Založ si blog

Komu chýba SME-čka?

Mne chýba SME tak, ako ho založil Karol Ježík a tvorili osobnosti ako Marian Leško, či Robo Kotian. Karol zomrel, Marian a Robo zo SME znechutene odišli. Dobre vedeli prečo.

 

Zo SME spotvorená SME-čka
SME som považoval vždy za „svoj“ denník, veď som tam publikoval svoje najznámejšie články s veľkou odozvou. Mal som tam blog s potešujúcou návštevnosťou a aj ohlasmi v stovkách diskusných príspevkov. Ja som neopustil SME, od čias Šimečku SME opustilo nielen mňa, ale tisíce svojich čitateľov. Bol to Šimečka, čo prepotvoril tento „mienkotvorný denník“ na jedinú mienku jeho hŕstky jediných pravoverných, zväčša (to je ten paradox!) bývalých strane oddaných komunistov (akým bol pred rokom 1968 aj jeho otec). Svojho času akúsi prílohu tu viedol aj Ján Štrasser, ktorý bol pred rokom 1989 nielen aktívnym komunistom, ale priam ospevovačom strany, ktorá zakázala PEN klub. A po roku 1989 práve on za pomoci Zajaca inštalovali mladého Šimečku za predsedu Slovenského PEN Centra a cez neho Centrum manipulovali až na pokraj zániku presne tak, ako sa to stalo so SME. Je to tá istá „stranícka“ logika slobodného vyjadrovania jediného správneho názoru (pred tým komunistického, teraz toho „ich“) a ak treba aj klamania a zavádzania v mene tejto posvätnej „misie“ za „ich pravdu“. A verím, že neuveríte: ešte štvrťstoročie po páde komunizmu ma redaktor SME Tomáš Gális nabádal, aby som to o Štrasserovi „neprezrádzal“, lebo ten sa predsa už „kajal“ tým, že pre SME na otázku „Ako sa vám písali texty vojenských piesní?“ odpovedal: „Snažil som sa ich písať tak, aby neboli prvoplánovo polopatistické. Mojimi témami boli mier a vojenský život (??? sic!!!). Tie piesne mi ešte aj dnes dosť často otĺkajú o hlavu. Nemôžem a ani sa nechcem zbavovať viny, bol by som blázon, keby som sa usiloval gumovať svoju minulosť. Niežeby som sa v nej masochisticky špáral, no keď na ňu príde reč, ako napríklad teraz, usilujem sa o nej poctivo hovoriť.“ A tak Štrasser poctivo zamlčal, že ten mier mal byť zabezpečený komunistickým režimom, ktorý mal armádu na potláčanie iných názorov, ak treba aj tankami – ako v NDR, Maďarsku aj Československu. A z ospevovania tejto „päste robotníckej triedy“ Štrasser pohodlne žil a keď komunizmus padol, zbavil sa ho ako starých ponožiek. Ale keby len to! Oni so Zajacom začali priam vyučovať demokraciu (pravda po svojom) a drzo zmanipulovali samotný PEN klub na svoj obraz. Podľa Šimečkovsko-Gálisovskej logiky je teda pravý demokratický pravičiar bývalým aktívnym komunistom! Ako dlho sa takáto logika mohla v SME udržať?

 

