Gustáv Murín

Kto navštívil Prahu na prelome rokov 1988/1989 a v prvých mesiacoch roku 1989 a poznal aspoň trochu politickú situáciu, nemohol si to nevšimnúť – viselo to vo vzduchu, bolo to priam hmatateľné napätie, ktoré len čakalo na výbuch, ktorým by sa uvoľnilo. Počas vianočných sviatkov zorganizovala Charta akúsi protestnú demonštráciu na Staromestskom námestí. Dopadla trápne. Komunisti pustili z ampliónov koledy, ktorým chartistické heslá nemohli konkurovať. Biedny hlúčik aktivistov sa bezradne rozišiel do najbližších krčmičiek, aby vareným vínom zapili sklamanie.

V januári 1989 počas takzvaného Palachovho týždňa prebehlo na Václavskom  námestí niekoľko chaotických demonštrácií. Zasiahli uniformovaní aj tajní policajti. Bili ľudí, použili vodné delá, zatýkali. A nič. Zasa všetko zaspalo.

Šepkalo sa, že „to“ prepukne do leta. V okolitých krajinách politická situácia priam vrela. V Poľsku sa Solidarita po intermezze so stanným právom a masovým zatýkaním jej predákov dostala do vlády. Z východného Nemecka masovo utekali občania cez Prahu, kde zanechávali v bočných uličkách k Veľvyslanectvu Nemeckej spolkovej republiky stovky svojich povestných bakelitových trabantov. V Maďarsku sa schyľovalo k pádu komunistickej vlády. Len v Prahe bolo čudné ticho.

Aj leto roku 1989 prebehlo v Československu nepochopiteľne pokojne. Ani výročie sovietskej okupácie z roku 1968 nepriviedlo v horúcom auguste ľudí do ulíc. Na jeseň ani náznak verejného odporu proti režimu. Dňa 7. novembra 1989 padol Berlínsky múr a s ním sa zrútil aj komunistický režim vo východnom Nemecku. Zasvätení sa dušovali, že v ČSSR to konečne prepukne začiatkom decembra na Deň ľudských práv. Bol to amatérizmus. Až keď vec zobrali do rúk profesionáli z ŠtB, udalosti nabrali dramatický spád.

Prečo práve 17. november

Plánovači ŠtB prišli na geniálnu symboliku. Našli dátum, ktorý je v  Čechách zvlášť citlivý a zapadal do plánu spustiť prevrat s pomocou študentov a umelcov. Študentov preto, lebo sú ľahko mobilizovateľnou masou, ktorá nehľadí na následky a nie je zaťažená vlastnou rodinou či kariérou. Umelcov preto, lebo každý takýto zásadný protest potrebuje ľahko identifikovateľné tváre, dramaturgiu, ale aj technické zázemie (demonštrácie na Václavskom námestí napríklad ozvučovali technici známych populárnych kapiel). A 17. november preto, lebo v ten deň roku 1939 boli nacistami tvrdo potlačené demonštrácie českých študentov proti nacistickej okupácii a nasledovala séria ich popráv a deportácií do koncentračných táborov. Prvou obeťou bol pri predošlej protinacistickej demonštrácii k vzniku Československa študent medicíny Jan Opletal. Preto bol tento deň v roku 1941 vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva, a práve v roku 1989 bolo jeho 50-te výročie. Tá symbolika bola krištáľovo jasná – totalitný režim nacistov krvavo potlačil študentské protesty pred päťdesiatimi rokmi a totalitný režim komunistov sa mal zdiskreditovať rovnako. Na to bol potrebný aspoň jeden zabitý študent, a aj s tým plánovači ŠtB počítali.

Dňa 17. novembra 1989 bola oficiálnou mládežníckou organizáciou SZM pod kontrolou komunistickej strany zvolaná spomienková slávnosť. Bolo to tak dokonalé krytie, že ani už vtedy vopred obetovaní komunistickí papaláši nemohli mať námietky. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dohodnuté, že bezpečnostné zložky nezasiahnu, ani keby došlo k  prejavom študentskej nespokojnosti. Jakeša už dávnejšie utajená skupina vo vlastnej ŠtB diskreditovala tým, že nahrala a ilegálne rozširovala jeho dôverný prejav na straníckom aktíve v západných Čechách, kde sa totálne znemožnil výrokom, že sa cíti „jako kůl v plotě“.

Nikto z oficiálnej opozície stelesňovanej Chartou 77 nebol v piatok 17. novembra 1989 v Prahe. Niekto ich včas upozornil, aby sa zbytočne nepriplietli do rozbehnutého scenára. Išli na chaty (?!), ako vzorní občania. Václav Havel na svoj Hrádeček. Len Alexander Dubček z nejasných dôvodov pricestoval do Prahy a neplánovane sa priplietol k zhromaždeniu študentov pri vysokoškolských internátoch na Albertove, ako o tom píše Jozef Banáš v knihe Zastavte Dubčeka!. Dubček bol preventívne zatknutý a  keď už bolo po všetkom, zase prepustený.

