Gustáv Murín

Keď som si pred takmer polstoročím, ako chlapec nadšený historickou literatúrou, predsavzal, že zozbieram a publikujem príbehy z tých 60 dní, v ktorých sa zrodil moderný slovenský národ a hlavne jeho štátnosť, netušil som, aký aktuálny čin je to práve v týchto dňoch.

Sme svedkami toho, ako žltou tlačou (SME-čko, denník N-ádor, týždeň a aktuality.sk) k moci dotlačená politická žumpa tento rok došla tak ďaleko, že oslavy SNP absolvovali jej predstavitelia schovaní za kordónom policajtov. A dopustili sa tej zvrhlosti, že si neuctili desaťtisíce občanov bývalého Sovietskeho zväzu (teda nielen Rusov!), ktorí ako vojaci i partizáni položili svoje životy, aby nás oslobodili od nacistického besnenia a klérofašistického režimu, ktorý sa sám skompromitoval krvavým vraždením, ale aj obyčajnými rabovačkami na vlastných občanoch. Táto selfie-vláda plagiátorov a mafiána, po ktorej v histórii tohto národa ostane len čierna diera hanby,  plní cynický plán globalizačnej kliky vymazať dejiny a v nich jednoznačnú zásluhu Sovietskeho zväzu na porážke nacizmu v Európe. Naď, Korčok a ďalšie kreatúry slúžia zlu a provokujú takýmito ponižujúcimi nechutnými pokusmi Rusko a jeho občanov, ktorých rodiny tú obetu nesú podnes. Ich prisluhovači, ako básnik všetkých režimov Filan (ktorého otec ako vysoký dôstojník ŠtB v 50-tych rokoch asistoval mučeniu politických väzňov) sa snaží zavďačiť tvrdením, že nás Červená armáda neoslobodila, ale okupovala?!!

V takejto atmosfére spochybňovania historických faktov začínajú vystrkovať rožky aj prívrženci klérofašistického režimu, o ktorých existencii by som ani len netušil (a naozaj neveril), keby sa schovaní za anonymné nicky nepokúšali prihriať si polievočku neo-nacistickou rétorikou, ktorú už poznáme z Ukrajiny, Litvy, aj Lotyšska. Tak práve preto je táto kniha taká potrebná a tu sú príklady prečo:

Knihy po vydaní

Statočnosť a obeta sovietskych osloboditeľov

   Z množstva príkladov uvádzaných v mojej knihe a ďalších dvoch pripravovaných dieloch vyberám:

Dňa 24. 9. 1944 viedol bieloruský partizán Michail Adolfovič Tatur prieskumný oddiel do dediny Vikartovce. Na ich smolu z opačnej strany vstúpili do dediny aj nacisti a začali paľbu. Tatur nariadil ústup k blízkemu lesu a sám ho kryl. Keď osamel tesne za dedinou, zasiahla ho dávka z guľometu do oboch nôh. Aj v takom stave sa bránil paľbou i dvomi granátmi. Poslednú guľku si nechal pre seba. Nacisti za to zohavili jeho mŕtvolu bodákmi. Mal len 28 rokov…

Sovietske velenie vrhlo na pomoc Povstaniu celý 1. gardový jazdecký zbor V. K. Baranova v nádeji, že sa ako prvý prebojuje na povstalecké územie, keď intrigami Beneša a zmätkami pri prípravách Povstania zlyhali obe východoslovenské divízie. Žiaľ, nacisti stihli obsadiť Karpatské hrebene a tak sa po dvoch týždňoch bojov v obkľúčení zvyšky gardového jazdeckého zboru s pomocou sovietskych a československých jednotiek vrátili späť do tyla vlastného frontu. Toto je svedectvo ich márneho, ale statočného úsilia preraziť na pomoc Povstaniu, keď miestami jeho bojov začiatkom októbra prechádzali československé jednotky (Jancura): „Všade sme videli padlých sovietskych vojakov, povaľovali sa tam trosky povozov s nevypriahnutými konskými mŕtvolami. Ticho na ne dopadali snehové vločky.“