Plačkovia a skutočnosť
Najviac za pôvodnou SME-čkou plače Miško “Vševedko” Hvorecký. Áno, ten Hvorecký, ktorý sa stal „expertom“ SME na Domov slovenských spisovateľov v Budmericiach, kde nikdy nebol! Toto bola šimečkovská žurnalistika (mimochodom, v tej normálnej nikdy nevynikal) – na podporu jedinej správnej tézy bol dobrý akýkoľvek pritakávač a Hvorecký rád pritakával. Verím, že neuveríte, ale v Štrasserom (ach, už zase?!) vedenej prílohe SME ten istý Hvorecký dokázal neuveriteľný kotrmelec pa-logiky, keď referoval o tom, ako ho Literárne informačné centrum vyslalo na slávny knižný veľtrh vo Frankfurte nad Mohanom. A namiesto poďakovania, navrhol, aby bolo LIC zrušené, lebo si tam dovolili pozvať aj (podľa šimečkovcov-štrasserovcov-zajacovcov nehodných) spisovateľov, ako napríklad profesorku Máriu Bátorovú. Tá sa tejto „skupinke“ znepáčila potom, čo si dovolila neobdivovať Zajacove prapodivné vedenie Ústavu slovenskej literatúry SAV. Ak by ste uvedenú skupinku prirovnali k bezškrupulóznej literárnej mafii, neviem, čo by som vám na to mal povedať. A práve títo cez Šimečku ml. ovládli SME a doviedli ho až na kraj priepasti dôveryhodnosti, ako to skvelo dokumentuje Miro Juriš v Medzičase.

Ja som sa tejto literárnej skupinke znepáčil, keď som ako tajomník PEN klubu zistil, že Zajac so Štrasserom vyhadzovali z tejto elitnej celosvetovej organizácie nepohodlných slovenských spisovateľov za nezaplatenie povinného členského príspevku (napríklad aj Vincenta Šikulu, jediného nášho držiteľa medzinárodnej ceny PEN za prózu, ktorému NEDOVOLILI to členské doplatiť!) a sám Zajac ho pritom nikdy dovtedy nezaplatil! Takže kvôli mne musel Zajac doplatiť členské za päť rokov vo výške 5000 Skk. A keďže som ich vôbec otravoval svojou vierou v slobodu slova, pomsta prišla čoskoro.
Šimečkova žena uverejnila s jej redakčnou dvojičkou A. Pukovou rozsiahly rozhovor s nastávajúcim medzinárodným prezidentom PEN Int. Jiřím Grušom, kde mu do otázky vložili pasáž, že čo vraj hovorí na to, že súčasným predsedom PEN klubu na Slovensku je človek, ktorý opísal článok iného autora a sám sa pod neho podpísal?!! Nevychádzal som z údivu. Bolo to ako v tej anekdote, kedy sa policajt pýta druhého, prečo drží v cele celý deň nejakého chlapa a ten mu odpovie: „No, jemu buď ukradli bicykel, alebo on ukradol bicykel. Ale rozhodne je podozrivý!“ V mojom prípade to bolo to prvé: ja som v slávnom článku v SME ešte za éry Karola Ježíka odhalil, že šéfredaktor denníka HZDS Smolec vo svojej reportáži z cesty Mečiara po Číne doslova opísal pasáž z knihy Paula Johnsona a vydával to za svoje dielo. A TOTO bola tá moja vina podľa Šimečkovej ženy! Urobili to ak zákerne, že ani Gruša nevedel, že to do tohto rozhovoru vložili, lebo mu to nedali autorizovať. Samozrejme, že som sa ohradil. Šimečková obratom chybu priznala a – opäť samozrejme – jej nadriadený Šimečka odmietol uverejniť ospravedlnenie. To sa nakoniec predsa len stalo až po niekoľkých mesiacoch a intervencii na najvyššom vedení a takou formou, aby to bolo čo najnenápadnejšie. Toto je tá „žurnalistika“, ktorou šimečkovci nainfikovali celú redakciu SME (až na malé výnimky). Veď aj preto odtiaľ odišli skutočné osobnosti, ako už spomínaní Marian Leško, či Robo Kotian. Mimochodom, osud má zmysel pre humor. O pár týždňov sa zistilo, že verná kamarátka Šimečkovej A. Puková dlhodobo kradla články z akéhosi nemeckého časopisu a publikovala ich v SME pod svojím menom. Spravodlivosť sa ukázala…

Takto na časy šimečkovskej anti-žurnalistiky spomína Robert Kotian (ktorý šéfredaktorské miesto pred Šimečkom odmietol) v E-politika.eu dňa 11.01.2007 v glose “Pod lampou býva nielen tma”:

“…hoci sme sa zhodli na tom, že Ruskov vplyv v Markíze je brutálny, neboli sme jednotní v pohľade na dianie v STV – najprv reagoval Juraj Hrabko textom ´Televízna politika´… Na druhý deň reagoval na dianie v STV a na Jura Hrabka šéfredaktor Milan Šimečka textom ´Prečo odišli Dyttert a Oravcová´ (adorácia oboch novinárov bola zjavná – na porade som Šimečkovi povedal, že text, aký vyžadoval od oddelenia komentátorov, si musí napísať sám, lebo my ostatní – Leško, Hrabko, Tóth a ja – sme to videli inak)… Že to bol začiatok môjho konca v smečku, je už iná kapitola.” Kotianov kolega Juraj Hrabko odišiel zo SME na protest proti Šimečkovým praktikám radšej dobrovoľne. Šimečka sám musel nakoniec post šéfredaktora SME neskôr za dosť čudných okolností opustiť. Nikto za ním neplakal…
Klamstvo ako metóda SME-žurnalistiky
Tých príkladov by bolo viac a tie o medzinárodnej situácii dokladuje už spomínaný článok Mira Juriša v Medzičase. V SME viedli napríklad dlhoročnú kampaň za likvidáciu spisovateľského domova v Budmericiach a aj Literárneho fondu. Neviem prečo im tak trčali v žalúdku, ale viem, že to boli obľúbené terče Štrassera a Zajaca, hoci opäť neviem prečo si na obe užitočné inštitúcie tak zasadli. Ale aj po odchode Šimečku, to riešili šimečkovsky. Miško Hvorecký poslúžil ako „vševedko“, čo ohovoril ako z nôt oboje a vybranému redaktorovi zadali úlohu nenávidené inštitúcie doraziť. Ale keď si na môj popud overil fakty u riaditeľa Literárneho fondu, odmietol nakázané tézy publikovať pod svojím menom. Viete ako to vyriešilo vedenie pána Kostelného a jeho zástupcu Javorského? Všetky tie klamstvá, že Litfond je „Mečiarovým dieťaťom“ (hoci založený v roku 1954!) a ďalšie perly uverejnil Javorský vedľa vecného článku redaktora Piška ako svoj „názor“. A za ten predsa nemôže byť braný na zodpovednosť! A keď v tej kampani takto „zlyhali“ normálni redaktori kultúry v SME, pohotovo priskočil redaktor špecializujúci sa na Maďarsko a Česko Morvay a pridal redakčný komentár plný absurdít. Stačí len príklad, že knižnú tvorbu uvádzal ako showbiznis?! Samozrejme, bol to jeho „názor“…

 