Manifestácia sa mala skončiť zvyčajnými, nudnými prejavmi. Tieto neboli až také nudné, ale hlavne manifestácia prerástla do demonštrácie. V dave boli štandardne príslušníci ŠtB s neštandardnými úlohami. Namiesto potláčania protestov ich mali, naopak, povzbudzovať a týmto provokatérom sa aj podarilo strhnúť dav už mimo kontroly oficiálnych organizátorov na pochod hlavným mestom. Pozoruhodné je, že študenti nepustili z rúk neskôr mediálne veľmi užitočné rekvizity v podobe kvetov a sviečok, ktoré mali pôvodne položiť k hrobu Jana Opletala. Na toho sa zabudlo…

Provokatéri ŠtB viedli bezstarostný dav študentov na vopred vybrané miesto na Národní třídě k Národnému divadlu. Tam totiž malo dôjsť k prepojeniu študentskej masy a vážených divadelníkov, národných umelcov. Scéna bola naaranžovaná tak, že  krvavému stretu sa nedalo vyhnúť, aj keď sa o to viacerí študenti pokúšali. Zásahové jednotky vyčkali, kým sa dav približne 2 000 študentov dostal k Národnému divadlu, a potom ulicu zo všetkých strán uzavreli. Vtedy prišli k úžitku rekvizity kvetov podávaných policajným ozbrojencom a zapaľovanie sviečok pred ich hrozivou hradbou, čo kamery (tiež pozoruhodné, kde sa tam vzali) nezabudli zaznamenať pre históriu. V presne načasovanej chvíli nastalo krvavé „rozháňanie davu“, hoci ten by sa rozišiel aj bez bitky. Dôvod bol prostý. Tu malo dôjsť k dôležitej katarzii (povedané divadelným slovníkom), keď zbití študenti hľadali úkryt práve v budove Národného divadla a vždy takí citliví umelci boli na vlastné oči konfrontovaní so surovosťou režimu. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí, to už je masaker. Všetko viedlo k logickej reakcii – režim, ktorý bije naše deti, nemôžeme akceptovať. Masa študentov sa spojila s katalyzátorom umelcov, presne podľa plánu. Nasledoval štrajk študentov a štrajk divadelníkov, ktorí namiesto hrania diskutovali s divákmi o neúnosnosti takéhoto vedenia štátu. Divadlá sa stali ideálnymi tribúnami protestov. Všetko klaplo až nečakane účinne.

Chýbala len mŕtvola. Aj tú zohnali.

Ako v rozprávke

Znie to neskutočne. Znie to ako rozprávka. Znie to ako rozprávka bez záruky dobrého konca.

Bolo raz jedno kráľovstvo Kolektívneho šťastia, kde si mali byť všetci rovní. Ibaže niektorí si boli rovnejší. Preto tam nemali kráľa, ale generálneho tajomníka.

V tomto kráľovstve mal mať každý toľko, koľko len chcel. Ale často väčšina nemala ani to, čo naozaj potrebovala. Napríklad niečo, čím by si vytreli riť. Na toaletný papier sa stáli dlhé rady čakateľov na tovar pripomínajúce názvom vojnu – fronty.

Všetci vraj vlastnili všetko. V skutočnosti nikto nevlastnil nič podstatné.

Kolektívne šťastie sa teda neplánovane dosahovalo tým, že všetci kradli aspoň v malom. Oficiálne malo toto kráľovstvo nadprodukciu hesiel. Napríklad: „Človek – náš cieľ“ nebolo heslo poľovníckeho združenia, ale jedinej povolenej strany Kolektivistov. Najobľúbenejšie bolo neoficiálne heslo: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Drobný ľud teda kradol odušu, čokoľvek mu prišlo pod ruku, najmä na pracovisku. Napríklad ten toaletný papier. Kto nemohol ukradnúť nič hmotné, kradol aspoň čas. Teda ten pracovný. V tej dobe bolo dosť populárne súložiť na pracovisku. Drobný ľud tak spájal príjemné s užitočným.

Malo to tak byť „na večné časy“, ale odrazu nebolo s kým. V susednej ríši sa objavil generalissimus všetkých tajomníkov so znamením na čele a rozhodol, že skoncuje s večnými časmi. Ľudia tak masovo kradli čas, že na večné časy už neostalo. V kráľovstve Kolektívneho šťastia nastala panika. Starí kolektivisti boli zmätení a útrpne čakali svoj osud. Tí mladší a schopnejší pochopili, že skôr či neskôr ľud zvrhne vládu. Taký zodpovedný historický krok však nemožno nechať iba na samotný ľud. Treba mu pomôcť. A tak pomohli zvrhnúť starú vládu, pomohli dosadiť novú vládu a privítali premenovanie kráľovstva Kolektívneho šťastia na kráľovstvo Individuálneho šťastia. Chceli za to len maličkosť – aby mohli byť opäť, tak ako predtým, vzorom, ibaže tentoraz v tom, ako si niektorí dokážu individuálne pomôcť k šťastiu tým, že budú vládnuť v pozadí. Aj to dostali.

Čo sa zmenilo? Zvrhli sme kolektivizmus, už nekradnú všetci a v malom. Dnes kradnú len oni (niektorí sú preto populárne nazývaní aj LenOni) a vo veľkom. Títo hľadači individuálneho šťastia sa delia na tri skupiny. Jedni sú robotníci zločinu a svoje „ťažko zarobené“ milióny kradnú ručne. Hovorí sa im pre ich vzhľad – gorily. Druhí majú biele goliere, fajnové spôsoby a zarábajú špekuláciami – to sú Gorily. Niekedy sú gorily a Gorily na nerozoznanie. Spája ich tretia skupina. Jej príslušníci nemajú spoločné meno. Majú spoločnú profesiu – politici. Spolu založili nové večné časy zlodejstva.

Príklady nájdete v knihe:  GORILY V PODSVETÍ – MAFIA.SK.