Osobný príbeh lesného robotníka Matúša Remenca z bojov v Rajeckej doline: „V poslednej chvíli pred vypálením Kuneradského zámku sme vynášali ranených a proviant na Veterné a ničili materiál, aby sa Nemcom nedostal do rúk. Pri opúšťaní zámku som odchádzal posledný so sovietskym telegrafistom A. B. Rogačevským. Keď nás Nemci zbadali, začali po nás strieľať so samopalov a mínometov. Saša mi hovorí: „Máme dosť času, Nemci nás nedobehnú“. Preto sme ustupovali pomaly a opatrne, keď zrazu vedľa nás vybuchla mína a črepina z nej zasiahla Sašu do chrbta. Odviedol som ho na lúku smerom na Martinovú k studničke a pokúšal sa poskytnúť mu prvú pomoc. Pomôcť mu však už nebolo možné… Saša nemohol chodiť, veľmi krvácal a upadal do bezvedomia. Preto mi povedal, aby som šiel do hory a zachránil si život a rádiostanicu, že už ďalej nevládze. Nechal som mu jeho osobnú zbraň, ktorú si žiadal, že ešte bude bojovať proti fašistom. Rozlúčil som sa s ním a bežal do lesa… Saša ešte žil, keď sa k nemu približovali Nemci. Sám po nich strieľal a keď už boli blízko neho, strelil si z pištole do hlavy, aby sa im nedostal živý do rúk. Nemci mu bodákom prepichli prsia, znetvorili tvár a vypichli oči.

Sovietska pomoc Povstaniu mala aj svoje tragické príbehy. Noc priniesla skazu dopravnému Li-2, ktoré pri návrate od Troch Dubov napadol nacistický stíhač a havarovalo nad obcou Chmelnica v okrese Prešov. Jeden člen posádky zahynul na mieste, druhého, ťažko raneného dobili na smrť zúriaci Nemci. Tretiemu sa podarilo ujsť a prichýlili ho statoční obyvatelia obce Stariná.

Sovietsky letecký most fungoval do poslednej chvíle. Patril k nemu aj dopravný Li-2 č. 30 od 1. gardového brianskeho leteckého pluku. Veliteľom jeho posádky bol gardový kapitán Peter Fidoroič Gubin, druhým pilotom gardový poručík Šiškin, navigátorom gardový nadporučík Kotľarevskij, druhým navigátorom gardový poručík Ťagaj, palubným mechanikom gardový nadporučík Utkin, strelcom staršina Švedin a rádiotelegrafistom gardový staršina Domašenko. V tú noc odvážali osem ranených, štyroch slovenských vojakov a štyroch Francúzov, spolu so zdravotnou sestrou A. Barunovou-Ruttkayovou. Okolo 22:15 ich nad Popradom prepadol nočný stíhač Ju-88 G-6 s radarom. Guľometnou paľbou zasiahol kabínu a nádrže s leteckým benzínom. Ťažko zasiahnuté lietadlo začalo horieť. Ranení a ošetrovateľka nemali šancu prežiť. Preto sa dvaja z posádky, druhý pilot a druhý navigátor, rozhodli pokúsiť zachrániť zranených a ich sprievod núdzovým pristátím s horiacim lietadlom. To sa však nad Levočským pohorím rozpadlo už za letu a postupne z neho vypadli ranení na nosidlách i zdravotná sestra. A hoci letci na tento beznádejný pokus doplatili vlastnými životmi, stal sa zázrak. To všetko prežil už pred tým ranený čatár Anton Koprda. Tlaková vlna ho vymrštila do chvostovej časti lietadla, ktorá sa oddelila a padala vďaka zadným vodorovným plochám v pomalej špirále až pristála mäkko na vrchovcoch stromov. Z miesta pádu sa zázračne zachránený pustil dolu starým hustým lesom. Plazil sa tri noci a tri dni, kým ho našli miestni obyvatelia. Liečil sa potom v tajnom partizánskom lazarete v Livove v Bardejovskom okrese…

Šesť leteckých plukov Orlovského leteckého zboru na rozkaz maršala Koneva pod velením generálporučíka Georgieva za trvanie Povstania dodalo povstalcom: 2 000 nemeckých pušiek, 2 662 samopalov (sovietskych aj nemeckých), 480 protitankových pušiek, 717 ľahkých guľometov, 164 ťažkých guľometov, 23 veľkorážnych protilietadlových guľometov, 630 iných pušiek a 5 mínometov, tonu výbušnín a vyše pol milióna nábojov rozličného kalibru. A to ešte zásobovali bombami a benzínom 1. československý samostatný stíhací letecký pluk na stíhačkách La-5 FN, ktoré na Slovensko prileteli v druhej tretine septembra s českými a slovenskými pilotmi. Späť previezli leteckých špecialistov pre novobudované jednotky, 787 ranených ako aj rodinných príslušníkov vedenia Povstania. Navyše 12 ton rôzneho nákladu vrátane slovenského zlatého pokladu. To všetko spočiatku bez akéhokoľvek rádiotechnického zabezpečenia tam i späť clonou frontovej zóny protilietadlových svetlometov a delostrelectva, ako aj nočných stíhačiek Me-110, či dokonca Ju-88G-6 s radarom. K tomu pripočítajme 610 ton vojenského materiálu zhadzovaného bombardérmi, keď sovietski letci dokázali uprostred slovenských hôr nájsť v tme Tri Duby, ale aj improvizované letisko Rohozná a zhadzovať tam vaky z výšky len 200-600 metrov. Takýchto letov absolvovali počas Povstania až 1 065. Samostatnou úlohou, ktorú splnili bol presun kompletnej 2. paradesantnej brigády aj s výzbrojou a výstrojom.