Nakoniec cenzúra á la SME
Miško Hvorecký plače za SME-čkou v obave, či naše slobodné médiá neovládne skrytá cenzúra. Ako by mohla, veď to bol vynález SME-čky! Ako uvádza aj Miro Juriš v Medzičase, pravoverné vedenie SME nakoniec siahlo po drastickej metóde mienkotvornosti: začali vyhadzovať a ostrakizovať príliš slobodných autorov. Na SME.blog existuje akýsi cintorín takto vyhodených blogov, sú ich stovky! Po dvoch rokoch úspešného blogovania so státisícmi čitateľov a stovkami diskusných príspevkov som sa tam bez varovania, zo dňa na deň, ocitol aj ja. Presne ako za komunizmu – nevedel som kto ma takto „potrestal“, kedy k tomu rozhodnutiu dospel, za čo vlastne a ako to napraviť. Keď som sa domáhal vysvetlenia, Tomáš Bella mi arogantne odpísal, že oni majú predsa 15 000 blogerov, tak čo by mali strácať čas práve so mnou?! Až po rokoch som sa dozvedel, že tým anonymom bol akýsi pán Sudor a naveľa aj spísal akési zdôvodnenie, ktoré bolo celé absurdné. Podľa neho ma museli „vypnúť“ pre článok, ktorý som ja sám zrušil po jednom dni uverejnenia na mojom blogu, ako reakciu na čitateľské ohlasy. Teda pán Sudor ma potrestal za neexistujúci článok na doživotné vyhnanstvo z blogosféry SME! Síce dobrou vôľou iných som sa tam pred nedávnom vrátil, ale prašivým som pre Sudora a spol. neprestal byť.
Takouto selekciou sa SME impregnovalo názormi takých outsiderov kultúry a kultúrnosti ako Peter Zajac, Juščák (iniciátor začiatku konca budovy spisovateľov???), Lucia Piussi a iné zjavy panoptika nedôveryhodných mienok o čomkoľvek. Toto nemohlo dopadnúť dobre. Viem, že už pred rokmi bolo SME pred bankrotom. Veď čitatelia nie sú hlúpi a aj nostalgia má svoje limity…
Samozrejme, vstup Penta do vlastníctva SME je len ďalšou perlou absurdnosti a bojím sa, že aj koncom tohto kedysi tak významného periodika. Podľa čínskeho príslovia je každá kríza šancou na niečo nové a lepšie. Verím, že to Alex Fulek zvládne alebo aspoň sa o to pokúsi už bez olovenej gule šimečkovskej minulosti. A áno, chýba mi SME tak, ako ho založil Karol Ježík a tvorili osobnosti ako Marian Leško, či Robo Kotian…

Propagácia extrémizmu v Slovenskom rozhlase? !

03.08.2017

Len stručné vysvetlenie: Rasizmus a nacizmus rozdeľovali ľudí podľa rasovej a etnickej príslušnosti. Komunizmus podľa sociálnych tried a majetku. Feminizmus rozdeľuje ľudstvo na princípe pohlavia. viac »

Nech žije Uber. . .

02.08.2017

...či akákoľvek taxislužba okrem bratislavských "licencovaných" taxikárov. V Bratislave chodím taxíkmi takmer pravidelne cca štvrťstoročie. A je to čím ďalej, tým horšie. Mám čerstvú viac »

Terorizmus piskľoša piskľavého a jeho ochranárov

21.07.2017

Je noc a aj zákonom predpísaný nočný pokoj. Ale nočný pokoj nie je, pretože je tu to písk – písk – písk. Celú noc, každú sekundu v notorickom opakovaní, do úmoru a znovu. písk – viac »

Gerhard Schröder

Gerhard Schröder: Kritika mojej osoby má pomôcť Merkelovej pred voľbami

17.08.2017 11:20

Nemecký exkancelár Schröder si nemyslí, že by jeho ambícia stať sa členom dozornej rady ruského ropného koncernu Rosnefť poškodzovala obraz SPD pred voľbami.

Rodrigo Duterte, Filipíny

Filipínska polícia zabila pri protidrogovej razii ďalších 26 ľudí

17.08.2017 11:17

Ďalších 26 ľudí bolo zabitých pri protidrogovej razii filipínskej polície v metropole Manila.

väzenie, väznica, mreže, plot

Polícia pátra po 43-ročnom väzňovi

17.08.2017 11:08

Polícia pátra po 43-ročnom väzňovi, ktorý dnes o 07:40 ušiel z vonkajšieho pracoviska na Zvolenskej ceste v Banskej Bystrici.

Karol Motyka

Sucho láme väzy slovenským obilniciam

17.08.2017 11:00

O slabú úrodu sa postaralo sucho, ktoré obralo poľnohospodárov o jednu pätinu pšenice, jačmeňa, raže a ovsa. Ešte horšia môže byť bilancia jesenných plodín.

gumurin

Ako to vidím

Štatistiky blogu

Počet článkov: 341
Celková čítanosť: 1311359x
Priemerná čítanosť článkov: 3846x

Autor blogu

Odkazy