Gustáv Murín

Od polovice 70. rokov nás začali oblažovať svojimi kampaňami ochrancovia zvierat. A niektorí z nich sa vo svojom fanatizme dokážu dopúšťať skutočných zverstiev.

Odpor väčšiny spoločnosti k týmto fanatikom nakoniec celé toto hnutie aspoň čiastočne pacifikoval. Tí najhorší skončili za mrežami.

Dnes tu máme omnoho miernejšiu formu – vtáčkárov.

Ako každé hnutie, aj toto začína dobrými predsavzatiami – ochranou vtákov v mestách.

Majú na to aktuálnu zámienku, lebo zatepľovanie domov pripravuje hlavne dážďovníky a netopiere o ich hniezda.

Na podporu ich užitočnosti sa, ako obvykle, používajú argumenty, ktoré preháňajú, ako sa dá.

Tak napríklad párik dážďovníkov vraj za deň zlikviduje 20 tisíc komárov. No, preboha, kde by sme nabrali v normálnom lete toľko komárov? A keby aj, tak za osem pracovných hodín by jeden taký dážďovník musel v letku chytiť dva komáre za minútu. Výkon na úrovni Supermana. Ale – ja sa nehádam, nech chytajú komáre, držím im palce.

Ďalším argumentom proti následkom zatepľovania je tvrdenie, že tieto vtáky tak prichádzajú o svoje „prirodzené úkryty“. V skutočnosti ich prirodzené úkryty boli vždy na skalách a u netopierov v dutinách tých skál. Do mesta sa nasťahovali, lebo sa im tu ľahšie loví a majú menej nepriateľov. Potiaľ všetko, aj keď s výhradami, v poriadku.

Ale keď sa toto nadšenectvo preklopí do formalizovaných zákonov a nariadení, čelíme odraz skutočnému Kocúrkovu.

Minulý rok náš dom zatepľovali, takže to mám z prvej ruky. Pod hrozbou mastných pokút si pred dokončením zatepľovania musíte povolať takéhoto nadšenca. Ten náš buď bol v minulom živote netopierom, alebo chce byť v budúcom dážďovníkom. A na čo všetko tento amatér prišiel, nad tým ostáva rozum stáť. Netopiere tu my starousadlíci už štvrťstoročie nevidíme, ako je rok dlhý. Pred cca 10 rokmi nám jeden vletel do obývačky. To nadšencovi nevadilo, vraj, čo keby sa vrátili! A nasekal nám celý zástup povinne vybudovaných perspektívnych netopierých obývačiek. S dážďovníkmi to mal lahšie, spočítal ich hniezda, Ale započítal aj tie dávno opustené a rozpadnuté! Keď sme namietali, zrušil to mávnutím ruky. Musia byť všetky obnovené, lebo „čo keby sa vrátili“.

Priznám sa, zaujalo ma to a pokúsil som sa nájsť odborníka ornitológa, čo by do tohto nadšenectva vniesol aspoň trochu vecný tón. Márne. Takýto nadšenec vám je úradne pridelený jeden, ostatní nadšenci s ním „držia basu“, ako jeden klan, a ešte ho musíte povinne za ten amatérsky výkon aj zaplatiť. A pri tom odborníci ornitológovia živoria za nízke platy a iste by radi uplatnili svoje skutočne odborné vedomosti za primeranú odmenu. Ale to sa nedeje. Scénu ovládli amatérski záchrancovia sveta – toho vtáčieho…

Teraz máme novú fasádu ako ementál. Dážďovníky, samozrejme, ešte nikde, a netopiere tu nemôžu byť, lebo tu roky neboli.

Naozaj neviem do akej miery tie diery vo fasáde spochybňujú celú logiku zatepľovania a zaujímal by ma názor odborníka, aké sú straty na teple takto nenávraten vznikajú.

Podstatnejšie sa mi ale zdá, že tu máme opäť nástup fanatikov-ľubiteľov, ktorí neberú žiadny ohľad na následky ich nadšenectva.

Tu je názorný príklad, čo pozná asi každý:

Holubie nálety

Áno, na povestné holubie guáno by sme mohli byť boháči. Takúto kvôpku vám naložia za pár dní. A vtáčkari vám to neprídu každé tri dni umyť! To musíte vlastnoručne.

A je to boj únavný a aj vďaka vtáčkárskym nadšencom vopred stratený. Tu je príklad, ako sa niekto snaží tých holubích bombardérov odplašiť. Ako vidno, márne.

Plašič na holuby

A dážďovníky tiež niekde musia trúsiť ten svoj trus. Roky ich máme nad kuchynským oknom. Ten pohľad na parapet, ten výhľad pri každodennom vašom jedle, by som vám neprial.

Tento problém je obecný – ako ďaleko zájsť v ochranárstve a ľubiteľstve zvierat a neurobiť pri tom samotným ľuďom peklo zo života?

Ja riešenie neviem, a čo vy?