Oproti tomu Briti poslali jedno lietadlo, aby vysadilo ich vojenskú misiu, a Američania pristáli dva krát, aby vysadili svoju misiu a hlavne odviezli svojich slovenskými obyvateľmi zachránených pilotov. Ich materiálna pomoc bola mizivá a vraj ani tú sme nemali dostať. Zato zrovnali bombardovaním bez akejkoľve logiky Nové Zámky so zemou…

Novinka

Podpora obyvateľov Povstaniu

   Anonymní obhajovatelia klérofašistického režimu vo svojich diskusných príspevkoch drzo tvrdia, že Povstanie nemalo podporu väčšiny slovenského národa. Tak tu je, takýmto prekrúcačom histórie natruc, len zopár príkladov (omnoho viac ich je v mojej knihe):

V povstaleckej tlači sa objavil zoznam obcí pod názvom „Raneným vojakom a partizánom venovali peňažité dary občania týchto obcí“ s menoslovom prvých dvadsiatich. Napríklad obec Brusno venovala 1 083,50 korún, Kremnička 1 955… Medzibrod 2 502… Rokytovce  1 515 a z tých menších napríklad Sásová 2 394 a Malachov najviac, až 5 251 korún… Iné obce poskytli zasa „väčšie množstvo potravín, fajčiva a bielizne, slaniny a pod.“. Začiatkom októbra sa celková suma vyzbieraných peňazí vyšplhala až na 159 490, 80 korún.

Osobitná partizánska brigáda „Gottwald“ dostala rozkaz presunúť sa z Východných Beskýd do Nízkych Tatier. V okrese Liptovský Mikuláš našli žičlivé prostredie pre svoje pôsobenie. Pomocou Revolučných národných výborov získali zásoby bielizne, 1 000 kg múky, 200 kg cukru, 25 litrov liehu, 70 kg masti, 62 kg cestovín, 2 jalovice, 20 kg lekváru, 180 kg fazule a niekoľko desiatok hovädzieho dobytka ukoristeného Nemcom. Tie dohnali do obcí, kde boli ubytovaní a pridelili do opatery jednotlivým gazdom. Len malá horská obec Krokava živila dlhšie ako mesiac 200 príslušníkov oddielu poručíka Ostrovského a obec Hanková 10 dní. Zbierky potravín pre oddiel sa uskutočnili vo viacerých obciach Gemera. Okrem toho získal oddiel 20 párov topánok, 10 sád spodnej bielizne, 20 párov rukavíc a 76 teplých svetrov.

V Tisovci zorganizovali verejnú zbierku v prospech ranených vojakov a partizánov, pričom jej dôkladný zoznam znie až kuriózne („Deň po dni“): „20 255 korún, 86 košieľ, 128 uterákov, 61 párov ponožiek, 52 spodkov, 24 plachát, 1 pižama, 8 obrusov, 11 hlavníc komplet, 25 párov rukavíc, 36 vreckoviek, 9 šálov, 8 viest, 6 svetrov, 6 čiapok, 4 nohavíc, 3 páry bagandží, 1 čižmy, 2 zápästky, 2 kabáty, 1 chránítko na uši, 1 onuce a značné množstvo potravín…“

A, pochopiteľne, omnoho viac organizovaných i individuálnych príkladov, ako občania prispeli na pomoc bojujúcim povstaleckým vojakom a partizánom.

