ich v prípade problémov hodila cez palubu, bez toho, aby sa spýtala na ich názor. Veľa krát, tak ako možno aj teraz, sme si povedali – celý svet sa zachrániť nedá. Ale nepokúsiť sa o jeho záchranu by bola chyba. Uvedomili sme si to, až keď sme sa, ako to povedal jeden sudca, po pás brodili v špine a po ramená hrabali v krvi. O to smutnejšie je znovu konštatovanie kto z tých, ktorí sa dnes stavajú do svetla reflektorov, urobili pre túto spoločnosť viac, než sa podarilo nám. Kde boli v rokoch 1995 až 2004, keď sa radoví policajti báli zastavovať tradičné tmavé  BMW 5 a S-classové mercedesy…

(Pozn. Lučanský vtedy nemenoval, ale podľa pamätníkov k tým, čo sa báli v špecializovanom tíme proti Černákovi a ďalším mafiánom bojovať bol aj –  Peter Kovařík. Údajne: „Tento Kovařík, keď bol zriadený tím na Černáka, a on mal v ňom byť, začal kričať, že on sa nedá zabiť, že má rodinu a chcel ujsť z miestnosti. Milanov kolega Jožo Mičieta vyskočil a zamkol dvere aby nemohol Kovařík ujsť.“ Isté je, že o Kovaříkovi nie je v tých ťažkých časoch počuť, ale má pre súčasný režim vhodné školenie, keď bol v rokoch 2013 až 2017 policajným pridelencom vo Washingtone. A dnes organizuje brutálne zatýkania svojich zaslúžilejších kolegov zvlášť okázalo ponižujúcim spôsobom za účasti na to privolaných novinárskych hyen.)

Po zmene vlády, a odchode Lipšica i Spišiaka, sa Milan Lučanský vrátil do vysokých policajných funkcií a opäť sme sa stretli na príprave série televíznych dokumentov „Mafiáni“, vysielanom RTVS na jar roku 2016, kde aj vystupoval. Bol to vzor nepodkupného policajta a tiež príklad priamočiaro konajúceho chlapa v uniforme.

Je zvláštnym paradoxom, že som ho po prvý krát stretol, keď ho Jaroslav Spišiak „za zásluhy“ vyštval z Policajného zboru. Prešli roky a ten istý Jaroslav Spišiak sa stal poradcom ministra vnútra Mikulca. A odrazu tu je absurdné obvinenie len na základe za to slobodou odmenených kajúcnikov, ako aj neoprávnená väzba s cieľom zlomiť Milana Lučanského. Nedal sa a tak zomrel…

Milan, pokúsil si sa urobiť tento svet lepším. A zlo, ktorému si tak tragicky podľahol, tu nebude večne. Sľubujeme, že nezabudneme…

A to najpodstatnejšie

   Matovičov zločinný režim na čele s ministerkou na jedno použitie Kolíkovou silou-mocou pretláča konšpiračnú teóriu o údajnej samovražde generála Lučanského. A tvária sa, že čím dlhšie sa im podarí túto konšpiračnú teóriu živiť, tým sa vlastne oni sami vyvinia. Nasilu tak zakrývajú fakt, že v každom demokratickom štáte preberajú konkrétni predstavitelia osobnú zodpovednosť za zdravie a život tých, ktorých oni väznia. Bodka. Takže, nech by bola akákoľvek príčina smrti tak významnej osobnosti so zásluhami o bezpečnosť tohto štátu,  automaticky v demokratickom štáte končí šéf tej väznice a jeho za skutok zodpovední podriadení a ako samozrejmosť ministerka, ktorá má politickú zodpovednosť za túto nehoráznosť! Pretože je nad slnko jasné, že buď sami vytvorili život nezlučujúcu situáciu, alebo minimálne neposkytli takú pomoc, čo by generála Lučanského zachovala v dobrom zdraví a duševnej pohode. Ich najnovšie metódy mučenia väzbou sú už z princípu usvedčujúce a generál Lučanský nemusí byť ich poslednou obeťou.

Exponenti tohto zločinného Matovičovho režimu si to uvedomujú a preto nás od začiatku Mikulec, Kolíková, Naď i Žilinka, a pridal sa ja Budaj (podľa neho je smrť generála Lučanského „varovaním“?!!)  zavaľovali zmätočnými a protichodnými správami a aj dezinformáciami v snahe umlčať vlastné svedomie. Tak či onak sú to oni, ktorí majú zodpovednosť za politickú vraždu, nech už k nej smerovalo čokoľvek. Ale títo emisári „zmeny k zlu“ sú k logickým záväzkom v demokratickom zriadení hluchí a slepí tak, ako to pred nimi robili predstavitelia totalitných režimov u nás, aj vo svete.

V demokratických režimoch po takomto šokujúcom zlyhaní celého väzobného systému odstupujú zodpovední preto, že zjavne pochybili a berú za to zodpovednosť. V totalitných režimoch naopak neodstupujú, čím si potvrdzujú svoju beztrestnosť a posmeľujú sa tak navzájom v presvedčení, že im odteraz už každá brutalita prejde. Posúďte sami, do ktorého režimu dnes Slovensko patrí.