Knihy s venovaním a podpisom

Zverstvá okupantov a ich domácich prisluhovačov

   Toto anonymní obhajovatelia klérofašistického režimu vo svojich diskusných príspevkoch zatajujú. A aj to, že tých najväčších zverstiev sa u nás dopúšťali ukrajinskí príslušníci SS divízie Galizien (viď dobový článok). Z množstva príkladov len pár:

Hneď v prvej obci za Martinom, Košťanoch nad Turcom, narazili okupanti na Júliu Nemcovú z Priekopy, len 18-ročnú ošetrovateľku s páskou Červeného kríža na rukáve. Na to nebrali ohľad. Najskôr ju znásilnili a potom umučili tak, že jej na lone založili oheň.

Pri obci Slovany 11-členná skupina partizánov narazila na postupujúcich nacistov. Nemecké auto a za ním transportér pri kamennom mostíku na Suchej Vríci zastavil granát. Hodila ho z priekopy pri hradskej len 16-ročná partizánka Viola Valachová z Bratislavy. Sama sa tým však zranila a tak sa stala obeťou nacistickej zúrivosti. Jej granát zabil troch dôstojníkov, ale z transportéra vyrazili „pomstitelia“ a zranenú dievčinu vytiahli za vlasy z priekopy, kopali a bili, až kým ju nedobili na smrť. V nevýhodnom postavení v zemiačisku postupne umierali aj jej spolubojovníci. Dokopy siedmi, z toho dvaja bratia z Bratislavy. Jeden partizán sa aj napriek zraneniam doplazil k Ležiachovu, kde v poli skonal.

V Kľačne, okres Prievidza, nacisti pochytali 15 náhodne vybraných mužov, odvliekli ich do kultúrneho domu a tam umučili.

V Turčeku zajatých partizánov Štekláča a Chorváta odviedli na Gestapo do Kremnice. Tu nacisti zorganizovali na námestí verejný lynč, do ktorého sa na oboch zajatcoch najviac púšťali muži i ženy z mesta a okolitých nemeckých dedín… Na vraždách a rabovačkách sa pod ochranou esesákov a pohotovostných oddielov HG zúčastňovalo najmä nemecké obyvateľstvo z Hornej Štubne, Turčeka, Skleného, Vrícka, Brieštia a Hadviga. Tí boli organizovaní do polovojenských úderiek Heimatschutzu a Hitlerstaffelov.

Dňa 10. 9. 1944 bola na ľubickom cintoríne popravená celá skupina povstalcov zajatých pri bojoch o Kežmarok. Nacisti ich vojenské uniformy nerešpektovali… Povstalci zajatým nemeckým vojakom poskytovali aj ošetrenie a neorganizovali na revanš žiadne takéto hromadné popravy zajatých..

V boji o Kežmarok sa vyznamenal rodák z blízkej Ľubice, Pavol Kaprál, ktorý granátmi zničil dve guľometné hniezda, ale potom bol sám zasiahnutý paľbou z tretieho. Spolubojovníci ho odniesli do 4 kilometre vzdialenej horárne, kde ho ale nacisti našli a odvliekli na Kežmarský hrad. Podľa očitých svedkov pre zranenia nebol schopný zísť sám z nákladného auta, tak ho nacistický vojak stiahol za vlasy. Brutálne mučenie raneného viedol osobne nacistický veliteľ Kežmarku, hauptmann Spindler, ktorý mu sľúbil slobodu, ak prezradí mená povstalcov z Ľubice. Neprezradil a tak ho polomŕtveho dobila v tento deň popravčia čata nacistov. Mal len 19 rokov…

Ranení povstalci z bojov pri Huncovciach boli konským povozom prevážaní do nemocnice v Spišskej Sobote. Pri Veľkej Lomnici povoz zastavili príslušníci nemeckej domobrany. Tí ranených povstalcov zversky dobili na smrť…

Židovský lekár MUDr. Zoltán Brüll vstúpil do partizánskeho oddielu Vysoké Tatry, kde pôsobila aj jeho manželka Viola ako ošetrovateľka. V partizánskom tábore Grúnik zachraňoval v improvizovaných podmienkach zdravie a životy desiatkam slovenských a ruských partizánov. Raz, proti vôli velenia, z bojiska doniesol aj jedného mladého nemeckého vojaka. Obetoval aj to málo, čo ostalo zo zdravotníckeho materiálu a zručným chirurgickým zákrokom zachránil Nemcovi život. Ten sa naoko pridal k partizánom, aby v nestráženej chvíli ušiel. Následne doviedol do tábora jednotku SS a v nastalej masakre boli postrieľaní všetci ranení a aj ich židovský lekár Zoltán Brüll, ktorý práve tomuto nemeckému vojakovi zachránil život…

(pokračovanie)